Čo skrývame za záclonkami
Život je ako prechádzka ružovým sadom. Nechávame sa opájať zadúšajúcou vôňou radostí a za jemnou záclonkou opojenia často zabúdame na príkoria, nespravodlivosti a trápenia, ktoré sužujú nás samých či našich blízkych a priateľov. Ako sa dá poodhaliť záclonka zastierajúca tú horšiu stránku nášho bytia a zároveň zostať sviežimi, veselými a srdečnými ľuďmi, to nám pomôže objaviť Józa Jakubovičová, hlavná hrdinka najnovšej inscenácie Slovenského národného divadla. Láska je najdôležitejším citom, ktorý ovláda tri mladé devy, najkrajšie dievčence dediny Babušinec, obývanej samými zločincami, ktorým v zbojstvách nezabráni ani pevná viera v Boha a úcta k jeho zástupcovi na Zemi. Hľadanie lásky je pre dievčatá hľadaním šťastia, veľká láska je pre ne Veľkým šťastím a nielen pre ne, aj pre ich rodičov a ostatných Babušinčanov. Ľúbostné city Preto Nivskí hľadajú po celej stolici vhodného ženícha pre svoju vysokú a „hlbokú“ krásavicu Otilu, perlu, čo len dobrému mužovi možno za ženu dať. Preto sa u Nivských chystá hostina a všetko sa nervózne hotuje na príchod mladého nápadníka. Takáto malá udalosť zasiahne do života Jozefy Jakubovičovej, Otílie a Katky Nivských ako blesk z jasného neba. Nič nie je dôležitejšie a zaujímavejšie, lebo nový pán z mesta prináša prísľub veľkej lásky, veľkého mešca a naozaj veľkého, na prvý pohľad zjavného ľudského charakteru. Nech je to pán akýkoľvek, dojem zanechá obrovský, lebo mladé, hoci už na tridsiatku ťahajúce slečny ešte poriadne svet nepoznajú, poslušne doma sedia, knihy čítajú, za kamarátkami po návštevách chodia a dcéry musia dokonca aj v kuchyni pomáhať. Mäkkosť a nenútenosť dedinského prostredia na scéne SND navodzuje nažlto nasvietený horizont s latkovým plotom a štyrmi torzami stromov, ktorých prísnu a strohú mŕtvolnosť zjemňuje panenský tyl zastierajúci všetko, čo je za hranicami chotára. Lúky, polia, stromy aj cirkevný sad za tylovou záclonou scény Jozefa Cillera sa stávajú reálnym svetom, kde sa hýbu a žijú anonymní ľudia, behajú, postávajú v miernom prítmí ako tiene, ktorých existenciu vnímame, nič bližšie však o nich nevieme, nevidíme im do tváre, no sme si istí, že dýchajú, cítia, radujú sa a plačú. Pred záclonou sa ako pod drobnohľadom predstavujú jemné a zraniteľné duše dievčat a žien. Nivská, napajedená a stále nespokojná, lebo svet sa netočí podľa jej vôle, s nástojčivým hlasom a dôstojným výzorom Božidary Turzonovovej riadi život vo svojej rodine takou pevnou rukou, že jej mužovi nezostáva iné, ako bezducho opakovať len „nuž tak...“. Dobre vie, že i tak bude podľa toho, ako vyššia moc a nežnejšia polovička rozhodnú. Roztekanú aktivitu svojej partnerky Peter Bzdúch ako Nivský vyvažuje pokojným posedávaním a pomalým prechádzaním od stoličky k stoličke. Hlasnejšie, možno až príliš hlasno počuť jeho myšlienky, ktorých intenzita v Bzdúchovom podaní dáva tušiť, že sa tento krotký a dobrý muž možno ešte úplne nezmieril s tým, že hoci on zastáva úrad, o jeho osude rozhodne milovaná družka v záujme ich najvyššej a najhlbšej perly, dcéry Otily. A keď Nivský advokátovmu synovi Stanovi Hrabeňovi núkal svoju dcéru, pridal aj prísľub, že sa vzdá úradu, aby mladý pán neprišiel do rodiny ako nejaký nikto. Tak sa do Nivských Hrabeň stále častejšie vyberá, dcéru Otilu spoznáva, po sestre Katuši pokukuje a vie oceniť krásu a pohaniť bezprostrednosť Otilinej priateľky Jozefy. Po troch týždňoch prešla všetkých trpezlivosť, lebo starý Nivský sa úradu nie a nie vzdať, stále len pokojne sedí, nič nevraví, hoci je jasné, že všetci čakajú len na to, že niečo veľké a hlboké povie. Nivský vie, že všetci len naňho čakajú, aby niečo povedal, a sám Hrabeň (Juraj Rašla, Peter Trník) je už zunovaný z toľkého ničnerobenia a neustáleho vyčkávania, rád