Víťazstvo zbraní, prehra propagandy
V medziľudskej komunikácii platí zásada, že nestačí, aby ponúkaná informácia bola pravdivá. Mala by navyše byť dôveryhodná, teda recipient by nemal pochybovať o jej pravdivosti. Lenže v tom prípade, ak je dôveryhodná, už nemusí byť ani pravdivá.
Táto zásada tvorí aj základ každej psychologickej vojny: Nie je dôležité, aby šírená informácia zodpovedala realite, ani to, či jej autor zámerne klame. Podstatné je, aby jej ľudia ľahko uverili. Obe strany tohto komunikačného procesu tak akceptujú, vedome alebo podvedome, starú latinskú múdrosť: Mundus vult decipi, ergo decipiator (Svet chce byť klamaný, teda nech je klamaný). Vychádza sa pritom z poznatku, že ľudia vo všeobecnosti nemajú radi ,,jóbovky“. Uprednostňujú pozitívne informácie, ktoré sú v súlade s ich cítením a presvedčením. Ak si niekto myslí, že pravda ľudí oslobodzuje, skôr sa dočká toho, že ho pre jeho priamosť začnú nenávidieť. Nič nové pod slnkom. V staroveku dávali panovníci stínať poslov prinášajúcich zlé správy. Základom každej psychologickej vojny je teda presvedčenie, že správne volená hoci aj nepravdivá informácia šírená vhodným spôsobom a v správnom čase môže dokázať viacej ako tony zbraní a hory svalov. V modernej dobe nadobúda informácia nové rozmery sa dá a preto skôr hovoriť o vojne informácií a informačných technológií. Rozdielom je iba to, že kým vojna informácií si väčšinou nevyžaduje obete na ľudských životoch, informačné technológie zodpovedné za efektívnosť moderných zbraní musia napriek svojej dokonalosti naďalej rátať so stratami na ľuďoch a majetku. Negatívny účinok takejto vojny na verejnú mienku nedokáže potom eliminovať ani dobrá propaganda, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou každej psychologickej vojny.
Efekt polopravdy Karel Čapek kedysi napísal, že polopravda je nebezpečnejšia ako lož, lebo ľudia jej ľahšie uveria ako lži. Tým sa dostávame k ďalšiemu kánonu persuázie, teda schopnosti presvedčiť. Na zmesi poloprávd zasadených do reálne existujúceho alebo všeobecne dobre známeho rámca sa zakladá aj psychologická vojna. Tá bola neoddeliteľnou súčasťou aj tej nedávnej vojenskej kampane v Iraku, ktorá viedla k zvrhnutiu Saddáma Husajna. S krátkym dodatkom, že víťazstvo USA a Británie v zápase o myseľ a srdce Iračanov a o svetovú verejnú mienku zďaleka nebolo také presvedčivé, ako víťazstvo zbraní založených na informačných technológiách. Zatiaľ čo zbrane používané spojencami predčili zastarané tanky a rakety Iračanov o dve generácie a mohli konkurovať aj niektorým sci-fi príbehom, psychologická vojna bola väčšinou súbojom dvoch poloprávd šírených často na amatérskej úrovni. Americká vláda sa už dlhší čas snažila skoordinovať činnosť útvarov psychologickej vojny, najmä zladiť aktivity organizácií zaoberajúcich sa ,,bielymi“, teda pravdivými informáciami a tými, ktoré majú v náplni čiernu propagandu, teda zámerné lži. Lenže vlani vo februári Pentagón zrušil Úrad pre strategický vplyv (OSI), keď sa na verejnosť dostal plán vpašovať do zahraničných novín články s cieľom ovplyvniť svetovú verejnú mienku. OSI nahradil Úrad pre informačné aktivity a dva vládne podvýbory pre informačnú stratégiu. V januári tohto roku prezident George Bush schválil plán riadiť vojenské informačné operácie (IO) zo základne strategického velenia v Nebraske. Psychologická vojna proti Iraku bola v tom čase v plnom prúde. Americké útvary PSYOP (psychologických operácií) zhadzovali už od novembra letáky, špeciálne upravené lietadlá EC-130 lietali pozdĺž hraníc a vysielali podobné výzvy prostredníctvom rozhlasu a televízie.
