Kat si počkal
Romány a novely českého spisovateľa Norberta Frýda boli často inšpirované skutočnými udalosťami. Týka sa to aj novely Kat nepočká. Už v staroveku sa hovorilo o tzv. autorskej licencii v prípade literárnych diel inšpirovaných skutočnými udalosťami. Príbeh herečky, ktorú za tzv. heydrichiády popravili nacisti, sa skutočne udial. Norbert Frýd však v novele i v jej televíznom spracovaní (Česká televízia ju nedávno reprízovala) využil už spomínanú autorskú licenciu. Anna Letenská však bola iný typ herečky, ako ju opísal Norbert Frýd vo svojom príbehu. Nepatrila k filmovým alebo divadelným hviezdam, svojím výzorom sa skôr približovala obyčajným ženám. Narodila sa 29. augusta 1904 v Nýřanoch pri Plzni v rodine divadelných hercov. Podľa vzoru rodičov sa aj ona venovala herectvu. Vydala sa za operetného komika Ludvíka Letenského, s ktorým hrala v Košiciach i v Bratislave. Po návrate do Prahy hneď nenašla angažmán, a tak účinkovala aspoň v rozhlasových hrách. Filmoví režiséri ju obsadzovali do úloh kuchárok, slúžok či domovníčok. Keď ju neskôr angažovali v Prahe vo Vinohradskom divadle, dokázala, že vie úspešne zvládnuť aj veľké roly. Busta v divadle Anna Letenská a jej druhý manžel Vladimír Čaloun poskytli úkryt lekárovi, ktorý ošetroval zraneného parašutistu, ktorý uskutočnil atentát na ríšskeho protektora Heydricha. Niekto ich však udal gestapu. Annu Letenskú gestapo nezatklo hneď. Pod bedlivým dozorom gestapákov bol dokončený posledný film, v ktorom hrala, ironicky nazvaný Přijdu hned. Ide o trpkú komédiu so Sašom Rašilovom, ktorý hral úlohu vypchávača zvierat Barvínka, čo zdedil bernardína a pochabo sa zaľúbil do peknučkej slečny Julinky. O „dobrej vôli“ gestapa, ale aj o veľkej tragédii, v ktorú sa premenilo nakrúcanie filmu, vedeli iba producent Miloš Havel a režisér Otakar Vávra. Hneď ako Anna Letenská dokončila svoju hereckú úlohu – hrala vo filme domovníčku – ju gestapo zatklo a deportovalo do koncentračného tábora v Mauthausene. Dvadsiateho piateho novembra 1942 bola ešte len tridsaťosemročná herečka popravená. Premiéra filmu sa konala presne o mesiac, v období vianočných sviatkov. Annu Letenskú nám pripomína po nej pomenovaná ulica, ktorá vedie k Divadlu na Vinohradoch. V divadle môžu návštevníci vidieť jej bustu. Norbert Frýd však nechcel vo svojom príbehu zobraziť hrdinskú herečku, ale aj ovzdušie v umeleckých kruhoch počas Protektorátu. Do protikladu herečke, čo sa postavila proti nacistom, autor postavil producenta filmu. Tí, čo videli televíznu inscenáciu Frýdovej novely, vedia, že Havlovi autor pripísal veľmi nelichotivú rolu. Producent Dragant (ako ho nazval Norbert Frýd) je kolaborant s nacistami, ktorý svoju zradu odôvodňuje starostlivosťou o zachovanie aspoň čohosi z českej kultúry. Nacistická politika v Protektoráte Čechy a Morava Bol to práve ríšsky protektor Heydrich, kto zdôrazňoval, aký veľký význam mala pre nacistickú ríšu vojenská výroba prebiehajúca na území okupovaných Čiech a Moravy. Cieľom nacistickej politiky počas vojny bolo zachovať na tomto území pokoj. Znamenalo to nielen pomerne slušné prídely potravín, ale aj používanie rôznych iných metód, čím sa vyvolalo zdanie ako-tak normálneho života. Svoj podiel mala zohrať aj nacistická „kultúrna politika“. Robotníci zo zbrojoviek, ale aj ďalšie obyvateľstvo potrebovali čosi, čo by im aspoň čiastočne naplnilo voľný čas a vyvolalo víziu normálneho sveta. Túto úlohu mal spĺňať film a divadlo. Lenže film a väčšina divadiel boli v súkromných rukách. Miloš Havel patril medzi popredné osobnosti českého filmového priemyslu. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že väčšina filmov, ktoré boli nakrútené počas nacistickej okupácie, sa stále premietala a premieta dodnes. V roku 1989 počas kampane proti disidentom uverejnil denník Rudé právo článok, kde bol Miloš Havel, otec Václava Havla, obviňovaný z kolaborácie s nacistami. Herec Josef Kemr, ktorý počas protektorátu začínal svoju hereckú kariéru, napísal do Rudého práva list, v ktorom sa usiloval tieto obvinenia vyvrátiť. Havel jednak pomáhal českým hercom, jeho styky s príslušnými nacistickými miestami boli nevyhnutné a ním financovaná filmová tvorba neslúžila okupantom. Výroba filmov bola znárodnená v roku 1945. V období, ktoré nasledovalo, sa film ocitol v rukách tých, čo mali moc. Vo filmovej produkcii neostal ani kúsok čo len zdanlivej umeleckej autonómie. Súvislosť nie náhodná Syn Miloša Havla patril medzi iniciátorov Charty 77. Reakcia vtedajšieho režimu bola neúmerná. Ľudia na zhromaždeniach rôzneho druhu museli deklarovať nesúhlas s dokumentom, ktorého obsah sa mohli dozvedieť iba z rozhlasových staníc ako Hlas Ameriky a Slobodná Európa. V pražskom Národnom divadle sa konalo zhromaždenie popredných predstaviteľov českej a slovenskej kultúry, svojou réžiou pripomínajúce zhromaždenie, ktoré sa konalo v roku 1942, kde českí umelci odsúdili atentát na Heydricha a „benešovské štvanie proti ríši“. Určite by sa našli herci, ktorí sa zúčastnili na oboch zhromaždeniach. Možno sa však postaviť do úlohy akéhosi mravokárcu, ktorý by účastníkov týchto zhromaždení mohol odsudzovať? Bol to práve film, ktorý okrem diel trvalej vysokej umeleckej hodnoty priniesol aj diela, ktoré síce umelecká kritika nebude považovať za veľmi hodnotné, mali a majú však veľký divácky ohlas. V „nenormálnych“ dobách (a takých bolo v minulom storočí neúrekom) prinášali víziu normálneho života mimo kolies dejín. Absurditu 20. storočia sa usiloval vo svojich divadelných hrách vyjadriť práve syn Miloša Havla Václav. Ako dramatik však nebol práve úspešný. Dochádza k zaujímavému paradoxu, keď umelecky neveľmi hodnotné filmy, financované jeho otcom, prejavili väčšiu odolnosť voči pôsobeniu času. Ale to už patrí k absurdite minulého a možno aj tohto storočia.
