Päťdesiatpäť rokov štátu Izrael
Pred 55. rokmi, presne 14. mája 1948, keď britský mandát nad územím Palestíny zanikol, bol vyhlásený židovský štát. Už počas prvej svetovej vojny prisľúbila Veľká Británia v tzv. Balfourovej deklarácii, že na území Palestíny bude môcť vzniknúť „židovský národný domov“. Takýto pojem je však z hľadiska politológie i praktickej politiky veľmi neurčitý a realizácia deklarácie narazila na odpor tamojších Arabov a pred druhou svetovou vojnou vyvolala nekonečný reťazec násilností, ktorý vlastne siaha až do dnešných čias. Idey, ktoré inšpirovali sionizmus, ideológiu hlásajúcu potrebu obnovy židovského štátu, majú nepochybne európsky pôvod. Osvietenstvo prišlo s myšlienkou, že náboženstvo nie je jediným predpokladom sebaidentifikácie človeka a že by sa malo považovať skôr za čosi súkromné, až intímne. Nacionalizmus videl túto sebaidentifikáciu v pojme národ. Socializmus zasa odsúdil vykorisťovanie človeka človekom a vytvoril víziu spravodlivej spoločnosti. Pod vplyvom ideí osvietenstva začali Židia pochybovať o hlavnom znaku svojej identity – náboženstve. Ponúkali sa dve riešenia: buď sa stanú príslušníkmi iných národov s tým, že by si zachovali svoje náboženstvo, alebo sa pokúsia nájsť nejaké iné riešenie. Začiatkom 19. storočia mali hlavné slovo prívrženci asimilácie, čo sa prejavilo najmä v západnej Európe. Osvietenské idey však nemali taký veľký vplyv v habsburskej monarchii, o cárskom Rusku ani nehovoriac. Najmä v Rusku existoval premyslený systém útlaku, ktorý staval Židov na úroveň druhoradých občanov. V západnej Európe náboženský antisemitizmus strieda rasistický. Na Norimberskom procese sa hlavný nacistický ideológ Rosenberg hájil tvrdením, že jeho antisemitizmus mal predchodcov vo Veľkej Británii a Francúzsku, Chamberlaina a Gobineaua. Hoci Židia v západnej Európe, vrátane Nemecka a neskôr aj Rakúsko-Uhorska, mali podľa zákona rovnoprávne postavenie, začali sa čoraz častejšie ozývať hlasy, že sú cudzorodým živlom. Disraeli sa síce stal britským premiérom, ale našli sa poslanci britskej snemovne, ktorí mu predhadzovali jeho pôvod. Najzrejmejším prejavom antisemitských nálad bola Dreyfussova aféra vo Francúzsku. Vznik sionizmu Na pochmúrnom obrade Dreyfussovej degradácie bol prítomný aj rakúsky novinár Theodor Herzl. Došlo vtedy k záveru, že židovské úsilie o asimiláciu pravdepodobne nikam nepovedie a navyše, ak Židia ostanú v Európe, hrozí im strašné nebezpečenstvo. Dovtedajší antisemitizmus bol náboženský, z istého hľadiska boli Židia dokonca aj potrební, ich prítomnosť v istom zmysle akoby dokazovala autentickosť posvätných textov. Lenže rasistický antisemitizmus implicitne núkal iné riešenie. Veď počas 19. storočia uskutočnili rasisti vo svete viacero genocíd, spomeňme napríklad snahu o vyhubenie severoamerických Indiánov alebo úplné vyhubenie pôvodných obyvateľov Tasmánie. Židia v západnej Európe nebrali sionizmus veľmi vážne, nedokázali si predstaviť, čo všetko sa stane v polovici 20. storočia. Porozumeli mu však Židia v strednej a východnej Európe. Prví osadníci v Palestíne pochádzali z Ruska. Cárska vláda na narastajúce revolučné nálady reagovala aj spôsobom, že jej agenti vyvolávali protižidovské pogromy. Tajná polícia zverejnila pamflet s názvom Protokoly sionských mudrcov, ktorý Židov obviňoval nielen zo snahy finančne ovládnuť svet, ale aj z podnecovania revolučného robotníckeho hnutia, ktoré chcelo vyvlastniť všetkých kapitalistov. Britský mandát v Palestíne Územie bývalého britského mandátu v Palestíne malo a stále má veľký strategický význam. Jednak sa nachádza v blízkosti Suezského prieplavu, jednak blízko arabských zdrojov ropy. Britom bolo jasné, že židovský štát by nemohli ovládať tak jednoducho, ako sa im to darilo s arabskými monarchiami. Preto i napriek prísľubom v Balfourovej deklarácii robili skôr „nestrannú“ politiku. Na jednej strane obmedzovali židovské prisťahovalectvo, na druhej strane však neuskutočnili