Ciele a metódy PSYOP Prvým cieľom psychologických operácií sa stali čelní predstavitelia irackého vedenia a armády. Vyzývali ich, aby zvrhli Saddáma Husajna a aby v prípade vojny nebojovali. Na priame oslovenie využívali aj e-mailové adresy fungujúce v Iraku iba necelé tri roky. Lenže pre irackú vládu nebol problém prerušiť internetové spojenie so svetom. Bezprostredne pred vojnou sa rozšírili správy, že USA vedú tajné rokovania s irackými veliteľmi, ktorí sú ochotní zložiť zbrane. Objavila sa aj informácia, že podpredseda irackej vlády Tárik Azíz je na úteku z krajiny. Azíz sa stal vhodným terčom psychologickej vojny preto, lebo bol jediný kresťan vo vláde a nepatril k tikritskému klanu tvoriacemu pevné jadro Saddámových prívržencov. Stratégovia psychologickej vojny si na začiatku vytýčili cieľ zahltiť iracké vedenie takým množstvom informácií, aby sa v nich nedokázali správne orientovať. Týkalo sa to predovšetkým úvah, odkiaľ možno čakať útok, kedy a v akej podobe. ,,S lavínou informácií prichádzajúcich z USA dospeli Iračania k bodu, keď všetci si boli istí iba v tom, že neprídeme z Marsu“, tvrdil profesor Daniel Kuehl z Univerzity národnej obrany. Presýtenosť informáciami sa tak stala novou formou zahmlievania. Napriek všetkému úsiliu nebol úvod americkej a britskej psychologickej vojny najšťastnejší. Fámy o Azízovom úteku sa rozplynuli už o niekoľko hodín jeho vystúpením pred médiami. Informácie o tajných rozhovoroch s irackými veliteľmi by možno boli presvedčivejšie a mohli by rozkolísať jednotu vo vedení, keby mali punc určitého utajenia. Keby sa nedostali von ako novinové správy, ale skôr ako náhodný priesak z nejakého dôveryhodného zdroja zachytený spravodajskými službami. Napokon, vojna rýchle potvrdila vratkosť základov, na ktorých stavali USA svoje tvrdenie o opozícii v irackej armáde. Nevyšli ani správy o možnom ozbrojenom odpore šiítskych moslimov na juhu. Tvrdenie, že v Basre vypuklo povstanie proti Saddámovi sa skončilo fiaskom, rovnako aj informácie, že Britom sa na juhu sa vzdal prvý iracký generál. Najväčším sklamaním musel byť fakt, že v prvých dňoch sa nepodarilo zorganizovať na juhu ani žiadne jasajúce davy vítajúce osloboditeľov. Stalo sa tak azda preto, že v maďarskom Taszári prešlo výcvikom iba 76 dobrovoľníkov z radov Iračanov žijúcich v exile? Pôvodne ich totiž malo byť 3000.
Faktor Saddám Ťažko povedať, nakoľko to bolo plánované, ale od začiatku sa americká strana príliš zaoberala úvahami, či Saddám Husajn ešte žije. Iracký prezident bol teda v centre diania počas celého konfliktu a ostal v ňom aj po skončení bojov. Vojna sa údajne začala predčasne práve preto, lebo USA mali čerstvé informácie o mieste, kde sa prezident nachádza. Preto George Bush nariadil prekvapujúci útok. Plánovači vo Washingtone predpokladali, že v diktátorskom režime stačí odstrániť špičku mocenskej pyramídy a následne sa celý systém rozsype. Plán zlyhal, lebo ak prvý útok naozaj zlikvidoval prezidenta, režim neskolaboval. Siahodlhé úvahy o jeho osude nahrávali skôr irackej strane. Samotný Saddám, či jeho dvojník, sa postupne prihovoril v rozhlase, potom sa objavil na záberoch televízie a jeho zmŕtvychvstanie vyvrcholilo happeningom v uliciach Bagdadu, keď iba pár blokov od amerických jednotiek sa nechal oslavovať davom svojich prívržencov. Americké velenie sa snažilo zakrývať vlastné problémy, filtrovať informácie, ale dlhodobý monopol amerických médií prerušila katarská televízia Al-Džazíra. Najvypuklejšie sa to prejavilo tým, že táto arabská kópia CNN uverejňovala najmä reportáže, ktoré dokumentovali americkú slabosť. Neboli to iba tradičné snímky zničených civilných objektov či zranených žien a detí v nemocniciach ako následok nepresného bombardovania. Al-Džazíra prispela do psychologickej vojny najmä zábermi vystrašených zajatých amerických vojakov. Pentagón ústami Donalda Rumsfelda síce dokázal veľmi pohotovo reagovať na tento šok a odpútal od neho pozornosť tým, že obvinil irackú stranu z porušovania Ženevskej konvencie o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami. Zároveň tým však upriamil pozornosť na túto stránku vojny, lebo následne prinášali televízne spoločnosti zábery o ponižujúcom zaobchádzaní Američanov a Britov so zajatými Iračanmi.
