O istej chorobe, ktorú ťažko pomenovať
Nijaká Cigánka mi nepredpovedala, že opustím svoje rodisko navždy. A tí, medzi ktorými žijem, nemôžu tušiť, že prichádzam stade, kde neboli autá, kúpeľne, telefóny, kde na cestách, prašných v lete, blatistých na jar a jeseň, bolo päť míľ značnou vzdialenosťou, kde sa ľudia zaobišli bez lekára, dôverovali domácim liekom, čarám a zariekaniam. Rozmer katakliziem, ničiacich tradičné spôsoby života, vyháňajúcich ľudí z ich sídel, sa stal samozrejmosťou, ale mňa z času na čas pripravuje o rozum. Kalifornia pre mňa nie je tým, čím je pre väčšinu jej obyvateľov, prisťahovalcov z iných častí Severnej Ameriky. Som ešte vždy tým istým malým chlapcom, ktorý sa pri svojej prvej návšteve zľakol šumu vody v záchodovej mušli, lebo si myslel, že potiahnutím retiazky pokazil zariadenie, ktoré nepoznal. Auto, ktoré vediem, je pre mňa naďalej podozrivo apokalyptickým zvieraťom, skroteným iba jediným majiteľom takéhoto vehikulu v našom okrese, grófom Zabielom. A predsa, ak nielen akceptujem svoju príslušnosť k tejto kalifornskej civilizácii, ale pri zmienke o Európe mám nejasný reflex, čosi ako pokrčenie plecami, nie je to z detinského obdivu voči technike. Lietadlo ma prenesie za niekoľko hodín zo San Francisca do zámožnej západnej Európy, ktorá sa zaoberá najnovšími technickými gadgets. V mojich ťažkopádnych odmlkách („hej, hej, ale...“) je veľa z priznania nevyhnutnosti, ako u všetkých, ktorí chtiac-nechtiac museli ujsť z Európy. Je pravda, že som nepatril k davu bosých a negramotných, zatvorených v podpalubí počas mnohotýždňovej prepravy cez oceán. Ako číslo v štatistike sa zaraďujem k novej, neskoršej vlne cestujúcich, k tzv. emigrácii talentov, zapríčinenej európskym lakomstvom. Rešpektujem však nevyhnutnosť – je rovnaká pre mňa ako pre negramotného sedliaka. Do mojich odmĺk sa však vkráda i čosi iné. Prototyp je azda zaujímavejší ako kópia, a čistý alkohol, aspoň podľa mienky mnohých, chutí lepšie ako zriedený vodou. Toto dvadsiate storočie, keď sa nad ním zamyslíme, neprispieva k radostným hodnoteniam, ale keď už nemožno uniknúť konfrontácii, nech sa stretnutie s ním odohráva tam, kde dosahuje svoj šialený kulminačný bod. To, že mi pripadlo zúčastniť sa v ňom tu, v Amerike, považujem za privilégium, rovnako ako sa mi kedysi v mestách ničených totalitným morom často zdalo, že ak prežijem, budem bohatší o poznatky, bez ktorých je výchova mojich súčasníkov vždy pokazená dôverou v rétoriku. Európski priatelia s ich hnevom na Ameriku a odvolávaním sa na krásy starého kontinentu? Jasné, že som nevyliečiteľný Európan a že viem, o čom je reč. Nik nikdy nedokáže vysloviť, v čom spočíva šťastie, ale jednou z podmienok šťastia je neprekročiť istú skromnú ľudskú mierku. Šťastie, to je aj množstvo drobných prijímaných vnemov, hoci im nevenujeme pozornosť: zámocké priekopy, strom, psík, rozstrapatená žena predávajúca zeleninu. Skúste si raz, keď pôjdete do roboty, vybrať cestu popri múroch veľkých budov, a inokedy zas cez rušné trhovisko, napríklad parížskou ulicou St. Jacques. Tých istých desať minút bude alebo jalových, alebo životodarných. Vari nie som výnimka, keď potrebujem zmyslové spojenie s detailom? Veľa šťastia mi dali ulice Paríža, údolia i pahorky francúzskeho vidieka, kde bridlicová strecha v hustej zeleni, pole, mostík, háj takmer praskali od hustoty svojej neopakovateľnej, jedinečnej existencie, na každom kilometri