Začiatok európskej súčasnosti

Spomenul si niekto, keď sme si v tomto roku vo východoeurópskych krajinách odhlasovali súhlas so vstupom do EÚ, že procesy vedúce k tomuto záveru sa odštartovali v roku 1973 v Helsinkách? V knižnici som našiel malú knižočku českého publicistu Milana Syručka Evropa zítřka, ktorá vyšla v roku 1977. Jej autor, zahraničnopolitický komentátor denníka Mladá fronta, ktorý sa zúčastnil na Helsinskej konferencii, tu uvažuje o budúcnosti nášho kontinentu. Hoci vtedy autor nemohol všetko jasne vysloviť, z jeho knižky vyplýva záver, že čas zjednotenia nášho svetadielu nie je až tak ďaleko. V auguste 1975 bolo v Záverečnom akte Helsinskej konferencie schválených desať princípov. Európske desatoro tvorili tieto zásady: - zvrchovaná rovnosť a rešpektovanie práv, ktoré vyplývajú zo zvrchovanosti, - neporušiteľnosť hraníc, - zdržanie sa hrozby silou alebo požitia sily; - územná celistvosť štátov; - mierové urovnanie sporov; - nezasahovanie do vnútorných vecí; - rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd, vrátane slobody myslenia, svedomia, náboženstva a presvedčenia; - rovnoprávnosť a sebaurčenie národov; - spolupráca medzi národmi; - svedomité plnenie záväzkov podľa medzinárodného práva. Tieto zásady z hľadiska vtedajšieho medzinárodného práva neboli ničím novým. Obsahuje ich napríklad Charta OSN alebo Deklarácia ľudských práv. Dvorný spisovateľ Leonida Brežneva Alexander Čakovskij napísal dokonca román, kde Helsinskú konferenciu podával ako vyústenie procesu, ktorý sa začal na Postupimskej konferencii. V istom zmysle mal pravdu. Nik z predstaviteľov vtedajších víťazných mocností netušil, že dokumenty, ktoré boli v Postupime prijaté, budú mať na dlhý čas podobný význam, aký by mala mierová zmluva. Milan Syruček vo svojej knižke naznačil, že Sovietsky zväz mal najväčší záujem na neporušiteľnosti hraníc. Dalo by sa to chápať ako nedotknuteľnosť impéria, ktoré vzniklo po druhej svetovej vojne. No bol tu aj ďalší rozpor. V roku 1948 krajiny sovietskeho bloku dali najavo, že sa im Charta ľudských práv príliš nepáči. V tomto dokumente ju však museli akceptovať. Neskôr sa ukázalo, že kritikou porušovania Charty ľudských práv sa odvolávalo na iný princíp, zásadu nezasahovania do vnútorných záležitostí štátov. Viedeň, Versailles, Postupim Už sme naznačili kontinuitu Helsinskej konferencie s Postupimskou. I keď istú analógiu s touto konferenciou by sme mohli hľadať už vo Vestfálskom mieri z roku 1648. Ten však nič nevyriešil, iba odsúhlasil rozdelenie Európy na katolícku a protestantskú časť, nemal snahu vytvoriť nijaké mechanizmy proti budúcim vojnám. Inak to bolo v prípade Viedenského kongresu. Hoci sa mu oprávnene vyčíta, že jeho účastníci sa usilovali predovšetkým uchovať feudálne zriadenie v Európe, predsa len sa vytvorila rovnováha síl, ktorá zaručila mier na kontinente skoro na sto rokov. Lenže zárodkom budúcej vojny bola skôr snaha Ruska a Veľkej Británie zabrániť zjednoteniu Nemecka, ako eliminovať obnovenie úsilia Francúzska o ovládnutie kontinentu. Versaillskú konferenciu viac charakterizovala snaha víťazov o pomstu ako záruky budúceho mieru. Versaillský systém nevydržal ani dve desaťročia a po prvej svetovej vojne nasledovala druhá. Lenže prvá svetová vojna mala aj iný dôsledok. Ak by sme sa pozreli na politologickú mapu Európy v roku 1933, väčšina krajín kontinentu mala diktátorské režimy. V strednej Európe existoval jediný štát s demokratickým režimom – Československá republika. Na versaillskej mape Európy boli stanovené hranice, na základe ktorých národnostné menšiny na území iných štátov dosahovali takmer 17 miliónov ľudí. Postupimská konferencia bola vlastne pokračovaním Jaltskej. Už v Jalte sa rozhodlo o rozdelení Európy. Nacistický minister propagandy vo svojom komentári k tejto konferencii, ktorý mal zaujímavý názov Rok 2000, vyslovil predpoveď, že systém, o ktorom sa rozhodlo v Jalte, rozdelí Európu železnou oponou na dve časti. Hoci sa meno Goebbels často používalo ako synonymum lži, táto jeho predpoveď sa onedlho splnila. Zamlčaný problém v Helsinkách ZSSR musel svoje impérium niekoľko ráz chrániť ozbrojenou mocou. Prvým takýmto zásahom bolo potlačenie vzbury vo východnom Nemecku v roku 1953. Spomienka na svetovú vojnu bola priveľmi čerstvá, takže hoci na Západe nik ZSSR za jeho zásah nechválil, nik ani nepochyboval o jeho právach ako okupačnej mocnosti. Inak to už bolo so zásahom v Maďarsku a Československu. V Maďarsku nemali sovietske vojská reprezentovať silu okupačnej mocnosti, ale chrániť spojenie medzi okupačnými vojskami v Rakúsku s domovskou krajinou. Netreba v tejto súvislosti veľmi podrobne pripomínať, čo sa stalo v roku 1968 s Československom. No prijatie dokumentov z Helsiniek už znemožnilo, aby ZSSR zasiahol silou proti Solidarite v Poľsku v roku 1980. Cesta k zjednoteniu Európy Už spomínaný Alexander Čakovskij vo svojej knihe jasal nad víťazstvom v Helsinkách, ktoré malo zabezpečiť uchovanie takej podoby Európy, aká bola stanovená v Jalte a Postupimi. Lenže „helsinský proces“ odštartoval eróziu železnej opony. Muselo sa napríklad prestať s rušením väčšiny zahraničných rozhlasových staníc. Prihlásenie sa k Charte ľudských práv viedlo k tomu, že vo východnej Európe sa začali formovať skupinky, ktoré upozorňovali na jej porušovanie. Ako príklad stačí spomenúť Chartu 77 v Československu. Kým sa Brežnev a jeho garnitúra držali „osvedčených“ metód a usilovali sa aspoň udržať to, čo sa vydobylo počas vojny, jeho pohrobkovia zistili, že dovtedajšie vedenie dostalo do stagnácie nielen krajinu, ale aj celý systém. Nedokázali nájsť ani idey, ani program, ktorý by bol viedol aspoň k prispôsobeniu systému modernej dobe. Keď sa počas „glasnosti“ uvoľnili uzdy, systém padol. Počas oného opojného roku 1989 sa vyslovili mnohé sny a ciele. Zrealizuje sa z nich aspoň niektorý? Po páde železnej opony sa nielen obnovuje jednota Európy, ale tá dokonca nadobúda novú kvalitu. Samozrejme, nedá sa dopredu povedať, ako sa to všetko skončí, tak ako sa to nedalo povedať v prípade helsinského procesu.