Matka noc alebo príbeh odporného antisemitu
Kurt Vonnegut Jr. (1922) sa narodil v americkom Indianopolise. Popularitu si sprvoti získal u amerických vysokoškolákov vďaka románu Mechanické piano, pochmúrnej vízii Ameriky elektronického veku, prakticky jedinej klasickej sci-fi v jeho tvorbe Sirény z Titanu, ale aj románom Matka noc, ktorým otvoril sériu svojich protivojnových románov. Asi najznámejším z nich je Bitúnok č. 5. Ten bol v roku 1972 aj sfilmovaný režisérom G. R. Hillom a kritici ho radia k najlepším americkým románom uplynulého storočia. Zakrátko sa Kurt Vonnegut Jr. stal jedným z najuznávanejších spisovateľov USA. Do povedomia širšej verejnosti sa u nás dostal ešte v normalizačných časoch najmä vďaka románom, silne poznamenaným vedeckou fantasti-kou. S veľkým čitateľským ohlasom sa v niekdajšom Československu stretol napr. román Galapágy. Väčšina jeho vízií sveta je pomerne dystopických, no poznačených veľkou dávkou zveličenia a nezameniteľným čiernym humorom. Z dystopických románov možno spomenúť napr. Grotesku, Galapágy, Mechanické piano, ale aj vynikajúcu poviedku B9T-N3B9T, v ktorej ľudstvo vyriešilo originálnym spôsobom problém premnoženia ľudí na planéte. Za každého novorodenca, ktorý sa narodil, museli členovia širšej rodiny vybrať niekoho spomedzi seba, kto odíde na druhý svet, a tak uvoľní miesto. Čierny humor je, koniec koncov, spolu s množstvom satirických poznámok a silným humanistickým posolstvom nedeliteľnou súčasťou prakticky všetkých neskorších Vonnegutových románov. K jeho úspešným textom patrí aj román Boh vám žehnaj, pán Rosewater, zo začiatku šesťdesiatych rokov, v ktorom sa po prvýkrát objavuje legendárna postava Kilgora Trouta, neúspešného spisovateľa sci-fi, prechádzajúca ďalej niekoľkými jeho románmi (Raňajky šampiónov, Časotrasenie). Okrem románov je však Vonnegut aj majstrom krátkych poviedok s absolútne nečakanou poin-tou. Tie najlepšie z nich sú v knihách Vitajte v opičiarni a Tabatierka z Bagomba, prístupné aj našim čitateľom v slovenčine, resp. v češtine. Kým asi najväčší ohlas získali Vonnegutove protivojnové romány, v poviedkovej tvorbe k tým najlepším naopak možno zaradiť texty viac či menej konvenujúce k vedeckej fantastike. To, čo spája Vonnegutove poviedky a romány, je predovšetkým silný humanistický podtext a kritika pokryteckého a manieristického moderného životného štýlu. Nie nadarmo v Matke noci hovorí: „Sme to, čo predstierame, že sme, a preto si musíme dať bacha na to, čo predstierame.“ (Prekladateľ Oto Kořínek túto pasáž preložil takto: Sme tým, čo o sebe predstierame a preto musíme byť opatrní na to, čo o sebe predstierame.) V románe Groteska, ktorý sám autor nazval bláznivou situačnou poéziou zasa píše: „Láska je tam, kde ju nachádzate. Myslím si, že je hlúposť ju hľadať, a myslím si, že môže byť často aj jedovatá. Prial by som si, aby ľudia, ktorí sú v konvenčnom slova zmysle do seba zamilovaní, dokázali jeden druhému, keď sa spolu mlátia, povedať: Prosím ťa – trochu menej lásky a trochu viac obyčajnej slušnosti.