Traja revolucionári

Zachovalo sa veľa jej obrazov a sôch, takže veľmi dobre vieme, ako vyzerala. Ak by niekto usporiadal súťaž krásy žien, ktoré zasiahli do svetových dejín, s veľkou pravdepodobnosťou by ju vyhrala. Hoci sa predstavy o ženskej kráse časom značne menili, za krásavicu ju pokladali starovekí Egypťania aj ľudia v našej dobe. Meno Nefertiti v jazyku starých Egypťanov znamená „kráska prišla“. Preto sa niektorí egyptológovia domnievali, že to bola princezná z niektorej cudzej krajiny, možno Mitannskej ríše na strednom Eufrate, ktorú darovali do faraónovho háremu. Existujú však aj predpoklady, že to bola blízka príbuzná faraóna Achnatona, či dokonca jeho sestra. Faraónov považovali starí Egypťania za bytosti rovné bohom a egyptskí vládcovia sa často ženili aj so svojimi sestrami. Súčasníci písali o tom, akú mala Nefertiti neodolateľnú príťažlivosť a schopnosť vzbudzovať lásku. Za svoje postavenie nevďačila svojmu pôvodu, ale tomu, že ju faraón naozaj miloval. Hoci podľa niektorých prameňov mal k dispozícii hárem, faraónova manželka bola zobrazovaná tak, akoby bola v takom istom postavení ako božský vládca, čo nemalo v dovtedajších dejinách obdobu. Zachovali sa aj texty, kde Achnaton hovorí o veľkej a neprekonateľnej láske, ktorú k nej cítil. Náboženská revolúcia V 14. storočí pred naším letopočtom, keď boli z Egypta vyhnaní kočovní Hyksosovia a vlády sa znova ujali dynastie domáceho pôvodu, krajina obnovila veľmocenskú politiku a začala dobýjať územia na východe. Vtedy mladý faraón Amenhotep uskutočnil dovtedy nebývalú náboženskú revolúciu, starý egyptský polyteizmus zamenil monoteizmom – kultom jediného boha Atona, ktorý mal byť stelesnením univerzálnej životodarnej sily Slnka. Náboženstvo starých Egypťanov dodnes ostáva do veľkej miery záhadou. Podľa staroegyptskej viery mal človek dve duše – Ka a Ba. Hoci verili v posmrtný život jednej duše v záhrobí, predpokladom jej prežitia bolo zachovanie ľudského tela, napríklad balzamovaním. Staroegyptskí bohovia menili často svoju podobu a atribúty a Egypťania ich spodobňovali ako svojrázne spojenie zvierat a ľudí. Najvyšším bohom bol boh Slnka Amon – Ra. Okrem toho však odpradávna v jednom chráme existoval kult boha slnečného kotúča – Atona. Z istého hľadiska bol mladý faraón, ktorý si po reforme zmenil meno na Achnaton, naozaj revolucionárom. Moc faraóna bola závislá od moci kňazov a štátnych úradníkov a Achnaton sa chcel zbaviť vplyvu kňazstva. Radikálnosť jeho reformy mal vyjadriť aj presun hlavného mesta. Za jeho vlády ním prestali byť Téby a Achnaton začal budovať v púšti mesto Achetaton (dnešný názov tejto lokality je Tell el-Amarna). Nebolo to jednoduché, do púšte sa síce dá nahnať veľké množstvo robotníkov, ale na stavbu mesta treba aj kvalifikovaných remeselníkov a umelcov. Faraón si ich získal ďalším revolučným opatrením. Egyptské umenie bolo dovtedy zošnurované mnohými predpismi a kánonmi. Faraón poskytol umelcom slobodu tvorby. Umelci tak využili napríklad možnosť spodobovať krásu Nefertiti. Rub a líce Achnatonovej vlády Achnaton zďaleka nebol dobrácky rojko, ako ho zobrazujú niektorí historici a spisovatelia. Napriek zavedeniu nového náboženstva a poskytnutiu