by sa dozorného úradu po Nivskom chytil a jeho dcéru si za ženu vzal. V Babušinci však nie je len jeden chlap hodný záujmu troch najkrajších perál. Všetky tri sa obzrú aj za levitom, budúcim kňazom, ktorý býva u Nivských v uhoľnej izbe. Levita Ján Koleník je rozvážny mladý muž, trošku pomalý v chôdzi i myslení, o to však zodpovednejší a striedmejší. Svoje city, hnev i radosť dokáže obdivuhodným spôsobom ovládať a horí veľkou láskou ku všetkým ľuďom, najmä zločincom a odpadlíkom. Zaľúbia sa doňho všetky vydajachtivé mladé babušinčanky. Medzi mládežou to iskrí láskou, na jednej strane Hrabeň, na druhej mladý levita, za zvukov roztúženej hudby si každá z dievčat stráži svoje city, učí sa s nimi zaobchádzať. Otila so Stanom Hrabeňom sa v duchu presviedčajú o tom, že sú si navzájom súdení, len oni dvaja spolu môžu nájsť Veľké šťastie. Potláčané siroty Tri babušinské mladuchy režisér Ľubomír Vajdička obsadil tak, aby už výzor predznamenával ich postavenie. Tri dievčatá, tri rôzne osudy a tri odlišné herečky, ktoré napriek rozdielom patria k sebe a vytvárajú harmonický celok. Józa Jakubovičová, farárova dcéra, nezbedná, veselá, všade pchá svoj malý pekný nos, s krátkymi strapatými vlasmi, v nohaviciach ako chlapec, neúnavná, energická, zároveň nežná i komická - Diana Mórová. Otila Nivská, nádherná deva, vysoká na tele a hlboká na duchu, perla babušinského chotára, ktorej nikto nie je roveň, chladná vo svojej kráse, istá v každom pohľade, v každom slove i v každom kroku, vedomá si svojej krásy, postavenia, neohrozenosti, istá si priazňou sveta, matky, lenivá čo len prstom pohnúť, odovzdane čakajúca až sa osud naplní - Zuzana Fialová. Katka Nivská, krehučká, neduživá, neistá a ovládaná, klbko neovládnuteľných citov, z prachu vyzdvihnutá, do kuchyne zahnaná, potláčaná sirota, presadená ruža - Monika Hilmerová. Kostýmy Milana Čorbu dotvárajú to, čo začala fyziognómia. Józa v krátkej ryšavej parochni, v nohaviciach, blúzke a veste je svojím oblečením takmer súčasná, ale zároveň Timravina schopnosťou intenzívne prežívať každý, aj ten najmenší záchvev udalosti, čo sa popri nej mihne. Z Józy ide úprimnosť, dobrota, Diana Mórová jej dáva prirodzenú tvárnosť a priľnavosť k ľuďom. Otila je v dokonalých šatách, ako socha, so spokojným úsmevom, chladným, nadradeným, no predsa priateľským pohľadom. Uhládza si pozorne každý záhyb na šatách, ruky má vždy presne na správnom mieste, tak ako sa podľa slušnosti patrí, rozpráva tak, ako v knižkách písali. Zuzana Fialová ju obohatila dráždivou sebaistotou, ani Hrabeňovi neunikne, že sa za tridsať rokov vôbec nezmení. Katka je najmenšia, hoci je najstaršia. Nosí šaty po Otile, preto na nej iba úboho visia. Monika Hilmerová jej okrem útleho vzhľadu dala širokú škálu citov, od hlbokého komického zadumania s hlavou v dlaniach, cez nezmernú radosť a nadšenie, až po sklamanie a beznádej. Timravine a Pavlacove dievčatá sa nedokážu hnevať. Život prijímajú tak, akoby ho videli cez jemné tylové záclonky, ktoré oddeľujú jednotlivé priestory scény: vpravo Nivských jedáleň s veľkým stolom, vľavo levitova izba so stolíkom plným knižiek a žiackych písaniek a vzadu dedina s anonymnými ľuďmi, ktorí sa pred niekoľkonásobnú clonu tylu dostanú iba ako myšlienky hlavných postáv. Protikladom k ich pozitívnemu prístupu je Georga Hvezdárová. Tá všetko vidí negatívne, muža neznáša, svokru nenávidí, len by sa chcela vrátiť domov do Opatoviec. Helena Krajčiová Georgu bezpečne previedla od počiatočnej nadurdenosti, ofúknutosti, vzdorovitosti, nespokojnosti a nenávisti k spokojnej zmierlivosti a láske. Z negatívnych vlastností postavy vyťažila takmer všetku komiku, zostávala stále hluchá a slepá ku všetkým radám, presviedčaniam a dôvernostiam. Jej muž Laco Hvezdár si predsa nezaslúžil