Bude Podhradie len atrakcia pre turistov?

Po novembri 1989 sa len pomaly učíme spravovať veci verejné. V duchu európskej tradície architektúru, verejný priestor, urbanizmus stále pokladáme za statky, ku ktorých správe má verejnosť čo povedať. Problém však ostáva ako. Zatiaľ sa nám nepodarilo nájsť mechanizmus komunikácie vnútri, či medzi odbornou a laickou verejnosťou, inštrumentáciu vzájomnej diskusie, pravidlá aplikovania jej záverov. Smutným ovocím tejto neschopnosti je, že pomaly každá väčšia stavba, každý väčší urbanistický zámer sa stáva zdrojom skôr emotívnych než vecných diskusií. Výsledkom spravidla nie je to najlepšie riešenie, ale len odďaľovanie akéhokoľvek riešenia, či nikomu nevyhovujúci kompromis. Odborná obec sa sťažuje na nepochopenie svojich zámerov, insitné vnímanie funkcie architektúry, poklesnutý vkus publika a pod. Laická verejnosť spochybňuje kvalifikáciu architektov, vyčíta im, že im ide len o prezentovanie svojho ega, že ich práca zaostáva za kvalitou voľakedajších predchodcov a, samozrejme, vyčíta im všetky hriechy napáchané na našej krajine. Isté však je, že chýba akákoľvek platforma na permanentný dialóg medzi odbornou a laickou verejnosťou, architektúru v médiách už zastupujú len honosné stavby nových Slovákov, chýba priestor na kultiváciu vkusu širšieho publika, formovanie verejnej mienky tak, aby sa nestala a priori odporcom moderných riešení. Nepochopenie odbornej a laickej verejnosti vyjde na povrch v okamihu, keď ide o stavbu zasahujúcu nejakým spôsobom do historickej zástavby. Tu zároveň narážame na neujasnenosť vzťahu k mestu ako dedičstvu. K dedičstvu, ktoré máme zachovávať bez ohľadu na to, ako sa menia potreby jeho obyvateľov, dedičstvu ako fyzickému spojivu medzi generáciami. Alebo ako k dedičstvu, ktoré formuje náš životný priestor, ovplyvňuje náš vkus, a tak je zároveň odrazovým mostíkom pre jeho ďalšie rozvíjanie, vrátane prirodzenej selekcie ako jedného z princípov, ktoré samotné dedičstvo vytvorili. Riešenie problému bratislavského Podhradia nesie všetky znaky našej „architektonickej“ nezrelosti. Štyridsať rokov nevieme čo s ním. Prehadzujú si ho odborné komisie, poroty výberových súťaží, komunálni politici a súkromní investori. Ani dnes sa nezdá, že by riešenie bolo bližšie ako kedykoľvek predtým.

Damas Gruska

hostia:

prof. Ing. arch. Matúš Dulla, PhD. vedúci Katedry dejín architektúry a umenia, FA STU, historik, teoretik a propagátor architektúry Ing. arch. Boris Hrbáň, autorizovaný architekt Ing. arch. Martin Mašek, PhD., riaditeľ vydavateľstva Archpress, vydavateľ mesačníka o architektúre a inej kultúre ARCH PhDr. Peter Kresánek, historik umenia a pamiatkar, po dve funkčné obdobia primátor Bratislavy prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, prezident spolku architektov slovenska

Ing. Matej Vagač, iniciátor a duša petičnej akcie Obnovme podhradie Damas Gruska: Pred štrnástimi rokmi prebehla vo verejnosti iniciatíva, aby sa správa vecí verejných dostala do rúk ľudu. Po uplynutí rokov však zisťujeme, že to nie je až také jednoduché. Niekde sa táto správa dostala do neviditeľnej ruky trhu, niekde do rúk politikov, inde do rúk peňazí, do rúk starej verejnosti. Napriek tomu stále existuje istá nespokojnosť s tým, ako sú veci verejné spravované. Prejavuje sa v rôznych dimenziách a navrhujú sa rôzne riešenia. Jedno riešenie spočíva v obmedzení vymedzenia priestoru, čo veci verejné vlastne sú. Architektúra zrejme vždy ostane vecou verejnou a verejnosť v širšom slova zmysle, odborná i laická, bude formovať nielen ju, ale aj podobu prostredia, v ktorom žijeme. Zo