Bagdadská Šeherezáda Vojna vytvorila aj novú mediálnu hviezdu. Stal sa ňou iracký minister informácií Muhammad Saíd as-Sahháf, ktorý na pravidelných brífingoch chrlil oheň a síru na nepriateľa, sľuboval mu strašnú smrť a zapieral aj to, čo už bolo nevyvrátiteľnou realitou. Napriek tomu sa jeho brífingy stali veľmi sledované, lebo aj popri výmysloch prichádzal s informáciami, ktoré vhodne zapĺňali medzery vytvorené americkou cenzúrou. V podstate bola jeho taktika postavená na šírení hrôzy a na odvážnych klamstvách prekrývaných na druhý deň novými klamstvami. V čase, keď spojenecké jednotky už očividne brázdili ulice irackého hlavného mesta, tvrdil: „Americkí neveriaci nie sú v Bagdade. A nikdy ani nebudú.“ Za svoje smelé vyhlásenia a schopnosť fabulovať si vyslúžil meno Bagdadská Šeherezáda. Minister informácií, aj keď nevedomky, prispel svojím šírením hrôzy paradoxne k vytvoreniu obrazu o americkej sile a nepremožiteľnosti. Pridal sa k tomu, čo o sebe už tradične šíria Spojené štáty vo všetkom, počnúc športom a končiac letmi do vesmíru. Podľa tohto vzorca ide vždy o veľmi ťažkú a zložitú úlohu, plnú nástrah a nebezpečenstiev. Nakoniec však udatní americkí chlapci všetko hravo zvládnu. Stačí krátka retrospektíva k článkom bezprostredne pred vojnou, ktoré obsahovali pasáže o úskaliach konfliktu, dobre vyzbrojenej elitnej republikánskej garde, očakávaných ťažkých bojoch v uliciach Bagdadu. Po takejto psychologickej príprave sú nakoniec všetci prekvapení rýchlym a úspešným koncom.
Pátranie po zbraniach Je všeobecne známe, že pôvodnou zámienkou na útok sa stalo podozrenie, že Irak vlastní zbrane hromadného ničenia a že tieto zbrane sú hrozbou pre okolité krajiny. Preto najväčším taktickým víťazstvom Saddáma Husajna sa stalo to, že ak ich naozaj mal, žiadne z nich nepoužil. Tým stratil opodstatnenie druhý zo spomínaných hlavných dôvodov irackej vojny. Následným dlhým pátraním po dôkazoch o existencii takýchto zbraní stráca na dôveryhodnosti aj prvý, najvážnejší dôvod. Ak americkí experti nepredložia dôkazy znamená to, že sú veľkí babráci, lebo v krajine, ktorú kontrolujú a kde ich nekontroluje nik, majú všetky možnosti takéto zbrane nájsť. Jediným problémom je, že dôvera v takéto dôkazy je v nepriamej úmere k množstvu premárneného času, najmä keď sa nález nepodarí potvrdiť z nezávislých zdrojov. Ako je známe, návrat zbrojných inšpektorov OSN do Iraku Washington striktne odmieta... Nevedno, nakoľko si Spojené štáty dokázali včas uvedomiť, že obsadením Iraku preberajú na seba zodpovednosť za všetko nasledujúce dianie v krajine. Je preto podozrivé, prečo v prvej reakcii po obsadení Bagdadu minister obrany USA Donald Rumsfeld snažil ospravedlniť rozsiahle rabovanie tým, že ide o spontánnu a pochopiteľnú reakciu obyvateľstva žijúceho dlhý čas v neslobode. Až v ďalšom vyhlásení opatrne korigoval svoje pôvodné vyhlásenie. Preto sa vynára otázka, či aj pôvodná benevolencia k rabovaniu nebola súčasťou ,,boja o myseľ a srdcia“ obyvateľov Iraku. V histórii by to nebolo nič nové. Keď v roku 1453 sultán Mehmed obliehal Carihrad, sľuboval vojakom po víťazstve ako odmenu tri dni rabovania. Problémom je, že v Iraku sa plienenie neobmedzilo iba na prezidentove paláce, vládne budovy a vily predstaviteľov Saddámovho režimu, čo by sa mohlo vysvetliť ako spontánna reakcia na pád diktátora. Vyrabované boli aj hotely, banky, nemocnice, sklady potravín, závody a dokonca aj múzeá. Ak USA dokázali hravo zabezpečiť pred vykrádaním ministerstvo ropného priemyslu, na ochranu archeologických skvostov z počiatkov ľudskej civilizácie by stačilo päť vojakov rozmiestnených pred budovou Národného múzea v Bagdade. Zodpovednosť za nedbalosť, či už vedomú alebo nie, leží na Spojených štátoch a možno to považovať za najvážnejšiu prehru v zápase o ,,myseľ a srdcia“ civilizovaného sveta.
