Prekonať Mečiara a Berlusconiho
Predstava Slovenska ako mosta medzi Západom a Východom je bežná. Nedávno sme sa tiež dozvedeli, že Slovensko patrí k „novej Európe“, čo vlastne znamená, že robí to, čo veľmoci chcú. O charaktere Slovenska a jeho európskej politiky hovorí trochu aj prípad Berlusconiho predsedníctva EÚ. Hovoríme o tom istom Berlusconim, ktorý bol ako predseda strany Forza Italia asi jednou z inšpirácií pre najdiskutabilnejšie činy tretej Mečiarovej vlády. Forza Italia bola dokonca poradcom HZDS pred voľbami 1994. Príkladom je „slávna“ dlhá noc z 3. na 4. novembra 1994, keď sa pomerné zastúpenie v kľúčových parlamentných výboroch zmenilo na väčšinové. Práve to isté robila Berlusconiho vláda. Kým Slovensko dostalo o dvadsať dní neskôr svoj prvý demarš z EÚ, Berlusconi je dnes na čele únie. Funkcia síce prechádza každých šesť mesiacov na ďalšieho člena automaticky, aj tak to však ukazuje, že s neliberálnymi politikmi nemá problémy len Slovensko. Spor medzi Talianskom a Nemeckom sa začal okolo Berlusconiho konfliktu záujmov medzi jeho ekonomickými aktivitami a politickou pozíciou. Ešte problematickejšie sú pokusy talianskej vlády chrániť premiéra novým zákonom o imunite pred vyšetrovaním korupčných škandálov. S oprávnenou kritikou sa stretli aj Mečiarove amnestie. Nejde len o následok takýchto rozporov pre reputáciu únie, ale aj o to, že Berlusconi je extrémnym príkladom niekoho, kto očividne nesúhlasí s liberálnou koncepciou zahrnutou v európskom projekte. Nie je sám. V každej európskej krajine existuje podobný spor medzi eurokritikmi a euronadšencami. V rozšírenej Európe takisto. Slovensko trpelo vďaka Mečiarovým činom viac ako Taliansko dnes vďaka Berlusconimu. Nebolo ešte akceptované ako súčasť integračného procesu a bolo malou krajinou so slabým hláskom. Vplyvnú rokovaciu pozíciu nemá ani dnes. A nezlepší sa, kým sa nevyriešia dve veci: musí mať dobré vzťahy s kľúčovými hráčmi na najvyššej európskej úrovni a vytvárať dojem, že vláda má nielen všetko pod kontrolou, ale aj proaktívny postoj. Negatívne hodnotenie pripravenosti Slovenska na vstup ani Csákyho výkon pri referende to nenaznačili. Integrácia ako cieľ sám osebe nie je dostatočná. Chýba vízia budúcnosti Slovenska v Európe. Vláda, ale aj politické strany, sú zodpovedné za rozšírenie ich koncepcie Európy. Do európskej debaty sa Slovensko môže zmysluplne zapojiť len splnením dvoch podmienok – zapojením občanov do celého procesu integrácie a zabezpečením, aby politici prijali zodpovednosť za svoje činy.
