Nezodpovedané otázky
Rok 2003 je rokom stého výročia narodenia a šesťdesiateho výročia úmrtia Júliusa Fučíka. Podarilo sa mu to, čo málokomu. V gestapáckom väzení napísal knihu, ktorá sa na dlhý čas stala jeho pomníkom, ale aj východiskom mýtu. Reportáž spod šibenice natoľko vyhovovala dobovým kritériám, že boli vyslovené pochybnosti o jej autentickosti. Fučík sám sa stal ikonou. V skutočnosti bol iný, než dobovo zidealizovaná podoba. Po roku 1989 nadišlo obdobie spochybňovania bývalých hodnôt. S Prahou sú nerozlučne spojené mená troch svetoznámych literátov – Hašek, Kisch, Fučík. Napriek všetkým odlišnostiam tieto tri osobnosti spájajú niektoré spoločné rysy. Predovšetkým to, že východisko z biedy súčasného sveta videli v komunizme. Ak si uvedomíme, že išlo o mimoriadne nekonvenčné osobnosti, ktoré zďaleka nevyhovovali predstavám vzorového komunistu, tak ich príklon k tejto ideológii bol prekvapujúci. Spájala ich však snaha nájsť priestor pre ľudskú autenticitu a verili, že ho nájdu v socialistickej spoločnosti. Haška, Kischa i Fučíka spájal mimoriadne rozvinutý zmysel pre humor, ktorý ich často viedol aj k vytváraniu mystifikácií. Hoci sa živili žurnalistikou, spájalo ich, že nad úsilie podať esteticky účinný obraz nadraďovali pravdivosť. Fučíka a Haška okrem toho spájalo aj to, že v predtuche blízkej a nevyhnutnej smrti napísali vrcholné dielo. Je možno všeobecne známe, že Hašek holdoval alkoholu, o Fučíkovi sa zase už na začiatku šesťdesiatych rokov začalo zverejňovať, že bol (podľa slov Adolfa Hoffmeistra) záletník. Súčasťou jeho mýtu bol popis veľkej a vernej lásky k jeho žene Guste, pravda však bola iná, a ak by sme ju začali popisovať, skĺzli by sme na úroveň bulvárnej tlače. Rovnako ako Kisch, aj Fučík bol vynikajúcim reportérom. Majú ale spoločné aj niečo iné. Ich obraz sovietskeho Ruska bol vačšmi idealizáciou, než pravdivým popisom reality. Niektoré do očí bijúce skutočnosti totiž jednoducho nechceli vidieť. Toto však možno vyčítať aj iným prominentom svetovej kultúry, napríklad G. B. Shawovi, Lionovi Feuchtwangerovi, Bertoldovi Brechtovi či Fučíkovým kamarátom Voskovcovi a Werichovi. Bol to až André Gide, ktorý mal odvahu napísať, že sen a realita sa značne líšia. Ilegalita Haška a Fučíka spája aj iná okolnosť. Kominterna poslala Haška zo sovietskeho Ruska do Československa robiť proletársku revolúciu. Príslušní činitelia si asi dostatočne neuvedomili, prečo sa Hašek na niečo podobné vôbec nehodil. Aj Fučíka mali okamžite poslať do emigrácie, kde by bol býval vynikajúcim propagandistom. „Ktosi“ však rozhodol, že má ostať v okupovanej krajine. Hoci jeho články v ilegálnej komunistickej tlači boli vynikajúce, nemal dostatok disciplíny, aby mohol dlhšie pôsobiť v ilegalite. Je vierohodne doložené, že sa správal tak, ako by si neuvedomoval, čo je v skutočnosti gestapo. Svedčí o tom aj jeho nevierohodné preoblečenie sa za starého profesora dr. Horáka, ktorý skôr pôsobil ako maska na bále. V pamätiach spomína Gusta Fučíková jeden pozoruhodný fakt. Pred odchodom do ilegality nacisti Fučíkovi ponúkli miesto šéfredaktora v novinách určených pre českých robotníkov v Nemecku. Nebolo to úplne náhodné. V