strany verejnosti zaznieva nespokojnosť s formou diskusie a so spôsobom, ako sa hľadá konsenzus nielen vo vnútri odbornej či laickej verejnosti, ale aj navzájom medzi týmito dvoma skupinami. To, že sa tento konsenzus nedarí nachádzať, pôsobí v konečnom dôsledku kontraproduktívne a veci stagnujú. Matúš Dulla: Diskusia je prirodzenou súčasťou demokracie a konsenzus by v tomto prípade znamenal isté umŕtvenie. Zmysel má, keď sa diskutuje, keď sa extrémne formulujú názory. A to, ako táto diskusia vyzerá, je otázka, ako si ju usporiadame. K architektúre – veci verejnej, existuje aj alternatíva, architektúra ako vec špecialistov a kvalitných odborníkov. Na mesto ako dedičstvo sa môžeme pýtať aj ako na mesto ako dnešok, alebo mesto ako víziu či budúcnosť. Spýtal by som sa však odborníkov, urbanistov, ako vyzerá koncepcia predstáv o Bratislave? Narážam pritom na územný plán Bratislavy, ktorý je tak neskutočne zložitý a nečitateľný, že na takýchto fórach sa k nemu nedá vôbec vyjadrovať, je neuchopiteľný verejnou diskusiou. Peter Kresánek: Je pravda, že viazne komunikácia medzi užívateľmi architektúry a prostredia, ktoré architektúra vytvára, medzi investormi, odborníkmi a podobne. Už v minulosti investor, stavebník, viac-menej spolupracoval s architektom. Existovala permanentná diskusia. Stavebník bol vzdelaný, mal zapozerané dobré príklady a vedel, čo chce, a tak tá diskusia priniesla jedinečné diela. Takáto kultivovanosť dnes chýba tým, čo majú peniaze a dajú si za ne niečo postaviť. To je veľmi dôležité, pretože takmer nikdy nedopadlo dobre, a stalo sa to hlavne v totalitných režimoch, keď sa pri nejakej veľkej objednávke nechala voľná ruká architektom. Vznikli veľmi nehumánne priestory, ktoré sú síce monumentálne, možno efektné z lietadla alebo pri prehliadke z autobusu, ale len čo tam má ísť človek peši, je to únavné, takéto stavby pôsobia neľudsky. Zdravé napätie medzi požiadavkami toho, kto chce niečo stavať, a tým, kto niečo tvorí, pričom sa navzájom rešpektujú, je asi jediná možná dobrá vec. Verejná správa, myslím tým v prvom rade úradníkov, by nemala hovoriť do vecí architektúry. Úrad by mal hovoriť len do pôdorysu, do obrysov stavby, to znamená do výšky, mierky. Martin Mašek: Architektúra je samozrejme aj záležitosť verejnosti, no musia byť na to splnené aj isté predpoklady. Skutočne verejná však bude až vtedy, ak bude existovať nejaká štandardná komunikácia medzi odbornou verejnosťou a širokou verejnosťou. Pokiaľ sa však táto komunikácia obmedzí na komunikáciu krízovú, nemôžeme hovoriť o architektúre ako o veci verejnej. Komunikácia sa prevalí vždy v momente alebo v bode nejakého krízového stavu. V tej chvíli do hry vstupujú prevažne emócie a už nemôžeme hovoriť o konsenze či o nejakom smerovaní samotnej diskusie. Samozrejme táto absencia štandardnej komunikácie sa prejaví na viacerých frontoch. Súhlasím s iniciatívou za obnovenie Podhradia, chýba mi však predstava, čo tam chceme dať, aké prostredie tam chceme mať. Ale to mi nechýba len v diskusii o Podhradí, to mi v zásade chýba v každej takejto diskusii. Boris Hrbáň: Pre mňa nie je témou architektúra – vec verejná, ale skôr mesto – vec verejná a tam niekde vidím zásadný problém. Zvykli sme si na to, že mesto niekto abstraktne naplánoval, abstraktne ho niekto postavil. I preto je dodnes vzťah k mestu u väčšiny ľudí veľmi pasívny. Verejnosť sa zaktivizuje len pri nejakom zásadnom alebo ošemetnom probléme a väčšinou to je ochranársko-pamiatkarska verejnosť. Pre väčšinu ľudí je mesto niečo, čo niekto na nejakom územnom pláne nakreslil, niekto na magistráte schválil. Pre