“ Vonnegutove prózy majú aj ďalšiu zvláštnosť – autor si postupne zvykol text prekladať krátkymi komentujúcimi sentenciami a romány začínať kvázi autobiografickými úvodmi, na ktorých si čitateľ zgustne a ktoré svojou brilantnosťou dokonca občas zatienia aj samotný román (tak je to napr. v už zmienenej Groteske, ale podobné úvody sú aj v Bitúnku č. 5, Raňajkách šampiónov, ale aj v Matke noci). Kritici Kurta Vonneguta Jr. zaraďujú do pomerne ťažko definovateľného okruhu americkej literárnej postmoderny, niekam do blízkosti autorov, ako napr. W. Gaddis alebo J. Heller. A ako vidí tento spisovateľ sám seba? „Spisovateľom som od roku 1949. Som samouk. Nemám žiadne teórie o tom, ako písať, ktoré by mohli pomôcť ostatným. Meriam šesť stôp a dva palce a vážim takmer dvesto libier a mám nekoordinované pohyby, teda okrem chvíľ, keď plávam. Vo vode som nádherný. ... Môj jediný brat, ktorý je o šesť rokov starší ako ja, je úspešný vedec. Jeho odborom je fyzika a jej vzťah k mrakom. Volá sa Bernard a je s ním väčšia zábava, ako so mnou. Spomínam si na list, ktorý napísal, keď sa im narodilo prvé dieťa, bol to Peter a priviezli ho domov. ´A mám to,´ začínal sa ten list,´ utieram sračky prakticky zo všetkého´... Moja jediná sestra, o päť rokov staršia než ja, zomrela, keď mala štyridsať rokov. Keď umierala, jej posledné slová boli: ´Nič ma nebolí.´ To sú dobré slová umierajúceho. Zabila ju rakovina. A ja si teraz uvedomujem, že hlavné dva námety mojich románov pochádzali od mojich súrodencov: ´A mám to, utieram sračky prakticky zo všetkého´ a ´Nič ma nebolí´.“ (Vitajte v opičiarni). Román Matka noc nepatrí medzi klasické antivojnové romány. V skutočnosti je to príbeh človeka, Howarda W. Campbella Jr., pôvodom Američana, ktorý sa v Nemecku stal obľúbeným nacistickým rozhlasovým propagandistom a „prefíkaným a odporným antisemitom“. To však bola len jedna z jeho tvárí. Tou druhou bola tvár tajného agenta, človeka, ktorý sa dal najať, aby pomocou „manierizmov“ – odmĺk, prízvuku, zakašľaní, zadrhnutí v istých kľúčových vetách posielal tajné správy spojencom. Ani po vojne však nemôže odhaliť svoju pravú identitu. Američania, ktorým počas vojny pomáhal, aspoň zariadia, aby ho nepopravili. Vzápätí dostane novú identitu a smie odísť do Spojených štátov, kde žije ďalších 15 rokov a postupom času sa vráti dokonca k svojmu pravému menu. Celý čas ho však trápia pochybnosti, či počas vojny robil dobre a či dôležitosť správ, ktoré cez neho prúdili, dokáže vyvážiť všetko zlo, ktoré spôsobilo antisemitské štvanie. Nakoniec sa z vlastnej vôle vzdá izraelským agentom, ktorí po ňom roky pátrali. Matka noc je v prvom pláne príbehom agenta, postupne zneužitého tromi svetovými mocnosťami: „Presne tak sa cítim teraz – ako rozporciované prasa, ktoré experti využijú do poslednej čiastočky. Ešte aj pre môj kvikot našli využitie, doboha! Pre tú moju časť, ktorá chcela povedať pravdu. Urobili z nej obratného klamára! Milenca vo mne premenili na pornografa! Umelca vo mne premenili na hnus, aký svet málokedy vída.“ Zároveň je však do príbehu vtesnaný aj komplikovaný vzťah hlavného hrdinu k jeho femme fatale Helge, prostredníctvom ktorého Vonnegut medituje nad zmyslom života a relevantnosťou morálnych hodnôt v súčasnom svete. Nerobí tak však so zbytočným pátosom, ale práve naopak – pomocou situácií dovedených ad absurdum, ironických až cynických poznámok a neopakovateľne jemného a inteligentného čierneho humoru. Mimochodom – román sa začína venovaním istej orientálnej tanečnici, známejšej pod menom Mata Hari. (Kurt Vonnegut: Matka noc. Slovart, Bratislava 2003. Preklad Otakar Kořínek.)