vystavujúc hojnosť vecí na pozeranie a dotyk. To je čosi iné ako preletieť tristo míľ autostrádami Kalifornie s hrozivým, skresleným pohľadom na nezvyčajné farby svetla na holých horách. Nič rovnako vznešené, rovnako grandiose v Európe nie je, a aj jej najdivšie panorámy sú v porovnaní s tým neveľké a skrotené. Pamätám sa však, že túžba po divých romantických krajinkách bola výtvorom umeleckej a literárnej módy, umelci sa neopájali tým, že polia boli obklopené pralesmi, ktorých sa takmer nedotkla sekera, naopak, obdivovali usporiadanú, poslušnú Prírodu. Skupinka mladých ľudských postáv kontrastujúca so šírou panorámou je tým, čo nás naďalej teší na plátnach majstrov najvnímavejších voči prirodzenej malebnosti. A keď tie postavy zmiznú? Keď je každá z nich len pozorovateľom sediacim v stroji? Európske krajinky sú metaforou celej jej minulosti, jej partikularizmov, citových vzťahov k tomu, čo je hlúpo lokálne, metaforou zdĺhavého budovania hradov, malých kniežactiev do väčších celkov. Mesto – abstrakcia a abstraktné divadlo Prírody ako čosi, čo plynie, je metaforou Ameriky. Všetko plynie mimo neho, i cestujúci v lietadle, keď sa pod ním tiahnu horské reťazce, púšte, obrobené roviny, akoby sa díval na televíziu. Pre nedostatok detailu od detstva nahradzovaného prefabrikátom (keď auto prefabrikuje už to, na čo sa dívame cez sklo) treba hľadať prvé príčiny choroby „ontologickej anémie“, hlodajúce v obyvateľoch tejto krajiny. K jej príznakom patrí vysávanie ničoty znútra, pocit premlčaného hladu, ako keď organizmus, ktorý nedostáva pokrm, čerpá z vlastných zásob, alebo aj, ináč povedané, pocit odsúdeného na daromné úsilie smerovať do vlastného centra, takže sa nikdy nemožno presvedčiť, či človek existuje naozaj a či je identický sám so sebou. A predsa európska náročnosť akoby bola nanič a len maskovala neodvratné. Oživujúci detail stredovekých mestečiek sa pomaly stáva muzeálnou raritou, ku ktorej vedú turistov z diaľnice značky. Iste je vzrušujúce zízať na Júliin balkón vo Verone, ale aby sa tam človek dostal, musí prejsť tou inou pravdivou Veronou, ktorá sa veľmi nelíši od mestečka v Texase či Kalifornii. Múzeum, to už nie je ono. A turista z Ameriky kolíše na hranici čisto originálneho a akoby ešte nie celkom originálneho, zlostí sa na prechodnú fázu, ktorej príznakom je správanie sa Európanov za volantom auta: prejde ich to, keď úžitkový predmet prestanú vnímať ako súkromný tank na manifestovanie osobnej moci a prevahy. Aj počet diaľnic sa zvýši, a čoraz viac úzkych uličiek, kde sa kedysi odohrával každodenný život, osídlia výrobcovia suvenírov a pochybných umeleckých diel. Je to neodvratné, alebo prinajmenšom takmer neodvratné. Ako aj choroby už v Amerike známe, alebo jedna choroba vyvolávajúca iné. Väčšmi ako osamelosť, lebo je to odcudzenie sebe a blížnym. Dobre teda: alienácia, hoci toto slovo je také zneužívané, že už stratilo význam. Kým sa tak stane, budú ešte polovičaté prostriedky, polovičaté uvedomenia, úteky do rétoriky. Ak je to tak, potom je iste privilégiom bývať v Kalifornii a piť deň čo deň nápoj dokonalej alienácie. Ale ak vychádzame z predpokladu, že ľudský rod je vynachádzavejší, ako sa pripúšťa, z pasce, ktorú si vybudoval, sa môže začať vyslobodzovať iba vtedy, keď ho k tomu prinúti krajná bolesť. (Esej pochádza z vydania Czesław Miłosz: Záhrada vied. Kalligram, Bratislava 2002. Esej preložila Marianna Mináriková.) -