mňa je teda kardinálnou témou, že mesto sme my všetci. Znie ti síce dosť populisticky, ale tam niekde tkvie problém straty komunikácie. Architekti kreslili a ľudia to vždy prijímali. Za seba a svoju profesiu musím povedať, že sme schopnosť komunikovať s verejnosťou stratili. D. Gruska: V diskusii o novom Podhradí zaznel i názor, že ide o návrh nepeknej modernej architektúry, ktorý ak treba postaviť, tak niekde v Petržalke. V Petržalke však žije štvrtina Bratislavčanov. Tí budú chodiť okolo škaredej architektúry, ktorá bude formovať ich estetické cítenie, vkus a názor na architektúru. Ak bude práve táto verejnosť ovplyvňovať, čo sa bude stavať v centre mesta, bude to také isté ako ich vkus. Akoby však existovali dva rozmery verejnosti – jedna verejnosť je tá, ktorá chce Podhradie pozitívne a pekné, a to škaredé má prislúchať nejakej inej verejnosti. Matej Vagač: Sú dva prístupy k architektúre alebo budovaniu mesta. Jeden tvoria inžinierske projekty, kde odborníci niečo navrhnú, a to väčšinou podľa podmienok investora. Druhý prístup je komunitný. Ten sa zakladá na prieskume potrieb komunity, ktorá formuluje požiadavky, a architekt či investor sú v role počúvajúceho alebo toho, kto realizuje jej potreby. Sme však svedkami, že sa to nedeje, a otvorene priznávam, že iniciatíva Obnovme Podhradie je vlastne reakciou na to, že sa tento princíp opäť porušuje. D. Gruska: Pán profesor Dulla naznačil, že nemôžeme nájsť konsenzus. Možno som sa vyjadril nepresne. Narážam skôr na to, že hoci odborná diskusia dôjde k záveru, ak do procesu vstúpi verejnosť, môže zvrátiť proces dlhého hľadania. O novostavbe SNG prebiehala dlhá vášnivá diskusia v odborných kruhoch, v médiách a vyústila do istej predstavy, ako má vyzerať bola vypísaná súťaž. Jedny bratislavské noviny napísali, že výsledky boli vyhlásené, diskusia sa môže začať. To však vracia celý problém znova na začiatok. M. Dulla: Problém môže vrátiť na začiatok každá verejnosť, či každá časť verejnosti, ak sa jej niečo nepáči. Myslím, že aj romanticko-nostalgické spomienky na Podhradie 30. rokov minulého storočia, ako reakcia na silnú modernú architektúru, sú tiež regulárnou reakciou. Romanticko-nostalgické požiadavky istej komunity však budú narážať na problém, že tie domy musia nejako fungovať, na niečo či niekomu slúžiť, že to nie je len kulisa pre verejnosť, že nevytvoríme len romantické Podhradie, do ktorého by sme mohli vodiť turistov a ukazovať im niekdajšiu romantickú Bratislavu. Na druhej strane, budeme cudzincov vodiť tam, kde sa niečo veľmi pochybne realizovalo, a tvrdiť im, že toto nie je tá romantická Bratislava? To sú ďalšie roviny toho problému. Ak verejnosť zostane len na vášnivo-emotívnej úrovni týchto romantických nostalgií, má šancu tento veľký zápas prehrať, nech sa tá diskusia otvorí kedykoľvek. P. Kresánek: Každé mesto kdekoľvek na svete, okrem niekoľkých utopistických príkladov, ktoré zlyhali, vznikalo spontánne, podľa terénu, vlastníckych vzťahov či peňazí. A dovolím si povedať, že jedine tie mestá na svete, ktoré vznikli takto kryštalicky, účelne, sa dajú navštevovať a obdivovať. V tomto procese sa overila funkcia, že čo neprežilo, bolo prestavané, odstránené. Takto mestá rástli. A my zrazu chceme mestá nielen plánovať, ale aj uregulovať. Ešte by som sa rád dotkol jednej veľmi dôležitej veci, ktorá podľa mňa nie je dobre teoreticky rozpracovaná, a preto viazne aj diskusia. Je to otázka materiálov a otázka konštrukcií, čo chceme. Dávam k dispozícii tézu, že v otázke Pohradia alebo akýchkoľvek iných stavieb, ktoré sú v centrálnom európskom priestore na strednom