Stalin a stalinizmus
Pred päťdesiatimi rokmi, 5. marca 1953, zomrel Josif Vissarionovič Stalin. Podľa vtedajších oficiálnych správ dostal v noci 2. marca výron krvi do mozgu a stratil vedomie. Napriek lekárskym zákrokom sa ho už nepodarilo zachrániť a po troch dňoch skonal. Zvesti, že smrť diktátora je spojená s niektorými neobjasnenými súvislosťami, sa zjavili po 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v roku 1956. Po 22. zjazde v roku 1963 sa začalo hovoriť o tom, že Stalin nezomrel prirodzenou smrťou. Na 20. zjazde KSSZ hovoril Nikita Sergejevič Chruščov o tom, že ešte za Stalinovho života sa v ústrednom výbore sformovalo akési „leninské jadro“. No keďže Stalin k nemu nepatril, vytvorilo sa proti nemu protistalinské sprisahanie. Hoci sa jeho existencia priznala už vtedy, čo sa vlastne stalo, ostáva aj po polstoročí záhadou. Stalin podľa všetkého zomrel neprirodzenou smrťou, za ktorou bezprostredne stál Lavrentij Pavlovič Beria. Prípravy veľkej čistky Ak by sme listovali v zažltnutých stránkach moskovskej Pravdy, nájdeme správu z 13. marca 1953 o tom, že orgány štátnej bezpečnosti odhalili „teroristickú skupinu lekárov, ktorí si vytýčili cieľ, že chybnou liečbou pripravia o život popredných vodcov Sovietskeho zväzu“. O dva dni neskôr vyšiel v Pravde nepodpísaný článok s názvom Podlí špióni a vrahovia pod maskou profesorov – lekárov. Jazyk i štýl článku nás oprávňujú k dohadu, že autorom bol sám Stalin. Okrem V. N. Vinogradova a P. I. Jegorova zatkli aj lekárov židovského pôvodu, ktorí pôsobili na kremeľskej poliklinike ako osobní lekári členov politbyra, ministrov a vysokých vojenských činiteľov. Mali spôsobiť smrť tajomníkov ÚV Ždanova a Ščerbakova a plánovali ďalšie vraždy. Pozoruhodné bolo, ktoré mená budúcich obetí sa nespomínali: išlo o Malenkova, Chruščova, Beriu a maršalov Žukova a Bulganina. Čo sa stalo na 19. zjazde KSSZ? Karol Marx napísal, že história sa niekedy opakuje, no čo je po prvý raz tragédia, opakuje sa ako fraška. Na 22. zjazde KSSZ sa začalo hovoriť o tom, že na 17. zjazde KSSZ v roku 1934 chceli delegáti odvolať Stalina a nahradiť ho Kirovom. Hlasovacie lístky však boli sfalšované, Kirov za záhadných okolností zavraždený a väčšina delegátov zjazdu zlikvidovaná počas následných čistiek. V roku 1952 sa začalo hovoriť o tom, že sa vraj Stalin cíti už starý a unavený, a preto sa chce vzdať svojich funkcií a odísť na dôchodok. Pamätníci vedia, že takéto reči boli neodôvodnené, z vysokých straníckych funkcií sa do dôchodku za „normálnych“ okolností neodchádzalo. V rokoch 1949 – 1952 Stalin vyvolal tri rozsiahle čistky: leningradskú, sionistickú a gruzínsku. Jeho spolupracovníci si veľmi dobre uvedomovali, že každú chvíľu sa obeťou novej čistky môžu stať aj oni. V auguste 1952 zvolali členovia politbyra proti Stalinovej vôli plénum ÚV, ktoré sa rozhodlo zvolať 19. zjazd strany. Podľa stanov sa mal zjazd konať každé tri roky, posledný sa však konal v marci 1939. Stalin bránil zvolaniu zjazdu preto, lebo si bol dobre vedomý narastajúcich problémov v krajine. Už počas „leningradskej aféry“ sa zistilo, že existovali plány nahradiť Stalina Ždanovom. Devätnásty zjazd sa konal v októbri 1952. Hlavnú správu nepredniesol Stalin, ale Malenkov. Zjazd ukázal, že sa Stalin ocitol v izolácii. Jeho stanoviská v oblasti zahraničnej i vnútornej politiky sa líšili od názorov ostatných členov politbyra. Stalin vyprovokoval studenú vojnu, ktorá sa mala v dohľadnom čase zmeniť na horúcu, politbyro však malo názor, že nukleárna vojna by znamenal koniec ľudstva. Po zjazde sa rozpory vo vedení ešte zostrili. Kým tradične sa malo politbyro ustanoviť ešte počas zjazdu, teraz ho malo voliť plénum ÚV. Proti Stalinovej vôli boli za členov politbyra zvolení Molotov, Kaganovič, Mikojan a Vorošilov. Stalin potom na pléne podal demisiu na funkciu generálneho tajomníka. Bol presvedčený, že ju neprijmú, no zmýlil sa. To bola jeho druhá porážka. O tejto Stalinovej demisii písala vo svojich pamätiach jeho