Som živnostníkom v literatúre a nie podnikateľom

Koloman Kertész Bagala, vydavateľ

Koloman Kertész Bagala sa narodil 18. apríla 1964 v Leviciach. Maturoval na SPŠ chemickej v Banskej Štiavnici a študoval na SVŠT a FFUK v Bratislave. Pracoval ako skladník a pomocný robotník v geofyzike, zámočníckej a stolárskej dielni. V roku 1991 založil Literárnu a kultúrnu agentúru L.C.A., venuje sa organizácii kultúrnych podujatí, propagácii slovenskej literatúry v zahraničí a predovšetkým vydavateľskej činnosti. Je editorom, redaktorom, sadzačom, dizajnérom, skladníkom, šoférom a distributérom Vydavateľstva L.C.A., v ktorom doteraz vyšlo vyše 150 kníh, najmä prozaických, ale aj z oblasti literárnej vedy, drámy a memoárovej literatúry. Vydáva výhradne diela slovenských spisovateľov. Žije v Bratislave, je ženatý, má dcéru a syna. Pochádzate z Levíc, podľa životopisu ste vyštudovali chemickú priemyslovku, meno naznačuje váš maďarský pôvod. Ako sa človek s takýmto backgroundom dostane k vydávaniu pôvodnej slovenskej literatúry? - Nemyslím si, že záleží na pôvode, vzdelaní, pohlaví alebo iných veciach... (smiech) To, že som trojštvrtinový Maďar nič neznamená. Nie som ani Hejslovák, ani Hejmaďar. Vždy som sa snažil robiť to, čo ma skutočne baví. Odmala som si ľuboval v hudbe a literatúre a vždy som aj sníval, že v tom budem robiť. Hoci na ZDŠ ma ako 14-ročného chalana priťahovala chémia, neskôr som to zhodnotil ako omyl. Spočiatku som mal hudbu a literatúru ako hobby a po nežnej revolúcii sa z nich stalo moje hlavné zamestnanie. Začínali ste, keď na stoličke ministra kultúry sedel Dušan Slobodník a neskôr Ivan Hudec. To asi nebolo veľmi ľahké... - V podstate ma to nezaujímalo, lebo kultúra ministrov nepotrebuje. Založil som si predajňu s cédečkami. Z vygenerovaného zisku som vydával knižky. Čiže nechcel som byť odkázaný na niekoho iného, ale spoliehal som sa iba sám na seba. Neskôr, keď som predajňu zavrel, som kvôli nezávislosti robil na zákazku rôzne reklamné a inzertné služby, a keď som zarobil nejaké peniaze, tak som ich ,,vrazil“ do literatúry. Nikdy som nebol závislý od toho, aby som kvôli literatúre musel komukoľvek chodiť škrabkať na dvere. Som sám sebe pánom. S tým pocitom sa celkom dobre žije. Zmenilo sa niečo za Milana Kňažka? - Nie. Na pôvodnú tvorbu som od jeho ministerstva vôbec nepýtal peniaze. Očakával som síce, že príchodom človeka, ktorý predtým „zachraňoval kultúru“ sa situácia začne meniť, ale po štyroch rokoch som pochopil, že vlastne všetko zostalo v starých koľajach. Myslím, že nikto nemá odvahu a silu pustiť sa do nejakej zásadnej reformy v kultúre. Na to si ešte budeme musieť počkať, lebo teraz sú na rade iné rezorty – dôchodková reforma a zdravotníctvo... Aká je vaša predstava? Akú rolu by mal hrať štát vo financovaní kultúry? - Ministerstvo kultúry by nemalo existovať. Kultúra nepotrebuje úradníkov, ale potrebuje iba umelcov a servisných pracovníkov. Ja ako vydavateľ patrím do sféry služieb medzi spisovateľom a čitateľom. Ministerstvo kultúry samo osebe je zbytočné. Hoci chce, nie je riadiaci orgán, iba reprezentatívny. V štáte, kde kultúra iba živorí, artefakty nevznikajú v reprezentatívnom množstve a miere, tak na čo je? A moja predstava? Financie v kultúre by mali spravovať od štátu nezávislé fondy a nadácie. Takže od Rudolfa Chmela očakávate, že to ministerstvo zruší? - Ešte pred pár rokmi to mal viac-menej v programe. Neviem, čo sa bude diať, ale myslím si, že reforma je opäť v nedohľadne. Už som sa s tým zmieril. Hovoríte, že by tu mal byť fond. Tu predsa jeden fond existuje - PRO SLOVAKIA. Kultúrna obec je však ostro polarizovaná, každý tancuje okolo svojho kmeňového ohňa a s druhými nekomunikuje. Veríte, že v takýchto pomeroch môže byť niekto nezávislý? - Určite sa to dá. Členovia komisií by mali byť profesionáli, ktorí by neboli odkázaní na iné zdroje príjmov. Keby boli finančne nezávislí a mohli sa venovať iba rozhodovaniu, tak po určitom čase by sa objektívnosť dostavila. Sami by si uvedomili, že musia v kultúre podporovať iba to najlepšie a nie ako v Pro Slovakii – rozdávať ,,každému trošku“, len aby