Načo je čipová električenka?
V Banskej Bystrici som zažil zaujímavé prekvapenie. Moja dcéra priložila svoju električenku s čipom na aparátik v trolejbuse a vypadli dva lístky. Až vtedy som pochopil, načo vlastne môže slúžiť čipová karta v mestskej doprave. Inak, proti čipovým kartám osobne nič nemám. Medzi dokladmi ich mám niekoľko. Vďake jednej sa dostávam do redakcie, vrátnik nemusí preverovať moju totožnosť, ako sa to inde bežne robieva. Iný čip je na mojej karte do bankomatu a chráni ju tak proti zneužitiu. Horšie je to však s mojou električenkou. Keď bratislavský dopravný podnik zavádzal tieto karty, ozývali sa hlasy, či náhodou nebude možné z čipu zmazať údaje. Ukázalo sa, že sa to za bežných podmienok prakticky nedá. Lenže aj tak je vlastne čip iba akousi ozdobou mojej električenky. Používa sa iba vtedy, keď vyprší jej platnosť a treba ju predĺžiť na ďalšie obdobie a zamestnankyňa DPB ju vloží do príslušného prístroja, aby zmenila údaje. Aparátiky na čítanie údajov majú tiež revízori, no veľmi často sa stáva, že postačuje, aby som ukázal električenku s čipom. Pri množstve cestujúcich jednoducho asi nemajú čas na strkanie električenky do prístroja, overujú iba pohľadom. Prečo v Bratislave nezaviedli niečo podobné ako v Banskej Bystrici? Pravda, musel by sa obnoviť predpis z čias minulých, že je dovolené vchádzať iba jednými dverami a vychádzať inými. Lenže Bratislavčanov by asi k tomu už nik nedonútil... Električenka výlučne z papiera je nepochybne lacnejšia ako tá s čipom. Napriek pokroku techniky čipy ešte tak nezlacneli. A ak neboli a nie sú peniaze na inštalovanie čítacích prístrojov do vozidiel bratislavskej MHD, tak načo sa vôbec zavádzali čipové električenky? Mohol by som rozvíjať všelijaké úvahy, prečo sa to asi stalo, lenže nechcem tu vypisovať špekulácie. Môžem iba klásť otázku, na základe toho, čo každý môže vidieť: Prečo sa zaviedlo to, čo sa efektívne nevyužíva?