tie opatrenia proti Židom, ktoré by si boli želali Arabi, ako napríklad zákaz nákupu pôdy cudzincami. Veľkorysejšiu politiku neuplatňovali ani v období, keď nacisti začali proti Židom uskutočňovať politiku, ktorá vyústila do holokaustu. Po druhej svetovej vojne nechceli pripustiť, aby sa do Palestíny prisťahovali tí Židia, ktorým sa podarilo zachrániť v nacistických vyhladzovacích táboroch. Palestína v období bezprostredne po druhej svetovej vojne pripomínala tú súčasnú – násilie sa striedalo s terorom. Organizácia Spojených národov prijala pred zánikom britského mandátu dodnes aktuálne riešenie. Na území Palestíny mali vzniknúť dva štáty, židovský a arabský. Pre vtedajších arabských susedov Palestíny bolo toto riešenie neprijateľné. Utečenci a vyhnanci Pravdu povediac, nemožno s istotou povedať, kto vypálil prvý výstrel v prvej arabsko-izraelskej vojne. Možno to boli Židia. Vysvetlí nám to pohľad na mapu: boli v strategicky katastrofálnej situácii a vojská susedných arabských štátov boli nepochybne pripravené zaútočiť a zatlačiť izraelské vojská do mora. Izraelská armáda bola napokon nečakane úspešná. Utrpela jediný významnejší neúspech – nedokázala ovládnuť celý Jeruzalem. Každá vojna je tragédia a v každej vojne sú utečenci. Existovali na oboch stranách. Na arabskej strane ich bolo pol milióna, neskôr bol z arabských krajín vyhnaný približne rovnaký počet tamojších Židov. Dala by sa položiť otázka, či Palestínčania opúšťali svoje domovy v dôsledku propagandy zo susedných arabských štátov, alebo či ich viedol k tomu strach, že budú obeťou takých masakrov, ako bolo vyvraždenie dediny Deir Jassin uskutočnené židovskou organizáciou Irgun Zwei Leumi. Problém má však aj druhý aspekt. Utečenci z roku 1948 a ich potomkovia dodnes žijú v utečeneckých táboroch v susedných arabských krajinách. Arabskí Židia boli integrovaní do izraelskej spoločnosti. Nebolo to bez problémov, Židia pochádzajúci z Európy mali inú mentalitu a kultúrne zvyklosti. Navyše, práve Židia z arabských krajín zväčša podporujú tie militantné krajne pravicové izraelské politické kruhy, ktoré by chceli palestínsku otázku riešiť radikálnym násilím. Židia pochádzajúci z Európy zväčša podporujú umiernenejšie stanoviská. Možno je to podmienené okolnosťou, že Židia v arabských krajinách nepoznali antisemitizmus v takej podobe, ako existoval po stáročia v Európe, nezažili také prenasledovanie ako európski Židia a cítili sa byť viac integrovaní do blízkovýchodných spoločenstiev než ich európski súkmeňovci. Akokoľvek paradoxne to znie, Arabi vidia v obyvateľoch Izraela nepriateľov skôr preto, že sú nositeľmi európskej kultúry, než preto, že by vyznávali židovskú vieru, ktorá je v mnohých ohľadoch a rituáloch bližšia islamu ako kresťanstvu. Dnes sa v utečeneckých táboroch nachádzajú takmer štyri milióny Arabov. Ťažko sa vžíva do mentality ľudí, ktorí po desaťročia nemohli žiť normálnym spôsobom života, no táto okolnosť aspoň čiastočne vysvetľuje samovražedné útoky. Palestínčania sa dostali do úlohy akejsi figúrky v neprehľadnej politickej hre. Mnohí ich arabskí susedia ich vháňali do pozície, aby nevideli inú alternatívu ako ozbrojený boj proti židovskému štátu. Môže však takáto situácia trvať donekonečna? V politickej hre superveľmocí Z pohľadu obyvateľov krajín Stredného východu Izrael vždy podporovali USA a európske krajiny. Pravda je však zložitejšia. Už sme naznačili, že Veľká Británia si veľmi neželala vznik židovského štátu. Jedným z dôvodov bolo úsilie mať v arabských štátoch čo najväčší vplyv. V USA bola pred druhou svetovou vojnou židovským snahám viac naklonená Demokratická strana ako republikáni. Napríklad prezidentovi F. D. Rooseveltovi sa ešte pred vojnou podarilo do mestečka Evian zvolať medzinárodnú konferenciu, ktorá by riešila problém židovských utečencov. Veľká Británia vtedy odmietla zmeniť svoj postoj v otázke usídľovania Židov v Palestíne a ochotu prijať židovských utečencov dali najavo iba