sa nikto neurazil. Takýto prístup je úplne zlý. Peniaze na realizáciu treba dať v plnej výške, ale iba tým najlepším a najtalentovanejších. Tí ostatní musia najprv dokázať, že nato majú. A priori by vám teda neprekážalo, keby tu existoval normálny dotačný systém? - Nesmie existovať štátom riadená kultúra. Štát má jedinú povinnosť: vyčleniť každoročne z peňazí daňových poplatníkov časť prislúchajúcu na uspokojenie jej kultúrnych potrieb. Tie financie musia rozdeľovať od štátu nezávislé komisie grantovým systémom. No napríklad v Slovinsku to funguje. Štát prispieva vydavateľom a vychádza tam množstvo kvalitnej literatúry – pôvodnej i prekladovej. - Podpora pôvodnej literatúry by sa mala rozčleniť do dvoch oddelených systémov – tzv. iniciačného a zhodnocovacieho. V prvej, iniciačnej fáze by sa mali vypisovať konkurzy na knižné projekty pre vydavateľov a tiež pre spisovateľov. Napríklad: Komisia by rozhodla, že je správne vydať súborné dielo niektorého autora. Vypísala by tender na jeho vydanie. Iba víťazné vydavateľstvo by dostalo peniaze, aby zrealizovalo celý projekt. Alebo: Komisia by mohla napomáhať vznik nových diel tak, že by spisovateľovi jednorazovo udelila také vysoké štipendium, aby nemusel robiť nič iné a sústredil by sa celý rok iba na písanie. Pretože takto sústredene je ľahšie napísať kvalitné dielo. Keď niekto pracuje a literatúru robí ,,na druhý úväzok“, tak jeho kniha potom aj tak vyzerá... Druhá fáza – zhodnocovacia – by sa mala realizovať kupovaním pôvodných kníh pre verejné knižnice, stredné a vysoké školy a kultúrne inštitúcie. Napríklad na Slovensku je vyše päťsto knižníc, aj tie by mali mať možnosť v grantových kolách získavať peniaze na nákup slovenských titulov podľa toho, čo od nich čitatelia žiadajú. Takto by sa tiež určitou formou vyselektovalo, čo je žiadané alebo samoúčelné. Predsa ak by niekto vydal knihu a ani jedna z päťsto knižníc by ju nekúpila, tak by sa ukázalo, že to bola dosť zbytočná investícia, nie? Nejdete teraz tak trochu proti sebe? Čo ak ľudia budú chcieť iba Vasilkové, Tekelyové, alebo Černé? - Myslím si, že knižnice nebudú kupovať iba to, trh sa raz presýti aj týmito sprostosťami. Stačí sa pozrieť na krivku životnosti takýchto kníh. Ale toto ma teraz nezaujíma, bavíme sa predsa o podpore vydávania kvalitnej literatúry. V Slovinsku majú knižnicu v každej dedine a na každej škole, všetci dostávajú štedré dotácie na nákup pôvodnej literatúry. Podporuje sa tým tvorba i čítanie a aj vydavateľom sa tam ľahšie pracuje. Knihy sú v Slovinsku oveľa drahšie ako u nás, a preto ľudia menej kupujú a oveľa častejšie chodia do knižníc. Myslím, že aj nás to čaká, a preto potrebujeme plné knižnice. Medzi Jánom Štrasserom a Stanislavou Chrobákovou tu pred niekoľkými rokmi prebiehala otvorená polemika, ako treba spisovateľov honorovať. Prvý názor bol zhruba taký: robte v redakciách a reklamných agentúrach a po večeroch píšte. Druhý názor tomu odporoval. Vyrieši to čisto trhové prostredie? - Vyrieši! Vrátim sa k modelu iniciačných štipendií: komisia vypíše grant a osvedčený kvalitný spisovateľ dostane štipendium povedzme tristotisíc korún na rok. Keď napíše skvelý román, ktorý sa bude dobre predávať, tak mu ešte aj vydavateľ zaplatí dobrý honorár a pri prekladoch mu budú chodiť tantiemy aj zo zahraničia. Možno stačí jediná dobrá kniha, aby už viac nemusel pracovať a mohol sa venovať len literatúre. A na Slovensku stačí, keď bude ročne vyhlásený len jeden, alebo dva takéto granty. Prinajlepšom sa zavedie princíp konkurencie, ale trh to nevyrieši. Nijaký súkromník, aspoň v súčasnosti, nedá spisovateľovi len tak tristotisíc. Ide skôr o efektivitu vynakladania prostriedkov. Takže to zostáva na štáte... - Štát do toho nezasahuje, lebo vyberá nezávislá grantová komisia. A komisiu by tvorili odborníci. Tak, či tak, v tomto modeli je zachovaná prítomnosť štátu a komisia by mala charakter verejnoprávnej inštitúcie... - Jedinou úlohou štátu je iba povinnosť vyčleniť peniaze na kultúru a dohliadať na ich míňanie. Všetko ostatné by bolo v kompetencii komisie. Na kultúru býva každoročne vyčlenené percento z