Dunaji, treba nejakým spôsobom vyšpecifikovať, vedecky, historicky a podobne, z čoho stavať, ako stavať. D. Gruska: V Bratislave vzniklo niekoľko zaujímavých stavieb, ktoré majú veľmi dobrú reputáciu v odborných kruhoch. Napriek tomu sa proti nim zdvihla emotívna vlna verejného odporu masírovaného médiami. Ktorý ďalší investor si trúfne postaviť niečo provokujúce, niečo netradičné, po týchto skúsenostiach? A naopak, keď niekto postaví čosi, čo zapadne do vkusu malomeštiaka, tak je všetko v poriadku? Štefan Šlachta: Architektúra vôbec nie je vec verejná. Architektúra je vec odborná. A verte, že keby bola vecou verejnou, tak Paríž nemá bulváre, nemá Eiffelovku. Verejnosť treba chápať ako zdravotníctvo, nikto z verejnosti predsa nebude diktovať lekárovi, ako má operovať slepé črevo. Milan Lasica povedal, že Tatracentrum je opacha. Tak som sa ho opýtal, či bol vo vnútri? Nebol. Ako keby som ja jeho knižku hodnotil podľa obalu. Architektúra a dom je dobrý vtedy, ak dobre funguje. B. Hrbáň: Mesto je vec verejná v tom zmysle, že umožňuje existenciu každej minorite. Čím väčšie mesto, tým väčšia možnosť prežitia pre rôzne minority, nájdenia si svojho spôsobu existencie. Výhodou hlavného mesta je, že poskytuje priestor na existenciu oveľa väčšiemu, rôznorodejšiemu množstvu ľudí. Budovanie komunity, ktorá je schopná a ochotná sa zapájať do diskusie, je záležitosťou na dve generácie. Pokiaľ nie je diskusia veľmi úzko štruktúrovaná na rôznych úrovniach a verejnosti sa predostrie plán až celkom na záver, keď je hotový, nemôžu sa potom jeho autori čudovať, prečo s tým verejnosť nesúhlasí. D. Gruska: V súčasnosti žijeme v spoločnosti, keď i ten najlepší a najkvalitnejší návrh architekta dokáže verejnosť zastaviť. Architektovi neostáva nič iné, ako verejnosť presvedčiť, alebo aspoň tlmiť jej odpor, ak sa mu to nepodarí. M. Mašek: Úroveň diskusie architektúra – vec verejná sa presúva do úrovne architektúra ako vec politická. Ja sa vrátim späť k architektúre ako veci verejnej, lebo neviem nič o architektúre ako veci politickej. Ak tu niečo chýba, tak je to štandardná komunikácia a médium, ktoré by štandardne sprostredkovalo takúto komunikáciu medzi odbornou a širokou verejnosťou v oblasti architektúry. Predtým sa o niečom takom nehovorilo. Niečo sa postaví, keď sa odstráni lešenie, ľudia to ohodnotia, jednému sa to páči, inému nie. Väčšinou sa ozývajú tí, ktorým sa to nepáči, veď keď sa mi to páči, načo by som sa ozýval, samozrejme. Začíname sa hádať, lebo hovorenie o tom, či sa mi to páči alebo nepáči, je ako rozhovor dvoch babiek na trhu. Architektúra je vec verejná, pokiaľ je zabezpečená štandardná komunikácia. D. Gruska: Ale táto komunikácia nie je zabezpečená. Narážam na projekt na Kozej ulici v Bratislave. Premostenie ulice bolo už vo fáze, že sa pomaličky išlo stavať. Potom do toho vstúpila verejnosť a bez ohľadu na to, aká bola kvalita projektu, sa práce prerušili. Nebude to nejaká systémová chyba? M. Mašek: Samozrejme, je to systémová chyba. Riešiť ju však nie je úlohou mňa ako architekta a nebodaj ako vydavateľa malého odborného časopisu. Dá sa však konštatovať, že komunikácia neexistuje a keď aj, tak je nátlaková. M. Vagač: Dovolil by som si nesúhlasiť s pánom Šlachtom, ktorý tvrdí, že architektúra nie je vec verejná. Verejnosť je argumentom i užívateľom architektúry, preto je dôležité, ako sa cíti, ako architektúru vníma, pretože tá determinuje kvalitu jej života. Vezmite si také aglomerácie, ako je Petržalka. Aká je tu rozvodovosť, aká je situácia petržalských detí? Význam budovy nie je len v jej funkcii. Tatracentrum je