dcéra Svetlana a bývalý minister vojnového námorníctva admirál Kuznecov. Stalin prestal byť nielen generálnym tajomníkom ÚV, ale aj ministrom obrany a jeho miesto v sekretariáte ÚV zaujal Malenkov. Smrť tyrana Po celý január a február 1953 zapĺňali stránky Pravdy články o „nepriateľoch ľudu“, ktorí sú možno aj vo vysokých postoch a ktorých treba odhaliť. V Pravde sa zjavil aj článok, ktorý zjavne narážal na kauzu Stalinovho sekretára Poskriobyšova, ktorého obvinili z krádeže tajných dokumentov. Sedemnásteho februára Stalin prijal indického veľvyslanca Kršnu Menona a mal s ním dlhý rozhovor. Podľa Menonových spomienok vyzeral úplne zdravý. Počas rozhovoru si dokonca kreslil do zápisníka vlkov. Keď indický veľvyslanec vrhol začudovaný pohľad na kresby, Stalin povedal, že sedliaci konajú múdro, keď besných vlkov zabíjajú. Mal vari na mysli „besných vlkov“ z politbyra? Druhého marca sa zrazu zmenil tón článkov v Pravde. Z politických komentárov zmizli narážky na činnosť „nepriateľov ľudu“. Téma úvodníka znela: rozkvet socialistických národov. Ďalší deň priniesol denník článok Dôležité podmienky pre rozvoj propagandy. Ani v jednom z týchto textov sa nevyskytovali slová „nepriatelia ľudu“ a ani „buržoázni nacionalisti“. Kto ukončil kampaň proti „nepriateľom ľudu“? Stalin istotne nie. V tých dňoch však bola uverejnená takáto správa: „ÚV a Rada ministrov ZSSR si plne uvedomujú dôležitosť a následky ťažkej choroby súdruha Stalina z hľadiska jeho kratšej či dlhšej prestávky v pôsobení vo vedúcej funkcii. ÚV a Rada ministrov z hľadiska vedenia strany a štátu so všetkou vážnosťou zvážili všetky okolnosti, ktoré sú spojené s odchodom súdruha Stalina z vedúcej štátnej i straníckej funkcie.“ Zmysel správy spočíval v tom, že Stalin už nemá v rukách moc, ktorú z dôvodov jeho choroby prevzal ktosi nemenovaný. Zomrel Stalin prirodzenou smrťou? Svedkom Stalinovho smrteľného zápasu bol jeho syn Vasilij. Ako letec počas vojny preukázal odvahu, rád si však vypil. V máji 1952 ho otec nechal odvolať z postu veliteľa leteckých síl moskovského vojenského okruhu, údajne kvôli Beriovým intrigám. Stalinovým deťom, Svetlane a Vasilijovi, oznámili, že ich otec je chorý až vtedy, keď už nemohol rozprávať. Vasilij po otcovej smrti vytrvale opakoval, že ho otrávili. Na jeho tvrdenia „príslušné miesta“ reagovali tak, že ho zatkli a poslali do vyhnanstva, kde zomrel v roku 1962. Bezpochyby vedel niečo, čo sa nesmelo dostať na verejnosť. Podľa britskej televíznej stanice BBC sa našiel svedok zo Stalinovej telesnej stráže, ktorý potvrdil, že „vožď“ dostal smrtiacu injekciu. Kto počas Stalinovej choroby prevzal do rúk moc? Podľa všetkého to bol Beria. On asi rozhodol o smrtiacej injekcii. Chruščov i Stalinova dcéra Svetlana tvrdia, že si Beria diktátorovu smrť želal a keď zomrel, dával najavo triumf. Existuje niekoľko verzií o príčinách Stalinovej smrti. Napriek všetkým rozdielom možno tvrdiť, že iniciátorom Stalinovho odstránenia bol Chruščov, kým Beria mal vykonať špinavú prácu. Sprisahanci vypracovali minimálny a optimálny plán Stalinovho odstránenia. Podľa minimálneho plánu mali Stalina donútiť k demisii a potom by mu lekári „pomohli“ k pomalej smrti. Podľa optimálneho plánu mal Beria Stalina zlikvidovať. Boj o moc O Beriovom životopise vieme veľmi málo. Každý, kto by sa pokúsil zháňať o ňom príslušné informácie, sa sám vopred odsúdil na smrť. Svoju politickú kariéru začal v Gruzínsku. Stalin mu prejavoval značnú náklonnosť a dôveru. Beria preňho totiž vykonal neoceniteľnú službu: dal zlikvidovať všetkých, čo niečo vedeli o Stalinovej gruzínskej minulosti. Beriova kariéra vyvrcholila tým, že nahradil Stalinovho kata a organizátora čistiek Ježova. Po Stalinovej smrti boli vymenované dve lekárske komisie. Prvá z lekárov, ktorí Stalina liečili, a druhá z lekárov, čo mali potvrdiť, že ho liečili správne. Väčšina členov oboch komisií čoskoro zmizla bez stopy. Tvrdo sa zakročilo aj voči Stalinovej ochranke a telesnej stráži. Boli by takéto