Rum so šumivým celaskonom
Večer okolo šiestej sme už sedeli v jednom z typických havanských barov, asi desať metrov dlhý pult a okolo neho zo dvadsať drevených barových stoličiek. Sortiment sa skladá výhradne z kubánskeho rumu a piva, a tak sme ako „brzdu“ používali vodu so šumivým vitamínom C, ktorý zabezpečoval našu imunitu. Rum sa pije v minimálnych dávkach, pričom jedna taká minimálna dávka je deci. Ak platíte v kubánskych pesos, nie je takáto dávka ani finančne náročná, vychádza asi na šesť korún. Pri týchto cenových reláciách nie je problém byť grandom. Spomínam si, ako sa pri nás pristavil jeden fotograf (mal takú brašňu a v ruke vývojku) a ako po niekoľkých nami zakúpených porciách už asi o hodinu ležal bezmocný v rohu podniku. Nebola to zlomyseľnosť, možno len taká dobre ukrytá pomsta tým dvom amigom, čo nás nalákali na Fidela live. Keď sme o druhej poobede na spomínanom námestí pristavovali okoloidúcich a presviedčali ich, že o chvíľu iste príde predseda Kubánskej komunistickej strany, pôsobili sme asi bizarne. V bare hrala – tak nahlas, ako to len šlo – domáca „dance hall“ skupina La Cruz, pri bare sa ustavične pristavovali černošskí atléti rôznych vekových kategórií oblečení v trenkách a tielkach, predvádzajúci po exnutí každého pohára tie najrozmanitejšie piruety, bezvýhradne prijímajúc tento hudobný štýl. Na okolitých obrubníkoch pofajčievali cigary krásne mladé černošky so svojimi priateľmi, ich mamy o pár metrov ďalej ponúkali rôzne domáce špeciality za jednotnú cenu 1 peso, na rohu ulice opravoval starý chevrolette mladý taxikár. Absolútna pohoda. Potom, ako sa minul vitamín, zmenili sme bar. Otvorený bar na ulici sme vymenili za tmavý bar v tmavej ulici, preplnený čiernymi hombres v bielych tielkach, čo na nás pozerali ako na ľudí zodpovedných za otrokárstvo, a jednou super prsnatou dámou, ktorá neváhala objednať si na náš účet „welcome drink“. Bol to však len prvý dojem, adaptovali sme sa veľmi rýchlo, rum sme vymenili za Kuba Libre – rum s kolou, dali sme sa do reči s klientelou a to, ako sme sa dostali domov, si fakt vôbec nepamätám. Čo na Kube vnímate najsilenejšie, je všadeprítomná sexualita. Cítiť ju v tanci, v reči, v každej chvíli a takmer na každom mieste. Či už sa pohybujete po baroch, alebo si pýtate lístok na autobus, koniec vety „moja láska“ alebo „zlatíčko“ je úplne automatický. „Seňora, prosím vás, koľko stojí lístok na autobus?“ „Tridsať pesos, láska moja,“ je bežná odpoveď. Nájsť si na Kube partnerku trvá naozaj krátko. Keď sme sa v jedno popoludnie vybrali pozrieť si e-maily, na chodbe nás pristavila naša 23-ročná susedka, ktorá sa hneď ponúkla navštíviť nás. Šiel som teda na internet sám, kým Peter K. ležal doma na chrbte a venoval sa návšteve. Možno by vás zaujímalo, čo sa tam dialo, ale nájsť v Havane internet je oveľa ťažšie dosiahnuteľná méta ako having sex, preto, prosím, oceňte to, že sa mi to podarilo. Nasledujúci večer sa nám na ulici usiloval prihovoriť akýsi čudák. Považujúc ho za jedného z tisícov pracovníkov továrne na cigary, ponúkajúcich ich za skvelé ceny, sme sa mu snažili vyhnúť, až kým sme si neuvedomili, že predošlú noc sme s ním popíjali v bare. Pozval nás na fiestu, čo prebiehala kdesi obďaleč, v jednom z miestnych bytov v štvrti La Habana Vieja. Tá párty patrí medzi moje najsilnejšie zážitky. Už z diaľky, asi dvesto metrov od miesta konania, bolo počuť zvuk bubnov a spev, ktorému však okoloidúci nevenovali väčšiu pozornosť. Pri vchode nás privítala pani domáca, asi 30-ročná Kubánka, opäť černoška, naliala nám po deci rumu a posunula nás ďalej do centra diania – do obývačky. Tam už bola zábava v plnom prúde. Hypnotické rytmy a spevy zúčastnených mali privolať blízkych zomrelých. Takúto čudesnosť som, prisámpánubohu, v komunizme nečakal. Veď my sme nemohli chodiť ani do kostola! Ak chcete ísť na Kubu, aby ste si obzreli dav utláčaných a smutných pracujúcich, ktorí ledva čakajú, kým sa miestni disidenti dajú dokopy a oslobodia ich spod hrozného jarma komunizmu, tak sa poriadne seknete. Nie, ani tam nie je všetko v úplnom poriadku, ale kde je? Ako som bol na tom internete, čítal som o premiérovi „demokratickej“ krajiny, ktorý tvrdí, že v prípade jemu nevyhovujúceho výsledku referenda, nebude uznané. A čítal som o vládach, ktoré sa pasujú za spasiteľov sveta, ženú krajiny do vojen, totálne ignorujúc verejnú mienku. Nuž myslím, že radšej tomuto by sa mali venovať páni „demokrati“. Ja viem, ľudia z Kuby utekajú, na Floridu, ale koľko Slovákov by rado ušlo na Floridu? Asi nejeden. Tak mi napadá jedna príhoda. V roku 1992 sa Spojené štáty rozhodli uznať, že väčšina kubánskych emigrantov sú ekonomickí emigranti, preto zaviedli ročnú kvótu tritisíc ľudí, ktorí budú prijatí. Fidel neváhal a dal naplniť jednu bárku práve takýmto počtom ľudí, no okrem posádky išlo výhradne o osoby mentálne retardované, opustené, odkázané na starostlivosť štátu... Fidela som nakoniec videl posledný deň v Havane, ráno v televízii, a tak moju opicu pomáhal liečiť sudánsky potentát, ktorému Fidel na privítanie premietal na stenu grafy, vyrobené pravdepodobne v nejakej kubánskej verzii veľmi starého Excelu. Bolo na nich vidno, ako neustále stúpa kvalita kubánskeho zdravotníctva, školstva, ako rastie všeobecná spokojnosť obyvateľstva, a naopak z roka na rok klesá kriminalita. Fidel dával komentár v španielčine, a tak sa tento čierny bohém nezmohol na viac ako na súhlasné pritakávanie. Obaja sa na záver priateľsky poťapkali a prenos sa skončil. (Inšpirovaný úspechmi ostrova teraz pravdepodobne zháňa licenciu na podobný softvér). Potom nasledoval krátky šot z volebných miestností. Pionieri, zoradení v jednom rade, súdružsky zdravili každého prichádzajúceho voliča, a tak títo cítili azda aspoň akú-takú satisfakciu za skutočnosť, že ich volebný výber nie je veľmi rozmanitý. Nabudúce vám napíšem o ceste do Trinidu, o meste i o tom, ako sme opúšťali ostrov smerujúc do Mexika.