budova, ktorú verejnosť neprijala a ani ju nemôže prijať, lebo sa tam mierkovo netrafila. A to, že je vnútorne vysoko sofistikovaná, to je len jej pozitívum. Dovolím si ešte uviesť príklad, aj keď každý príklad kríva na jednu nohu. Ak by nejaký chirurg operoval tak, že by mu pri každej operácii umrel pacient, verejnosť by nestála o takého chirurga. To je prípad Nového mosta, ktorý je sám osebe zaujímavou stavbou, ale pri jeho postavení bolo zbúraných okolo tristo domov, boli vybúrané dve tretiny Starého Mesta, umrela celá jedna štvrť. Ťažko povedať, či toto je ten správny prístup. Preto nesúhlasím s tým, že architektúra nie je vec verejná. Nemá zmysel posúvať názor verejnosti do nejakej pseudoromantickej polohy. Verejnosť má estetické cítenie a má právo sa vyjadrovať. Ľudia nie sú až takí neestetickí. D. Gruska: Iste, máte pravdu, o tom nik nepochybuje. Aj keď existujú určité problémy v komunikácii medzi odbornou a laickou verejnosťou. Podobne ako človeku, ktorý nie je profesionálny hudobník nehovorí nič partitúra, je veľkej časti verejnosti nezrozumiteľný architektonický návrh, prípadne aj model, ťažko si ho dokáže predstaviť v realite. Možno by bolo dobré, keby odborníci sprostredkovali verejnosti bližšie svoje architektonické návrhy. Aký priestor však má odborná verejnosť na takúto osvetu v médiách? To je problém tých, ktorí formujú verejnú mienku. Štýl, ktorý vznikol na Slovensku, takzvané podnikateľské baroko, má iste svojich nositeľov a svoju spoločenskú elitu alebo pseudoelitu, ktorá sa stáva akýmsi vzorom správania a estetiky. Š. Šlachta: Problém je v tom, že my architekti – ako odborná verejnosť – často nemáme možnosť diskutovať. Často nediskutujeme ani medzi sebou. A veľmi často sa presadzujú práve odborné záujmy. S tým treba niečo robiť. Mikuláš Huba: Verejnosť nemožno celkom podceniť. Každý má mať právo vyjadriť sa k prostrediu, ktoré architekti vytvárajú a v ktorom on žije. Deväťdesiatdva percent respondentov sa vyjadrilo v prospech riešenia Pohradia. Nepoznám človeka, ktorému by sa budova Tatracentra páčila, okrem pána Šlachtu a niekoľkých jeho priateľov. Ja mám iba jeden život a chcem ho stráviť v príjemnom prostredí. Nie je najdôležitejšie, aký sofistikovaný je interiér. Ja do tej budovy v živote nevstúpim, jednoducho zo spotrebiteľského protestu. Prostredie, kde stojí, bolo utvárané niekoľko desaťročí a jednou budovou stratilo svoj charakter. V ostatných rokoch sa v Bratislave udomácnil prístup, ktorý má svojich zástancov, ale verejnosť s ním nesúhlasí. Malá skupina architektov predsa nemôže rozhodovať o charaktere prostredia, v ktorom žijeme a v ktorom sa chceme cítiť príjemne. Preto si myslím, že je potrebné diskutovať a hľadať prípadný konsenzus. Problém, prečo sa to takto celé vyvinulo, je, že sme na niekoľko rokov rezignovali od akejkoľvek diskusie. Š. Šlachta: Stačí si sadnúť do vlaku smerom na Žilinu. Keď človek vidí, ako sú staré plechové strechy nahradené novou škridlou, je to skutočne iný pohľad. Myslím si, že nič tak nezmenilo obraz Slovenska ako tieto nové strechy a benzínové pumpy. Ale na druhej strane, stavia sa veľa. Problémom je rodinná výstavba, pretože sa postavilo strašne veľa zlých domov. No sú aj dobré domy. K peniazom totiž prišli aj ľudia, ktorí nemajú kultúru. Stále platí staré heslo, ktoré si hovoria architekti z generácie na generáciu, že dobrý rodinný dom je predovšetkým výsledkom inteligencie stavebníka, nie kvality architekta. Aj priemerný architekt môže navrhnúť veľmi dobrý rodinný dom, keď má inteligentného stavebníka. Ale keď je stavebník blbec, nepomôže ani dobrý