Nezodpovedané otázky
V historickej vede existuje zaujímavý typ dôkazu, volá sa dôkaz z mlčania. O dejinách niekedy vypovedá nielen to, čo sa o nich hovorí, ale často aj to, čo sa zamlčuje. V kórejskej vojne je viacero takýchto okolností, ktoré sa zamlčovali a až neskôr vyšla najavo pravda. Napríklad aj v Kórei boli Lidice či My-Lai. Zároveň sa mlčí o inej okolnosti. Krajiny sovietskeho bloku vzniesli na adresu USA obvinenie, že v kórejskej vojne použili bakteriologické zbrane. Dnes sa o tejto záležitosti prakticky nehovorí. Bolo by zaujímavé zistiť dôvody. Dnes už meno generál Jan Šejna hovorí čosi iba pamätníkom. Na začiatku roku 1968, keď sa rozbiehal demokratizačný proces v ČSSR, ušiel do USA. Išlo o dôležitého predstaviteľa partajného mechanizmu, ktorý dostával pod absolútnu kontrolu strany armádu. Skompromitovalo ho však niekoľko afér. Prvá sa týkala korupcie. Pre isté roľnícke družstvo zaobstaral vďaka svojim konexiám nedostatkové ďatelinové semeno, samozrejme nie zadarmo. Údajne však mal byť zapletený aj do príprav vojenského zásahu proti tým silám v KSČ, ktoré pripravovali demokratizačný proces. Pokusy na ľuďoch v Kórei Pred niekoľkými mesiacmi tento „hrdina“ vyslovil obvinenie, že sa počas kórejskej vojny konali v Československu na sovietsku objednávku pokusy na zajatých amerických vojakoch. Lenže v tejto súvislosti padlo meno, ktoré posúva celé toto obvinenie kamsi do oblasti absurdity. Údajným organizátorom týchto pokusov mal byť MUDr. Ludvík Souček. V internetovom časopise Neviditelný pes uviedol Ondřej Neff veľmi pádne argumenty proti tomuto tvrdeniu. Ludvík Souček, neskôr popredný predstaviteľ českej science-fiction, bol zubný lekár a svojím založením ľudský typ, ktorý sa jednoducho nehodil na akcie podobného druhu. Okolo jeho života a najmä smrti je niekoľko otáznikov, no hoci mladý zubár Souček pôsobil v rámci československej misie v Kórei, s pokusmi na ľuďoch nemal nič spoločné. Pravda, v Kórei sa nepochybne konali pokusy, ktoré organizovali Číňania na zajatých amerických i iných vojakoch OSN. Išlo o čínsku metódu „xinao“, ktorá sa neskôr vo svete stala známou pod anglickým názvom „brainwashing“, vymývanie mozgov. O čo zhruba išlo, mohol vidieť každý návštevník filmu Posledný cisár. Hoci režisér neukázal dostatok podrobností, je zrejmé, akými metódami bol následník čínskeho cisárskeho trónu a bábková hlava Japoncami vytvoreného štátu Mandžusko, premenený na „uvedomelého“ občana Čínskej ľudovej republiky. Severokórejčania zaobchádzali so zajatými Američanmi mimoriadne kruto, máloktorí sa dostali v poriadku do zajateckých táborov, kde panovali kruté podmienky. Číňania si vynútili, aby im Kórejčania odovzdali zajatcov a sami prevzali kontrolu nad zajateckými tábormi. Tu sa začalo masové „vymývanie mozgov“. Jeho podstata spočívala v používaní psychologických nátlakových metód, ktoré sú zamerané tak, aby sa ich obeť vzdala vlastných názorov a prijala názory väzniteľov. V najdrastickejšej podobe sa použila pri príprave politických procesov v ZSSR a neskôr vo východoeurópskych krajinách. Číňanom však išlo skôr o jej masovejšie použitie a v zajateckých táboroch chceli vyskúšať, nakoľko sa im podarí zmeniť psychiku amerických vojakov. Ukázalo sa však, že čínsky brainwashing nebol veľmi úspešný. Číňania si neuvedomovali, že majú do činenia s ľuďmi, ktorí vyrastali v celkom odlišných kultúrnych tradíciách, kým v krajinách ovplyvnených čínskou kultúrou sa individualizmus považoval za úchylku a vyžadovalo sa absolútne podriadenie celku, v prípade americkej kultúry išlo o iný systém hodnôt, kde práve individuálne prejavy majú oveľa väčší význam. Kým Bertolucci zobrazil brainwashing na čínsky spôsob, o