toľkú nelásku, Józe sa veľmi páčil. V podaní Vladimíra Kobielskeho dospel od nesmelého chlapčeka s anjelskou tváričkou na sebavedomého hrdého chlapa, ktorý si ženinu lásku získal lsťou, keď jej zahral takého muža, akého si vysnívala. Laco Mariána Miezgu nezískal ženu rozumovou, ale skutočnou životnou premenou, manželská kríza z neho urobila tvrdšieho a povýšenejšieho chlapa, ktorý sa väčšmi páčil jeho náročnej zemianskej manželke. Na príklade nešťastnej Georgy mohli tri slečny hľadajúce lásku zistiť, že úspech v partnerstve je v úprimnosti citu, ktorý sa nedá nasilu vynútiť. Len jedna mohla získať toho, ktorého všetky milovali, len jedna mohla prejaviť city, ktoré všetky tri skrývali. Ľudomilnému levitovi sa najväčšmi pozdáva a najlepšie pasuje potláčaná sirota, lebo tá je pracovitá, pokorná, milá aj úprimná. Levita Jána Koleníka je prekvapený náhlym prudkým citom, ktorý v ňom vyvolá Katuškina prítomnosť, náhodný dotyk jej malej ruky. Tak za záclonkou, ktorá delí zasnubujúcu sa Otilu od plačúcej Katky, našla úbohá sirota lásku, našla svoje Veľké šťastie. Tajné myšlienky Zaľúbenosť a dedinské ohováračky nie sú dostatočne dramatickou látkou na to, aby vytvorili napätie a pobavili divákov. V Timravinej novele nie je problém ani v majetkoch či v osobnej nenávisti. Náznaky lokálnej politiky, ktoré sa objavujú v predlohe, sa pravdepodobne pre rozvláčnosť a odťažitosť do Pavlacovej dramatizácie, našťastie, nedostali, a tak sa napätie a živosť Timravinho textu dostáva na javisko prostredníctvom myšlienok. Myšlienka je síce vec nehmotná, nedokáže ukryť ani ten najmenší cit, ani tú najtajnejšiu túžbu. Myšlienku nezakryje žiadna záclonka, tylová ani zamatová. Divadlo s textom Petra Pavlaca má tú silu, že poodhaľuje to, čo je obyčajne skryté, z utajovaných, naznačovaných a mnohokrát potlačovaných pohnútok robí základ a princíp, ktorý formuje celú inscenáciu. Predstavenie sa dostáva pod kožu divákovi, pretože každý vie, aké to je, utajovať smútok či radosť, skrývať hnev, nepokoj či netrpezlivosť. Spoločná skúsenosť, ktorú zažívajú postavy na javisku a na ktorú si diváci v hľadisku veľmi dobre spomínajú, poodhaľuje záclonku na dušiach a jednoduchý príbeh o hľadaní lásky sa tak stáva zložitou spleťou ľudských vzťahov, myšlienok a citov, čo vyvolávajú smiech alebo vzbudzujú dojatie. Striedanie dialógov s myšlienkami vyžaduje od hercov neustále sústredenie a presne kladený dôraz na všetko, čo robia a hovoria. Ešte dôležitejšie je všímať si a cítiť svojich hereckých partnerov, lebo každý, aj ten najmenší výpadok gesta, slova, aj toho najmenšieho pohľadu, vytvorí úplne inú atmosféru, v ktorej môže nahlas vypovedaná myšlienka stratiť dramatickú silu. Myšlienky plynú pomaly a ich rytmus sa dostáva aj do inscenácie Ľubomíra Vajdičku. Je to rytmus pokojného premýšľania o šťastí, je to rytmus, v ktorom sa ľahko vníma text, pretože má čas odznieť, je to rytmus, v ktorom sa zhmotňujú myšlienky, lebo majú čas vzniknúť. Aj Timravine nevyslovené či nepublikované myšlienky nájdu v takomto pokojnom rytme svoje miesto v nezabudnuteľnom podaní Evy Landlovej, a to aj napriek zložitej skladbe vety a archaickej patine, ktorá dáva celému divadelnému tvaru osobitý punc originality. Inscenácia je lahôdkou pre tých, ktorí sa radi kochajú vo vypovedanom slove, ktorí sú ochotní vnímať komiku situácie bez komických gest. Súhra všetkých zložiek inscenácie, dokonca aj výnimočne zmysluplného a nedetinského plagátu, ktorý významovo, nielen povrchne obrazovo korešponduje s duchom inscenácie, harmónia hudby, scény a krehký súzvuk hereckého umenia dokáže v divákoch i hercoch, vo všetkých účastníkoch predstavenia vyvolať pocit Veľkého šťastia. Božena Slančíková – Timrava, Peter Pavlac: Veľké šťastie Réžia: Ľubomír Vajdička