architekt. Vznikajúce tzv. Beverly Hills sú najlepším dôkazom toho, že mať peniaze ešte neznamená mať kultúru. B. Hrbáň: Súhlasím s tým, že publikum sa v takýchto diskusiách delí na architektov a verejnosť. Na dobrých a zlých, podľa toho, ako sa na to pozeráte. Architekti sú taká bezvýznamná skupina spoločnosti, bez vplyvu, že hádzať to všetko na nich je humorné. Samozrejme, vždy je to architekt, ktorý to nakreslí, vždy to niekto lokálno-politicky a finančne podporí. Problémom je, že sa veci nevydiskutujú, že to-ktoré mesto nepodá víziu, či tam chce stromy, vodu alebo domy a podobne. Aj Bratislave chýba základná vízia a tú musíme vytvoriť my všetci. Odborná aj laická verejnosť by mala byť oveľa širšia, potom by sa možno niekde prekryli. Tým by sa mali zaoberať demografi, sociológovia a podobne, no tí sa skôr zaoberajú prieskumom verejnej mienky pre reklamné agentúry. Š. Šlachta: Vízia je jasná, Bratislava je hlavným mestom suverénneho štátu. Myslím, že architektúra by mala tejto vízii zodpovedať, mala by si niečo pamätať. Žiaľ, vo Večerníku napísali, že Bratislava už nikdy nebude výletným miestom viedenskej smotánky. Dnes je Bratislava hlavným mestom suverénneho štátu a myslím, že to námestie okolo Prezidentského paláca musí dostať veľkolepý charakter. D. Gruska: Mesto ako dedičstvo v širšom slova zmysle. Nedávno som čítal jeden manifest futuristov, ktorí požadovali, aby každá ďalšia generácia zbúrala staré mesto a postavila si svoje vlastné. To je jeden extrémny názor. Druhý znie, čo je staré, to je dobré, pekné, zachovajme to tak, ako to je, nič nemeňme. Ide o dva krajné názory a hľadanie cesty medzi nimi je budúcnosťou každého mesta. M. Dulla: Pamiatkar má dôležitú funkciu, zachováva to najlepšie. Ak však budeme stavať na tom, že všetko nové je a priori zlé, prestaneme mať schopnosť identifikovať na nových dielach hodnoty vyššie a hodnoty pochybnejšie. Netvrdím, že všetko sa dá absolútne diferencovať. Architektúra nie je profesia, ktorú si národ pestuje. Je zarážajúce, že o takom fatálnom neúspechu, čo sa kvality architektonického umenia týka, aký sme zaznamenali na Zámockej ulici v Bratislave, sa už nehovorí. O tom už nehovoríme, sústredíme sa na iné bojové pole, kde máme dojem, že tam by sme to mohli vyriešiť. Medzitým vznikla na druhom brehu Dunaja, na petržalskej strane, jedna ohavná, falošná, kulisovitá stavba, ktorá vôbec neopakuje historický objekt, ktorý tam stál, ani sa mu svojimi kvalitami nevyrovná. Aj to je panoráma. Zabúdame na jemnosť, ktorú by mal každý milovník starobylého a pamiatkar mať. P. Kresánek: Nesúhlasím s tým, že pamiatkar má ochraňovať všetko, čo zanikne. Akoby pôvodná štruktúra nebola hodnotou. Naopak, moderná pamiatková starostlivosť dávno pochopila, že nielen v jednotlivosti je hodnota, ale predovšetkým v celkoch, ktoré sú logické. Na prvom mieste je zachovanie, chránenie, pochopenie a rešpektovanie celku toho-ktorého prostredia. Pán profesor Šlachta povedal, že dôležité je to, ako je urobené vnútro. To je hodnota, ktorú verejnosť požaduje aj na Podhradí. Chýba nám však niečo také ako sociológia architektúry či psychológia architektúry. Chýba nám vedecká analýza týchto problémov, a tak nebude dobrá ani diskusia. B. Hrbáň: Spýtal by som sa, čo je hodnotou mesta? Len jeho hmatateľné formálne prejavy, teda budovy? Alebo sú to zvyky, spôsoby jeho užívania, teda mýty, jeho história? Problém je v tom, že všetky mýty a spôsoby užívania mesta sú pre existujúci byrokratický aparát absolútne nestráviteľné. Takže sa to vždy skončí len pri posudzovaní formy. Jednou z kvalít Bratislavy je jej