opatrenia nutné, ak by bol zomrel prirodzenou smrťou? Beria sa po Stalinovej smrti stal nielen „mužom číslo jeden“, ale aj prvým inšpirátorom destalinizácie. Sotva bol tyran pochovaný, jeho meno začalo miznúť zo stránok novín a časopisov, zastavili sa aj práce na vydávaní jeho zobraných spisov, posledný zväzok mal číslo 13 a sadzba 14. a 15. zväzku bola zničená. Až do 29. júna 1953 nebolo na stránkach Pravdy ani raz spomenuté Stalinovo meno. Je zaujímavé, že keď mal Beria v rukách moc, Chruščov destalinizáciu odmietal. O Beriových úmysloch či jeho programe nemal nik ani tušenia. Neskôr sa zjavili názory, že Beria chcel uskutočniť také opatrenia, ktoré by mali pre ZSSR podobné dôsledky ako „perestrojka“. Napríklad chcel zlikvidovať NDR a pripustiť zjednotenie Nemecka a vo zväzových republikách dať neruským národom také práva, ktoré by nakoniec viedli k ich osamostatneniu. Beria sa však dopustil nebezpečnej chyby, Chruščova považoval za neschopného hlupáčika. Nevšimol si, že proti nemu začína zhromažďovať politické sily podobným spôsobom, ako to bolo v Stalinovom prípade. Desiateho júla 1953 Beriu zbavili moci. Ťažko sa už asi dozvieme, akým spôsobom zahynul. Sám Chruščov vyslovil niekoľko verzií. Zdá sa však, že Beria zomrel už v júli, a nie v decembri, ako to oficiálne oznámili. Oficiálna správa o Beriových zločinoch pripomínala nedávne politické procesy, bol to vraj agent imperializmu, ktorý chcel reštaurovať kapitalizmus. V rozsiahlom liste, určenom straníckym organizáciám, sa tiež spomínala Beriova amorálnosť, jeho početné aféry so ženami. Stalinizmus a neostalinizmus Chruščov na 20. zjazde KSSZ odhalil tzv. kult Stalinovej osobnosti. Lenže problém nebol iba vo zveličovaní úlohy osobnosti vodcu, ale v zločinoch, ktoré stalinizmus sprevádzali. Chruščov sám pripustil iba zločiny v období po záhadnom zavraždení Kirova, predtým vraj bola Stalinova politika správna. Historici zdôrazňujú, že sám Chruščov mal značný podiel na týchto zločinoch, najmä na doslova genocíde, ktorá sa uskutočňovala proti ukrajinskému národu. Zároveň sa podieľal na mýte, ktorý trval počas existencie Sovietskeho zväzu, že Stalin sa síce dopustil chýb a zločinov, ale Leninova politika bola správna. Po Chruščovovom odstránení sa dostal k moci Leonid Iľjič Brežnev. Hoci sa uvažovalo o odvolaní kritiky Stalina, našli sa takí, čo Brežneva a jeho okolie presvedčili, že to už nie je možné. Napriek tomu sa začali zdôrazňovať Stalinove údajné zásluhy a z Chruščova sa stala orwelovská „neosoba“, niekto, o kom sa nesmelo vôbec hovoriť. Hoci sa Brežnev už nevrátil k všetkým Stalinovým metódam, napríklad Chruščov mohol dožiť ako dôchodca, podstata systému sa nezmenila. Po Brežnevovej smrti sa hovorilo nielen o „perestrojke“, ale aj o stagnácii (po rusky „zastoj“) krajiny, ktorá nebola pri tomto politickom a ekonomickom režime schopná ďalšieho vývoja. Hoci Chruščov oceňoval údajné Stalinove zásluhy o víťazstvo socializmu v „šestine sveta“, nechcel akosi vidieť, že platil absolútny opak. Stalin poskytol svojou činnosťou veľmi silné argumenty tým, čo tvrdia, že socialistickú spoločnosť, kde by bolo odstránené vykorisťovanie človeka človekom, nemožno vytvoriť, pretože každý pokus o realizáciu tohto ideálu sa skončí v niečom podobnom, ako bol stalinizmus. Lenže Stalin bol v mnohom dedičom Lenina. Už Lenin vyhlasoval tých, ktorí mali na spôsob realizácie socialistických ideálov iný názor než on, za zradcov a úhlavných nepriateľov. Bola v tom neľútostná logika dejín, že po menševikoch a eseroch išli do väzení a na popraviská blízki Leninovi spolupracovníci. Chruščov tiež nespochybňoval Stalina ako teoretika. Nikdy si asi nespomenul na Marxov výrok, že „ak toto má byť marxizmus, tak ja nie som marxista“. Stalin zavŕšil to, čo už začal Lenin, premenu marxizmu z revolučnej ideológie na súhrn fráz odôvodňujúcich totalitný režim a hlásajúcich neomylnosť jeho vodcov. Hoci je Stalin mŕtvy už päťdesiat rokov, ešte stále žijú a pôsobia jeho pohrobkovia.
