Čudná logika demokrata

Keď už nemôžeme mať vojnu svetovú, treba zinscenovať aspoň nejakú lokálnu. Pri hľadaní nepriateľa vhodného na zničenie sa ako hlavný argument uvádza vlastníctvo alebo snaha vlastniť nukleárnu zbraň. Nepochopiteľný je americký selektívny prístup k týmto „ašpirantom“. A ešte nepochopiteľnejšie je úplne stotožnenie sa a verejné propagovanie tohto zvráteného prístupu zo strany Františka Šebeja. Pritom nielenže ako papagáj opakuje argumenty americkej provládnej tlače, ale ešte ich aj tvorivo rozvíja. Uvediem iba niekoľko príkladov, v ktorých meria nerovnakým metrom: – Vlastníctvo jadrových zbraní jednými krajinami je prípustné, (možná) snaha o ich získanie zo strany iných (prirodzene nie všetkých, len Amerikou vybraných) krajín je však dôvodom na vojnu. Iracký režim mal byť už vraj dávno zlikvidovaný za to, že napadol susedný Kuvajt. (Možno potom aj Nemecko malo byť napadnuté v roku 1939, pretože v roku 1914 rozpútalo prvú svetovú vojnu.) – Ak medzinárodní inšpektori nedokážu nájsť v Iraku zbrane hromadného ničenia, sú podľa Šebeja neschopní. Škoda, že im americké tajné služby disponujúce vraj nezvratnými dôkazmi nechcú pomôcť v hľadaní. Asi iba Šebej chápe prečo. – Sú režimy, ktoré Šebej bez rozpakov označuje za fašistické alebo diktátorské. To sú predovšetkým, ba takmer výlučne režimy protiamerické. Len čo ide o nejaký bábkový a vazalský štát USA, nech sa aj dopúšťa najbrutálnejších zločinov proti ľudskosti, dostane sa mu od nášho slovenského demokrata iba hovorového označenia za štát darebácky. Veď najdemokratickejší režim na svete by predsa nemohol podporovať fašistické štáty či diktátorské režimy. – Podľa Šebeja sú problémom dneška zbrane hromadného ničenia v rukách paranoidných diktátorov. Hoci nechcem túto hrozbu nijako podceňovať, prekáža mi, že o tom, kto je paranoidný, má rozhodovať State departement USA. Podľa toho, čo viem o Iraku a KĽDR, ani jedna z týchto krajín sa nevyhráža, že proti svojim protivníkom ako prvá zaútočí takýmito zbraňami. A odpovedať na konvenčný útok atómovými zbraňami chceli už aj USA v časoch tzv. Dullesovej doktríny. Pritom tohto významného formovateľa ich zahraničnej politiky sa nik neodváži označiť za paranoidného. – Ak exprezident Carter požadoval demokratizáciu nielen od prokomunistických režimov, ale aj od svojich „darebáckych“ spojencov, škodil tým Amerike a veci slobody a demokracie – argumentuje náš demokrat. Asi mu je smutno za časmi, keď síce v OSN zasadali tak ako teraz popri reprezentantoch demokratických štátov aj vyslanci diktátorských režimov, no všetci poslušne hlasovali spolu s USA. – Fakt, že Kráľovská akadémia v Štokholme udelila Nobelovu cenu za mier Carterovi, je podľa Šebeja spolitizovaním odbornosti a len ďalší dôkaz nekompetentnosti pri jej udeľovaní. Mierové aktivity Cartera sa dajú doložiť. Už menej vysvetliteľný je fakt, ktorý by Šebejovi určite neprekážal, že túto cenu dostal aj Lech Walesa. Jeho zásluhy na páde komunizmu v Poľsku sú síce nepopierateľné, ale neviem, ako to súvisí s mierom. Žeby v dnešnom unipolárnom svete bolo toho mieru viacej než v časoch bipolárnych, sa nedá povedať. Podľa tejto logiky si Nobelovu cenu nezaslúžil ani Henry Kissinger, ktorý nemal vyjednať s Vietnamom mier, ale radšej naň hodiť atómovú bombu (keď už ho nešlo poraziť konvenčnými zbraňami). – Aj náš demokrat len parafrázuje krik amerických jastrabov o slabošskej, lenivej a prestarnutej Európe, schopnej iba planých rečí namiesto činu. Jediným činom podľa tejto logiky je boj. Američania, ktorí na vlastnom území ešte poriadnu vojnu nezažili a ich pohľad na vojnu je skreslený televíznymi obrazovkami na víťazný a bezbolestný triumf nad nepriateľom v štýle detských hier na vojakov, sú prirodzene odhodlanejší ako obyvatelia a politici tak ťažko skúšaného kontinentu. Nedá sa poprieť, že dnešná oficiálna politika USA – tak nekriticky velebená F. Šebejom – do istej miery vychádza z reálnych problémov dnešnej (do záhuby sa rútiacej) spoločnosti. Lieky, ktorými sa ich pokúša riešiť dnes jediná svetová veľmoc, sú však pomýlené. Dobro a Zlo tu nestoja tak jednoznačne proti sebe, ako sa nám to pokúšajú nahovoriť. To bližšie k pravde má Friedrich Dürrenmatt, ktorý sa v závere svojho románu Justícia (dokončeného v osemdesiatych rokoch) pýta: „Kto je vinný? Ten, kto zakazuje, alebo ten, čo zákaz poruší? Ten, kto vydáva zákony, alebo ten, čo ich porušuje. Ten, kto dáva slobodu, alebo ten, čo to využíva? Zničíme sa pre slobodu, ktorú chceme dopriať sebe i druhým.“