jeho masovom uplatňovaní v krajine so západnými kultúrnymi hodnotami písal krátko pred smrťou v roku 1948 George Orwell, hoci nepoužil tento výraz. V jeho fiktívnej Oceánii je duchovné ovládanie más založené nielen na vštepovaní hesiel a žiaducich postojov, ale dôležitú úlohu má v tomto smere aj televízia. Práve Orwell nás potom vedie k záveru, že na brainwashing nemali monopol iba Sovieti či Číňania, ale mnohé jeho prvky sa používajú dodnes predovšetkým v reklame a v istých prípadoch aj v predvolebných kampaniach. Zdá sa však, že v Kórei sa uskutočnil iný pokus na ľuďoch. Dnes sa nepopiera, že Američania uvažovali o použití jadrových zbraní. Lenže sú isté indície, že v kórejskej vojne použili bakteriologické zbrane. Tie majú výhodu, že na rozdiel od atómových nie je jasné, či ide o činnosť ľudí alebo prírodných síl. Podľa Severokórejčanov sa po nástupe čínskych vojsk zjavili niektoré choroby, ktoré neboli v tomto regióne bežné. Protiargumentom môže byť zasa tvrdenie, že vo vojnových pomeroch sa nemôžu dodržiavať inak bežné hygienické opatrenia. Faktom však je, že na vývoji bakteriologických zbraní od 30. rokov pracovali Japonci a podľa všetkého ich použili vo vojne proti Číne. Dá sa vylúčiť eventualita, že práve tieto japonské skúsenosti využili Američania? Kórejské Lidice Z dnešného pohľadu, keď sa KĽDR stala posledným stalinistickým skanzenom, mnohé historické udalosti vyzerajú inak. Je tu však významná analógia medzi kórejskou a vietnamskou vojnou. Musíme pripomenúť, že počas japonskej okupácie jedinú významnú ozbrojenú silu, ktorá bojovala za oslobodenie krajiny, vytvorili tamojší komunisti. Ešte pred tým, ako si Kóreu 38. rovnobežkou rozdelili Sovieti a Američania, niektoré obce oslobodili spomínané partizánske oddiely. Ak však územie obsadili Američania, zväčša dosadzovali správne orgány, ktoré tvorili bývalí kolaboranti s Japoncami. Dedina Nogun leží niekoľko kilometrov od správneho strediska Jongdong, v odľahlej a hornatej oblasti, kde v lete 1945 po Japoncoch prevzal moc miestny ľudový výbor. Jeho členovia potom museli sledovať, ako mu od novembra 1945 americké okupačné orgány odobrali moc a zamestnávali bývalých kórejských príslušníkov nenávidenej koloniálnej polície. Ešte dlho predtým, ako sa začala „kórejská vojna“, sa v oblasti Jongdongu objavili partizáni sympatizujúci s Kim Ir-senom. Čoskoro po vypuknutí vojny, v roku 1950, americkí vojaci utrpeli strašnú porážku pri Taejone. Podľa vojenského historika Claya Blaira to bola jedna z najtvrdších skúšok ohňom v dejinách americkej armády. Ustupujúce jednotky v Jongdongu narazili na partizánov. Severokórejské pramene uvádzajú, že ten partizáni oslobodili. Walter Sullivan v denníku New York Times napísal, že asi 300 partizánov v oblasti Jongdongu stále napádalo ustupujúcich Američanov: „Americkí vojaci teraz začínajú s podozrením pozerať na každého kórejského civilistu v meste alebo na vidieku.“ Americké oficiálne zdroje vždy popierali, že by kedykoľvek počas tejto trojročnej vojny došlo z ich strany k vraždeniu civilistov. Všetky zverstvá sa pripisovali Severokórejčanom. Lenže v prípade Nogunu Američania miestne obyvateľstvo, vrátane žien a detí, išlo najmenej o dvetisíc ľudí, vyhnali na prázdny priestor niekoľko kilometrov od dediny a tam ich povraždili. Podľa niektorých svedectiev dokonca niekoľko tamojších žien bolo znásilnených, predtým než zahynuli strašnou smrťou. O dva mesiace neskôr dostal generál major Clark Ruffner vnútorné spravodajské memorandum, podľa ktorého by sa so všadeprítomnými partizánmi dalo vysporiadať pomocou „eskadier smrti, ktoré by realizovali rozsudky smrti vynesené vládou nad partizánskymi vodcami v ich neprítomnosti“.