slobody umelcom, ostával krutým orientálnym despotom. V Tell el-Amarne sa našiel faraónov archív. Texty v ňom obsiahnuté dokazujú, že Achnaton vládol rovnakými metódami ako jeho predchodcovia. Dokumenty dokazujú, že hoci sa pýšil krásou svojej ženy, ktorú nepochybne miloval, Nefertiti nemala nijaký podiel na manželovej moci, hoci podľa všetkého súhlasila s jeho krutými činmi, ako bolo napríklad prenasledovanie prívržencov zakázaných bohov. Vo svojom náboženstve mal Achnaton dôležité miesto. Na jednej strane sa síce deklarovalo, že všetci ľudia, bez ohľadu na etnický pôvod či sociálne postavenie, sú si pred Atonom rovní. Achnaton však bol jediný pozemský sprostredkovateľ medzi Atonom a ostatnými ľuďmi, takže proklamovaná rovnosť bola iba formálna. Nevieme, ako sa presne skončila Achnatonova vláda. Podľa tvrdení niektorých historikov ho zavraždil buď niektorý príslušník jeho rodiny, alebo kňaz zakázaného kultu. Nefertiti sa stala regentkou, kým nedospel ich syn. Ak by bola pravdivá správa, že boli nájdené jej telesné pozostatky, objasnilo by sa napríklad, či zomrela prirodzenou smrťou. Nie je totiž jasné, kedy presne v Egypte prebehla kontrarevolúcia, návrat k pôvodnému náboženstvu, či ešte za života Nefertiti alebo už za vlády jej syna Tutanchatona, ktorý si zmenil meno na Tutanchamon. Napriek ústupčivosti za krátky čas zomrel, k vláde sa dostala nová dynastia a meno Achnatona bolo nielen prekliate, ale na jeho vládu sa čoskoro zabudlo. Hlavným mestom boli opäť Téby a Achetaton zavial púštny piesok, odkiaľ ho v 19. storočí začali vykopávať archeológovia. Automobil nielen pre boháčov Henry Ford sa od vynálezcov a prvých konštruktérov motorového vozidla líši viacerými vlastnosťami. Tou najdôležitejšou je hádam tá, že sníval nielen o stroji, ktorý by sa po zemi pohyboval neuveriteľnou rýchlosťou, ale aj o tom, že si jeho výrobok budú môcť dovoliť nielen príslušníci stredných, ale aj nižších vrstiev. Na jeseň roku 1919 predviedol Henry Ford svoj model automobilu T. Mal pozoruhodné parametre: išlo o štvorvalcový voz, s obsahom 2,9 litra, výkonom 29 konských síl a s najvyššou rýchlosťou 65 km za hodinu. Cena bola bezkonkurenčná – 850 dolárov. Už v roku 1919 vyrobil viac ako 19 tisíc kusov a do roku 1927, keď sa tento model prestal vyrábať, počet vyrobených vozidiel presiahol 15 miliónov kusov. Ešte niekedy v polovici minulého storočia sa sci-fi texty prezývali „verneovka“, podľa francúzskeho spisovateľa Jula Verna. Tento autor síce vo svojich dielach zobrazil viacero vecí charakterizujúcich prichádzajúcu dobu: lietadlo, ponorku, film, televízny a rádiový prijímač a mnohé iné, no napríklad príbeh vynálezu filmu sa u neho odohráva kdesi na „tajomnom hrade v Karpatoch“, nikdy mu však pravdepodobne nenapadlo, že vlastne vznikne nový umelecký žáner, ktorý ovplyvní doslova každého a umelecké diela sprístupní aj značnej časti chudobných. Vo svojich knihách a poviedkach anglický spisovateľ H. G. Wells popisoval nielen vynálezy, ktoré sa mali zjaviť v blízkom čase, ale aj ich dôsledky, napríklad ako bude vyzerať Londýn, keď z jeho ulíc zmiznú fiakre a nákladné vozy ťahané koňmi a namiesto nich sa budú preháňať páchnuce potvory. Hrdina