trojjazyčnosť, trojnárodnosť. Pre mňa bol najfascinujúcejší popis, charakteristika tohto mesta v knihe Egona Bondyho Epizóda 96, kde na niekoľkých momentoch toto mesto absolútne charakterizoval, a to vôbec nehovoril o jeho histórii. M. Vagač: Bratislava má smolu, že po rozhodnutiach vtedajších odborníkov ostala zjazvená. Chcel by som sa opýtať všetkých bratislavských sprievodcov, koľkých turistov zaviedli k Tatracentru, koľkým ukazujú nové skvosty a koľkých vodia po starých uličkách. To, že niekto toto mesto zbúral, ešte neznamená, že na voľný priestor môžeme nastavať hocičo. Teraz sa robia rehabilitácie, navracajú sa majetky a ospravedlňujú sa chyby, ktoré boli spáchané v komunizme. Niečo podobné sa musí udiať aj v tomto meste. Boli tu narobené chyby a malo by sa urobiť maximum pre to, aby toto mesto dostalo pôvodný výraz. Š. Šlachta: Povedali ste, že to bolo všetko výsledkom odborníkov, ale to je omyl. To boli všetko politické rozhodnutia. Víťazný návrh na Most SNP riešil predsa všetky tie rampy nad vodou, nepotreboval zbúrať ani jeden dom. Že sa zvolil štvrtý most v poradí, to bolo politické rozhodnutie. D. Gruska: Poznáte niekde vo svete, alebo u nás, nejaký podobný projekt, ako je obnovenie Podhradia, ktorý by sa skončil úspešne? Podarilo sa znovuzrodením nejakej štvrte, ktorá zanikla a bola nanovo postavená, zachytiť niečo z tej pôvodnej atmosféry? B. Hrbáň: Pohľad na Bratislavu 30. rokov minulého storočia je opájajúci. Mohlo to byť pekné, príjemné mesto, ale dopadlo to tak, ako to dopadlo a tretina sa zbúrala. Moja básnická otázka však znie, je možné toto mesto tam vrátiť? Lebo to presvedčenie, že to je možné, mi pripadá ako presvedčenie päťdesiatročného človeka, ktorý si myslí, že keď si dá urobiť plastiku, vráti sa opäť do detstva. Môžem porovnávať Varšavu, alebo niektoré nemecké mestá, ktoré sa po vojne nanovo postavili. Hoci je varšavský Rynek postavený nanovo, sociálne sa nezrehabilitoval, je postavený iba pre turistov. Môžeme si povedať, že Vydrica bude bomba pre turistov, ale to je chabý argument, keďže podobných krásnych miest je okolo oveľa viac. V prípade Podhradia je úplne jedno, aké tam budú domy, pokiaľ to tam nebude žiť. Š. Šlachta: Varšava je smutným príkladom toho, že nové funkcie obliekli do starých šiat, preto to nefunguje. Nie je tam napríklad nijaké miesto na parkovanie. To sú problémy, ktoré treba zhromažďovať. Obnovenie pôvodnej architektúry vidím ako úplnú ilúziu. M. Vagač: S tou Varšavou si dovolím nesúhlasiť. Sú tam ulice ako na našom korze, tam vôbec nie je tento problém. Možno hŕstka architektov s tým problém má, že v starom šate sú nové funkcie. Ale tie desaťtisíce turistov, i pôvodní obyvatelia, chodia práve do toho znovuoživeného centra Varšavy. B. Hrbáň: Je trochu zavádzajúce, že stále hovoríme o turistoch. Ešte od čias Československa tu rezonuje túžba vyrovnať sa Prahe, čo sa však nedá. Benátky, Praha, Amsterdam, to je úplne iná trieda. Bratislava, Gratz, Brno, Žilina to je ďalšia trieda. Porovnávame neporovnateľné a potom hľadáme neprimerané riešenia. Publikum: Ja som na Vydrici žil. To, čo bolo hodnotné, tie renesančné kúrie, tam zostali. To ostatné, čo sa zbúralo, za tým niet čo ľutovať. Tam bývala tá najväčšia bedač. Hygienické pomery tam boli horšie ako na dedine. Hovorím to preto, lebo niektorí poznajú Vydricu iba ako malebný obraz. A tí, ktorí tam žili, nemajú záujem, aby to bolo obnovené. Filozofia obnovy nie je správna, treba dať priestor modernej architektúre. Nech navrhnú architekti, ako túto pre Bratislavu prekrásnu lokalitu využiť.

Prepísala Ivana Gálová a spracovala Martina Nemethová