niekoľkých článkoch totiž Fučík naznačoval, že nemožno popierať niektoré úspechy nacistickej sociálnej politiky a zároveň sa netajil, že sudetskí Nemci by mali mať právo na sebaurčenie. Otázniky Fučík bol nakoniec na ilegálnej schôdzke zatknutý. Nik nemôže poprieť, že na gestape prešiel brutálnou tortúrou a gestapáci ho možno mučili ešte väčšmi ako iných väzňov. Nakoniec sa rozhodol prehovoriť. Tu sa ponúka prvá otázka: Zachovali sa protokoly z Fučíkových výsluchov? Možno konkrétne dokázať, či bol niekto na základe jeho výpovedí zatknutý? Po dlhú dobu bola spochybňovaná autenticita jeho poslednej knihy Reportáž spod šibence (Reportáž psaná na oprátce). Až v roku 1990 expertíza Kriminalistického ústavu dokázala, že text napísal naozaj Fučík. Ak by gestapo zistilo, že český strážnik vynáša z väzenia nejaké texty, čakala by krutá smrť nielen jeho, ale aj jeho rodinu. To, že Fučík dokázal presvedčiť strážnikov, aby to urobili, dokazuje silu jeho osobnosti. Okrem protokolov z výsluchov by bolo zaujímavé spoznať protokoly z procesu, kde bol nad ním vynesený rozsudok smrti. Treba tu podčiarknuť jednu dôležitú okolnosť, a síce to, že nacisti zradcov nechávali prežiť. Cenili si najmä prebehlíkov spomedzi radov komunistov. Napríklad spoluobžalovaný z procesu s Jurajom Dimitrovom Ernest Torgler, ktorý prejavil ochotu spolupracovať, sa nakoniec stal poradcom ríšskeho protektora Heydricha v otázkach taktiky voči českým robotníkom. Fučíkovo správanie však svedčí o niečom inom. Svoju poslednú knihu písal s neotrasiteľnou vierou, že fašizmus bude porazený. Samozrejme, existujú otázky, nakoľko je „reportáž“ reportážou a nakoľko štylizovaným literárnym dielom. Keď sa porovnal autentický text s textom, ktorý bol vydávaný v minulosti, zistilo sa, že niektoré časti boli vynechané. Dnes sa v článkoch a programoch médií o Fučíkovi zdôrazňuje tá časť, kde sa Fučík priznáva, že prehovoril. Lenže, ak by sme čítali vydávaný text, tak aj tam by sme našli narážky na akúsi Fučíkovu „nordickú lesť“ a snahu hrať s gestapom hru. Bolo by veľmi zaujímavé skonkretizovať, o čo išlo. S najväčšou pravdepodobnosťou sa o tom hovorilo na Fučíkovom procese. Možno aspoň vysloviť hypotézu, že trest smrti dostal Fučík práve za to, že sa pokúšal gestapo zavádzať. Ak by bol povedal niečo cenné, trest smrti by s najväčšou pravdepodobnosťou nedostal. Tí, čo dnes píšu o Fučíkovi, si nevšimli zaujímavú okolnosť, ktorá by sa dala využiť proti nemu. Fučík napísal štúdiu o povestnom konfidentovi rakúskej polície Karlovi Sabinovi. Jeho meno sa stalo nesmrteľným už vďaka tomu, že je autorom libreta k opere Predaná nevesta. Bol účastníkom revolúcie v roku 1848 a uväznený. Po návrate z väzenia sa ocitol v biednych pomeroch a nakoniec podľahol nátlaku rakúskej tajnej polície a stal sa jej konfidentom. Keď sa jeho úloha odhalila, stal sa akýmsi národným vyvrheľom. Fučík sa pokúsil o jeho obhajobu. No po vzniku ČSR sa otvorili tajné rakúske archívy a tam sa našli jednoznačné dôkazy. Fučík Sabinu obhajoval preto, že sa angažoval pri zrode českého robotníckeho hnutia a jeho pohrebu sa zúčastnili výlučne robotníci. Možno tento Fučíkov omyl považovať za dôkaz „čohosi“?