niektoré latinskoamerické krajiny, napríklad Dominikánska republika. Po Rooseveltovej smrti v roku 1945 nový prezident Truman dával najavo sympatie k snahám o vytvorenie štátu Izrael. Bez pomoci USA by sa tento štát nezrodil. No prezident Eisenhower, zvolený za republikánov, dával najavo odstup od Izraela. Izraelsko-americké vzťahy sa zhoršili najmä v roku 1956, keď sa Izrael spolu s Veľkou Britániou a Francúzskom zúčastnil na intervencii proti Egyptu, keď Násirova vláda znárodnila Suezský kanál. Prekvapujúcejšie zvraty sa však prejavili v sovietskej politike. Štát Izrael by sa nebol mohol zrodiť, ak by k jeho vzniku nemal kladné stanovisko aj vtedajší Sovietsky zväz. Po októbri 1917 dával ZSSR najavo, že podporuje národnooslobodzovací boj arabských národov proti imperializmu. Hebrejčina bola ako „reakcionársky jazyk“ zakázaná. Židia žijúci na sovietskom území mali dovolené používať iba jazyk jidiš, ktorý sa neskôr stal popri ruštine aj úradným jazykom židovskej autonómnej oblasti utvorenej v sibírskom regióne Birobidžan. Vytvorenie tohto útvaru pred druhou svetovou vojnou bolo jasnou deklaráciou stanoviska, že Židia už majú svoje územie na Sibíri, a preto by sa nemali usadzovať v Palestíne. Počas svetovej vojny sa však stanovisko ZSSR zmenilo. V OSN dali sovietski zástupcovia jednoznačne najavo podporu plánu rozdeľujúceho územie Palestíny na židovský a arabský štát. Bolo by možné vysloviť hypotézu, že keďže mnohí sionisti snívali o vybudovaní socialistickej spoločnosti v Izraeli, tak sa Stalin a niektorí ľudia v jeho okolí domnievali, že Izrael sa stane „ľudovou demokraciou“. Bez zveličovania sa dá povedať, že počas prvej izraelsko-arabskej vojny štát Izrael zachránili československé zbrane. Bol vytvorený letecký most, ktorý zbrane z ČSR dopravoval na izraelské územie. Táto podpora by samozrejme nebola bývala možná bez súhlasu Moskvy. Čoskoro sa však ukázalo, že hoci zriadenie kibucov by sa dalo presnejšie charakterizovať slovom komunizmus ako socializmus, pretože sa v nich uplatňovala zásada „každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb“, zahraničná politika Izraela sa ukázala skôr proamerická ako prosovietska. Stalin sa za to mstil príznačným spôsobom. Politické procesy vo východoeurópskych krajinách mali zjavne antisemitský charakter. Po procese s lekármi židovského pôvodu, ktorých obvinili, že chceli zlikvidovať popredných sovietskych činiteľov, prerušil Izrael so Sovietskym zväzom diplomatické styky. Sovietska politika dávala až do zániku ZSSR jednoznačne najavo, že podporuje arabské krajiny. Oficiálne sa (až na krátke obdobie) deklarovalo, že ZSSR uznáva existenciu izraelského štátu a národa a odmieta snahy o jeho zničenie. Vývoj palestínskej otázky Príslušníci mojej generácie stáli v roku 1967 zväčša na strane Izraela. Holokaust bol ešte čerstvou spomienkou a predstava, že malý izraelský Dávid za necelý týždeň prevalcoval arabského Goliáša, vyvolávala sympatie k tomu, kto v tomto konflikte vyzeral slabší. Neskôr sa však jednoznačná podpora začala meniť. Prichádzali napríklad palestínski študenti, ktorí poskytovali osobné svedectvo o tom, že všetko mohlo byť aj trochu inak. Postupom času sa vo svetovej verejnej mienke vytvoril názor, že správne riešenie židovskej a palestínskej otázky už dávno prijala OSN – vedľa seba by mali vzájomne koexistovať židovský a palestínsky štát. Stav permanentnej vojny však nemôže byť trvalý. Zjednocujúca sa Európa nemôže mať vo svojej blízkosti ohnisko, z ktorého môže kedykoľvek vypuknúť mohutný vojnový požiar. Mierové spolunažívanie Izraela a Palestíny by vytvorilo predpoklad pre trvalý nárast nielen ekonomiky oboch krajín, ale aj celého regiónu. Napríklad Egypt už ukázal, ako sa môžu z nepriateľov stať priatelia. Možno budú jeho príklad nasledovať aj ďalšie krajiny, napríklad Sýria. Izrael dal najavo, že je ochotný akceptovať mierový „plán cesty“ vzniku palestínskeho štátu. Ako sa hovorí, nádej zomiera posledná.