jeho poviedky si uvedomil, že kôň sa človeku, ktorý mu stojí v ceste, často vyhne, ale automobil to nespraví nikdy. Bežiaci pás Keď Henry Ford uvažoval o tom, ako čo najviac zlacniť svoj budúci výrobok, pochopil, že jeho výroba bude musieť byť rozložená na čo najjednoduchšie úkony, a to spôsobom, aby sa jednoduchosť pracovnej činnosti prejavila v zmnohonásobení pracovnej výkonnosti robotníka. Odcudzenosť práce sa tak zvyšuje na maximálnu mieru. Pocity robotníka pracujúceho na bežiacom páse geniálne vyjadril Charlie Chaplin vo filme Moderná doba. Ľavicoví politici, menovite napríklad V. I. Lenin, protestovali proti „poháňačskému systému“, lenže sa ukázalo, že jediná možná alternatíva nahradenia tejto nepochybne ubíjajúcej práce je v čomsi, čo zaváňalo podobnou utópiou ako myšlienka, že kone budú z ulíc miest a neskôr aj z vidieckych ciest úplne vytlačené motorovými vozidlami, autami a traktormi. Robotník bol odsúdený na to, aby sa stal bezduchým doplnkom stroja. Riešenie nemohlo byť v odstránení strojovej veľkovýroby, ale v tom, že výroba sa čo najviac zautomatizuje. Fordove metódy organizácie podniku mali nielen tienisté stránky. V USA pred prvou svetovou vojnou žili masy prisťahovalcov, ktoré si nemohli nájsť prácu, pretože vo svojej domovine nemali príležitosť naučiť sa v dostatočnej miere anglický jazyk. V „krajine neobmedzených možností“ ich čakala iba nekvalifikovaná práca. Po nej však bol, vďaka zavedeniu „poháňačských“ metód, nečakane vysoký dopyt. Fordova sociálna politika Ford zaviedol nielen efektívnejšiu organizáciu výroby, ale sa pokúšal aj o nový vzťah k robotníkom. Tieto prístupy v ešte väčšej miere rozvinul český podnikateľ Tomáš Baťa. Ako mladík navštívil USA a v čase, keď v Európe prevládala ručná výroba obuvi, chcel podobne ako Ford vyrábať čo najlacnejšie topánky. V Baťových závodoch v Zlíne bol nielen bežiaci pás, ale Baťa sa usiloval uskutočňovať aj opatrenia, ktoré by mali byť vlastne v programe štátu. Začínali sa čo najlepšou prípravou budúcich pracovníkov, v systéme odmeňovania nielen za pracovný výkon, ale aj iniciatívu a v zabezpečení únosných životných podmienok po skončení pracovného času, napríklad v zabezpečení slušného bývania pre robotníkov. Lenže, podobne ako Forda, aj Baťu považovali ľavicové strany za smrteľného nepriateľa. V čase svetovej hospodárskej krízy v 20. a 30. rokoch minulého storočia sa Fordove i Baťove podniky usilovali robiť všetko možné, aby sa nemuseli uchýliť k masovému prepúšťaniu. Jednou z alternatív bolo napríklad zníženie miezd. Fordove negatíva Najsilnejším argumentom proti Fordovi môžu byť dve okolnosti. Jednak, že jeho sociálny systém neskôr okopírovali nacisti, aby napríklad v zbrojárenských podnikoch čo najviac narástla výroba, na druhej strane mal Ford pri svojom podnikaní veľmi zlé skúsenosti s niektorými židovskými bankármi. Jeho reakciou bolo hlásanie antisemitizmu. Neskôr sa na Norimberskom procese niektorí nacisti obhajovali tvrdením, že „pred nami bol predsa už Ford“. Nik by však nemohol Forda obviniť z toho, že by bol býval chcel problémy, o ktorých písal, riešiť holokaustom. Na začiatku 20. storočia sa začala nová etapa priemyselnej revolúcie. V tejto