Nacizmus a komunizmus
Už sme spomínali, že Adolf Hitler vo svojej knihe Mein Kampf píše, že znalosti marxizmu čerpal z čítania sociálnodemokratickej tlače vo Viedni. Lenže ak by bol čítal sociálnodemokratickú tlač v Nemecku, zistil by markantný rozdiel. Ideológiu rakúskych sociálnych demokratov nazývali austromarxizmus. Používala oveľa radikálnejšiu rétoriku, ako to bolo v Nemecku. Na začiatku 20. storočia sa v robotníckom hnutí rozpútal ideový spor, ktorý po vojne zavŕšil rozpad sociálnodemokratických strán: pravica si ponechala pôvodný názov, príslušníci ľavice si zväčša zvolili názov komunistická strana. Hoci medzi týmito stranami prebiehal ostrý boj, Adolf Hitler medzi nimi nijaký rozdiel nevidel, a pritom v Nemecku bola sociálna demokracia po istý čas súčasťou vládnej koalície, kým komunisti vždy boli radikálnou opozíciou. Klamlivé pojmy Pri skúmaní a hodnotení minulosti nás často mýli používanie pojmov, ktoré boli vytvorené viac-menej náhodne. Napríklad medzi talianskym a nemeckým fašizmom boli značné rozdiely. Dokonca sa dá tvrdiť, že ak by sa Mussolini (ako to urobil španielsky diktátor Franco) nedal zlákať do vojny na strane Hitlera, USA by ho boli po vojne akceptovali rovnako ako Franca. V Taliansku bola totiž veľmi silná komunistická strana. Komunizmus je rovnako nepresný pojem, ktorý možno spájať s viacerými významami. Bežne sa síce stotožňuje s absolútnym odstránením súkromného vlastníctva, ale napríklad Marx a Engels ho skôr chápali ako vyústenie dejín, kde sa umožní slobodný rozvoj každej osobnosti a kde bude platiť zásada, podľa ktorej bude každý pracovať podľa svojich schopností a za prácu bude odmeňovaný podľa svojich potrieb. Marxizmus a demokracia Adolf Hitler má vo svojej knihe zaujímavý postreh: tvrdí, že marxizmus je neoddeliteľne spojený s parlamentnou demokraciou. Tu mal pravdu. Dokonca v ZSSR existoval parlament, ktorý mal podľa ústavy rovnaké právomoci ako v demokratických štátoch. V nacistickom Nemecku sa zvolával Ríšsky snem iba preto, aby mu vodca oznámil svoje významné rozhodnutie. Ani na zjazdoch nacistickej strany sa nehlasovalo. Po druhej svetovej vojne sa vo východoeurópskych krajinách zväčša zachoval systém niekoľkých politických strán, pravda s výsadným postavením komunistickej. Pokušenie analógie Autor tohto článku sa musí priznať, že keď ako poslucháč histórie absolvoval seminár o problematike fašizmu, veľa s vyučujúcou i kolegami diskutoval o analógiách medzi fašizmom a stalinizmom. Lenže je tu niekoľko významných okolností. Kto si prečíta Mein Kampf, môže vidieť, že nacistické zločiny vyplývali priamo z nacistickej ideológie. V tom bol Hitler možno až priveľmi veľavravný. Zločiny stalinizmu boli popretím marxizmu. Ním vytýčené ciele a ideály skompromitovali takým spôsobom, že boj za ich očistenie bude nesmierne ťažký. Navyše, nik nemôže poprieť, že tu bol nielen rok 1968 vo vtedajšom Československu, ktorého skutočným ústredným heslom bolo „vrátiť socializmu jeho ľudskú tvár“. Proti deformovaniu ideálov socializmu už pri prvých náznakoch vystúpila Róza Luxemburgová a proti stalinizmu bojoval nielen Josip Broz-Tito, ale napríklad aj Ernesto Guevara. Ale to sú iba najznámejšie mená. Pri štúdiu dejín mnohých komunistických strán by sme mohli zistiť, že tam skoro vždy existovalo krídlo alebo aspoň skupina, ktorá sa rôznymi spôsobmi dištancovala od stalinizmu. Týka sa to napríklad Komunistickej strany Nemecka, Talianska, Francúzska, Japonska, ale aj Československa. Aj oficiálne dejiny komunistických strán boli dejinami ideových sporov, kde „pravoverní“ bojovali s „úchylkármi“. Podstata deformácií marxizmu Možno tí, čo absolvovali rôzne kurzy marxizmu, si spomenú, že jedným z jeho filozofických základov bola dialektika. Aj tu ide o mýliace slovo, lebo dialektika zväčša znamená tú súčasť rétoriky, ktorá učí ako úspešne viesť dialóg trebárs s názorovým protivníkom. V marxizme však mala význam filozofickej doktríny, že svet je v neustálom pohybe, ktorého hybnou silou je boj, ale aj jednota protikladov. Ak mal marxizmus odôvodňovať totalitnú diktatúru, musela sa z neho vytrhnúť najdôležitejšia časť – právo na oponentúru – hoci dokonca aj samotný Stalin hovoril o slobode kritiky, lenže ju doplnil doktrínou nutnosti sebakritiky, čo sa za jeho vlády rovnalo príkazu k politickej samovražde. Ľavica nesmie byť usmernená Trpko zaplateným poučením z dejín je, že nemôže a nesmie existovať jediná politická strana, ktorá by hlásala a viedla boj za ľavicové ideály. Malo by ich byť niekoľko. Lenže dodnes sa ukazuje, že ľavicoví politickí lídri zväčša nevedia rozlíšiť jemnú hranicu medzi nutnosťou oponovať či viesť polemiku a nepriateľstvom. Dejiny sú zaplnené príkladmi bratovražedného boja medzi rôznymi ľavicovými smermi. A viac ako bolestným pravidlom dejín je, že najviac sa nenávidia frakcie. Lenže ak aj dejiny ponúknu niektorej ľavicovej strane znova veľkú moc, jej lídri by nemali zabudnúť, že budú vždy potrebovať spriaznených oponentov.