rozpočtu, ktoré stanoví ministerstvo financií. Tie peniaze dokáže spravovať jedna kancelária. Kultúra nepotrebuje svoje ministerstvo a jeho mramorovú budovu v strede mesta, ani stovky úradníkov v nej! Vaše knihy často vychádzajú s podporou rozličných nadácií. Skôr alebo neskôr tieto nadácie svoju činnosť na Slovensku ukončia. Neohrozí to vašu edičnú činnosť? - Nie. Tých nadácií zasa nebolo až tak veľa – tri. Najviac mi však pomohla Open Society Foundation (OSF). Som im veľmi vďačný, že ma podržali v najťažších časoch, pri rozbehu vydavateľstva. Moja filozofia bola taká – ak mi dali peniaze na jednu knihu a tá sa dobre predávala, tak z jej predaja som mohol vydať ďalší titul od toho autora. Podporu som vlastne ďalej „recykloval“. A hoci táto nadácia už s literárnymi grantmi skončila z vďačnosti uvádzam poďakovanie OSF aj do takých kníh, ktoré podporili iba takto nepriamo. Znamená to, že dnes na Slovensku môže človek vyžiť z vydávania kníh? - Áno, prvých desať rokov je najhorších. Keď vydavateľ výdrží desať rokov, tak potom je to už celkom dobré (smiech)... Zakladáte si na svojej nezávislosti. Hovoríte, že ste sám sebe pánom a vydávate iba to, čo chcete. Nebolo vydanie Dzurindovej knihy Kde je vôľa, tam je cesta tak trochu vzdanie sa nezávislosti? - Vzdal som hold človeku, ktorý zvrátil nepriaznivý politický vývoj na Slovensku. Vydal som iba to, čo som chcel, a navyše, vydal som to tri mesiace pred voľbami a vtedy ešte nikto nevedel, ako dobre dopadnú. Venujem sa aj memoárovej literatúre a toto boli memoáre politika, u ktorého predpokladám, že po štyroch rokoch napíše pokračovanie. Vydáte aj memoáre iných autorov? - Práve teraz vychádza kniha izraelského žurnalistu slovenského pôvodu Yehudu Lahava. A vo februári vyjde veľká kniha spomienok hudobníka Mariána Vargu. Takže ako vidíte, nesústreďujem sa len na politiku. Priatelia sa vždy sťažujú, že v Čechách sa nemôžu dostať k slovenskej literatúre. Napríklad jediná slovenská kniha, ktorá sa dala v Olomouci kúpiť, bola práve Dzurindova knižka Kde je vôľa, tam je cesta. Nechcete vstúpiť aj na český trh? - Plánujem vydávať slovenské knižky v češtine. To je jediný spôsob, ako tam dostať slovenskú literatúru. Napriek nostalgickým povzdychom niekoľkých jednotlivcov je realita taká, česť výnimkám, že slovenské knihy nechcú ani českí kníhkupci, ani českí čitatelia. V Prahe dokonca existuje špecializovaná predajňa Slovenské knihy, kde predávajú aj moje tituly, ale tržby sú veľmi mizerné. Nad tým však netreba vyplakávať. Česi vždy odmietali kupovať a čítať knihy v slovenčine, a preto im ich treba preložiť do ich jazyka. Poviedky pre české časopisy som musel dať preložiť, aby mali úspech. Rozprávky pre neposlušné deti, ktoré tento rok vyšli v spolupráci s renomovaným vydavateľstvom Albatros, museli byť tiež preložené, lebo malé deti už vôbec nerozumejú po slovensky. Toto je jediná možná cesta. Treba sa s tým zmieriť a nepodliehať falošnej nostalgii. Ktorá je vaša najobľúbenejšia kniha? Len nepovedzte, že všetky máte rovnako rád, lebo sú ako vaše deti... - Pred siedmimi rokmi som začal vyhlasovať literárnu súťaž Poviedka. To je môj najobľúbenejší edičný rad. Som na túto súťaž veľmi hrdý a myslím, že je to to najhodnotnejšie, čo som dokázal urobiť pre našich spisovateľov – dať im možnosť uspieť v konkurencii spomedzi tisícky účastníkov. Najlepším z tejto súťaže dávam šancu vydať aj samostatnú knihu. Práve je vyhlásený siedmy ročník a som napätý, kto vyhrá. Vždy sa teším na víťazné práce, na nový zborník a na nových ľudí. Pretože väčšina debutantov, ktorých uvádzam do literatúry, bola objavená práve cez túto súťaž. Každý má svoj sen. Aký je ten váš? - Vydržať robiť to, čo robím. Ide o to, aby neprišla dajaká pohroma, ktorá by ukončila činnosť vydavateľstva. Mojím cieľom nie je neprestajne expandovať, teda byť „podnikateľom“, lebo svoj edičný plán nezostavujem výlučne pre profit. Mojím cieľom je byť živnostníkom, ja s literatúrou žijem, a preto sú knihy z môjho vydavateľstva zrkadlom môjho vkusu. Chcem vydávať knihy, z ktorých mám radosť ja aj moji čitatelia.

S hosťom SLOVA sa zhováral Marián Repa