súvislosti, ako automobil pozmenil život v minulom storočí, možno Forda označiť za revolucionára. Ikona 20. storočia Spodobnenie jeho tváre je charakteristickým znakom našich čias. Stal sa symbolom odporu voči negatívnym stránkam dnešnej reality. Na demonštráciách ľavicových síl sa nosia jeho portréty. Už starí Gréci mali úslovie, že miláčikovia bohov zomierajú mladí. Bolo by zaujímavé popísať, čo sa stalo s revolucionármi 60. rokov dnes. Zväčša sa stali súčasťou panujúceho establishmentu, nanajvýš pôsobia takpovediac ako „opozícia jeho veličenstva“. Ernestovi „Che“ Guevarovi sa to nemôže stať. Osud mu doprial mučenícku smrť, za ktorú nesú zodpovednosť sily, proti ktorým celý život bojoval. Padol v roku 1967, osud mu teda doprial, že nezažil sovietske tanky v uliciach československých miest. Večný revolucionár Ernesto Guevara sa narodil 14. júna 1928 v Argentíne. Pôvodnou profesiou bol lekár, ale práve jeho povolanie mu umožnilo spoznať katastrofálne pomery v Latinskej Amerike. Keď si kládol otázku, čo je príčinou nielen biedy subkontinentu, ale aj striedajúcich sa diktátorských režimov, odpoveď bola naporúdzi – americký imperializmus. Jeden z dôležitých medzníkov jeho činnosti bola účasť na kubánskej revolúcii. V roku 1965 však z Kuby kamsi zmizol. Americké masmédiá hneď prišli s objasnením záhady – Guevara sa stal obeťou sporov v kubánskom vedení. Po čase Fidel Castro oznámil, že „Che“ odišiel z Kuby preto, aby sa venoval revolučnej činnosti. Objasniť jeho odchod možno dvoma okolnosťami. Jeho náture veľmi nevyhovovali riadiace posty v kubánskom ekonomickom živote, ktoré zastával. Navyše ho čakalo ďalšie sklamanie. To najlepšie vyjadroval výrok z polovice minulého storočia, že ľavičiari nemajú vlasť. Sovietska politika bola skôr zameraná na budovanie svetovej ríše, než na vytváranie spravodlivejšieho spoločenského poriadku. Chiméra vývozu revolúcie Sovietska kritika na adresu „Che“ Guevaru bola v kľúčovom bode správna. Revolúciu si má každý národ robiť sám a nemôže byť exportným artiklom. Guevarovo pôsobenie v Afrike to názorne preukázalo. Odstránenie reprezentantov neokolonialistických záujmov v afrických krajinách by bolo iba úvodnou časťou riešenia tamojšej katastrofickej situácie, ale ešte zložitejšou otázkou by bolo, čo ďalej. Súčasťou gordického uzla latinskoamerickej problematiky je aj otázka Indiánov. Bolívijský diktátorský režim, proti ktorému viedol Guevara svoj posledný boj, ich dokázal dočasne získať na svoju stranu a dá sa predpokladať, že keď sa „Che“ pohyboval so svojím oddielom po bolívijských horách, nevedel im vysvetliť svoj revolučný program. To predurčovalo jeho tragický koniec. Kubánskej vláde sa podarilo napokon získať nielen jeho telesné pozostatky, ale aj text jeho denníka. Napadla niekomu paralela s poslednou knihou iného revolucionára, Júliusa Fučíka, ktorého Reportáž spod šibenice bola svojho času najprekladanejšou českou knihou? Revolucionári sú tí, čo chcú radikálne zmeniť svet. Niekedy si neuvedomujú, že hoci sily, proti ktorým zdvihli svoju zbraň, si zasluhujú násilný koniec, treba riešiť aj otázku, čo ďalej. Túto otázku s náležitou správnosťou nedokázala zodpovedať ani jedna doterajšia revolúcia.