O nových hrozbách a dilemách poľskej bezpečnostnej politiky

Adam Daniel Rotfeld, štátny tajomník Ministrestva zahraničných vecí Poľskej republiky

Profesor Adam Daniel Rotfeld (Poľsko) je riaditeľom Štockholmského výskumného inštitútu pre mier a vedúcim projektu tvorby spoločného bezpečnostného systému v Európe. Ako diplomat sa zúčastnil na mnohých multilaterálnych rokovaniach. V roku 2001 ho prezident Poľskej republiky vymenoval za člena Poľského národného bezpečnostného výboru a za tajomníka ministra zahraničných vecí, ktorý je zodpovedný za medzinárodnú bezpečnosť. Je autorom a editorom dvadsiatich dvoch kníh a viac než tristo článkov, ktoré sa týkajú politických aspektov vzťahov medzi Nemeckom, Poľskom a krajinami Strednej a východnej Európy. Rozhodnutie o vojne v Iraku rozdelilo Európu, otriaslo transatlantickou jednotou, základmi NATO, opierajúcimi sa o jednomyseľnosť jednotlivých členov. Prečo sa tak stalo? - Kríza v Iraku nie je zdrojom negatívnych okolností, o ktorých hovoríme. Táto kríza je katalyzátor, ktorý urýchlil objavenie sa už existujúcich rozdielov. Ukázal ich preto, lebo vojna a použitie vojenskej sily sú veľmi vážne pre každú krajinu. Vtedy sa otriasajú všetky zvyklosti. Do popredia vystupujú záujmy krajín, hra sily a vplyvov. Opakujem, nie kríza v Iraku je prameňom rozdielov, kríza ich iba ukázala. Dnešná situácia vo svete nemá analógiu ani v živote súčasného pokolenia, ani nijakého iného v minulosti. Zvykli sme si na to, že vládnuce medzinárodné systémy sa vyznačovali buď dominanciou, hegemóniou vo svete rozdelenom na sféry vplyvov, alebo rovnováhou sily v bipolárnom systéme. Dvoma krajnými pólmi boli: na jednej strane Spojené štáty a ich satelity, NATO a celý demokratický svet, na druhej zase Sovietsky zväz, Varšavská zmluva a podriadené krajiny. Tieto dve skupiny krajín hrali vo svete hlavnú úlohu. V pozadí, ako grécky chór, boli neutrálne a nezaangažované krajiny, čiže tzv. tretí svet. Celý systém sa rozpadol spolu s koncom studenej vojny. Prestal existovať Sovietsky zväz. Rozpadla sa Varšavská zmluva. Veľa pozorovateľov a politikov začalo hovoriť o jednopolárnom svete. Ale podobne ako vo fyzike ani v politike neexistuje len jeden pól. Póly sú označované znamienkami plus a mínus. Označenie sveta za „jednopolárny“ vyvoláva predstavu, že svet je pod nadvládou jedinej veľmoci – ako to bolo od čias staroveku. Boli predsa Pax Romana, Pax Britannica, Pax Germanica, či Pax Sovietica. A teraz je Pax Americana... - Jednopolárny systém by mal znamenať svet, ktorý je podriadený jednému veľkému impériu, ktoré si vyhradzuje právo ovládať celý svet. To však vyvoláva veľký odpor. Práve teraz máme podobnú situáciu. Francúzsko a Nemecko odporujú nielen politike USA v Iraku, ale aj pokusom vnútiť im, a aj zvyšku sveta, novú americkú koncepciu riešenia svetových problémov. Obe európske veľmoci preto formulujú vlastnú koncepciu. Ale treba pamätať, že USA nie sú impérium a ani nechcú hrať imperiálnu úlohu. Počas celej svojej histórie sa Američania sústreďovali na svoje vnútorné záležitosti, boli vesmírom sami pre seba. A to sa nezmenilo. Koniec studenej vojny priniesol okrem prelomových, dôležitých zmien, aj nové, vážne hrozby... - Áno. Aby sme mohli lepšie porozumieť súčasnej situácii, treba povedať, že bipolárny svet sa nevyznačoval len ideologickou konfrontáciou a veľkou pravdepodobnosťou vypuknutia nukleárnej vojny, ale charakterizoval ho aj vysoký stupeň stability. Rozpad tohto bipolárneho poriadku znamenal zmenšenie nebezpečenstva jadrovej vojny takmer na nulovú pravdepodobnosť. Na veľmi nízku úroveň klesla však aj stabilita. Namiesto poriadku podopreného z oboch strán hegemóniou svetových veľmocí, čiže namiesto zlého, ale stabilného sveta, objavil sa nový systém, v ktorom je doteraz všetko roztrasené, nestabilné. V tomto novom svete je najväčšou hrozbou pocit nepevnosti, nejednotnosti a samozrejme nepredvídateľnosti. Ľudia a politici nevedia a nedokážu predvídať, čo sa môže stať, čo príde a čo ich stretne. Svet, ktorý si pamätáme z nedávnej minulosti, akokoľvek bol pokojnejší a usporiadanejší, bol zároveň, a to treba zdôrazniť, bol pre nás svetom neslobodným, ktorý nám nedával právo voľby a vyznačoval sa nedostatkom slobody. Dnes už nie je problémom otázka slobody, ale hrozba terorizmu. Útok 11. septembra 2001 vyvolal veľké zmeny v medzinárodnej politike, predovšetkým americkej... - Je to tak. Vo svete, ktorý zanikol, pochádzalo ohrozenie od veľmi silných, agresívnych krajín. Dnes existuje stále niekoľko veľmi agresívnych štátov. Niektoré z nich prezident Bush zaradil do „osi zla“, ako napríklad Irak či KĽDR. Ale ani jeden z nich nie je natoľko silný, aby mohol bezprostredne zaútočiť či dokonca okupovať Spojené štáty. Tieto krajiny sú nebezpečné pre svoje najbližšie okolie, príkladom je útok Iraku na Kuvajt v roku 1990 alebo hrozby KĽDR na adresu Južnej Kórey a amerických vojakov na jej území. Najväčšie nebezpečenstvo dnes paradoxne predstavujú krajiny, ktoré sú také destabilizované a slabé, že nedokážu vládnuť ani na svojom území. Na ich pôde rozvíjajú činnosť teroristické organizácie – napríklad také ako al Káida, ktorá operuje na celom svete. Štáty, aj tie najsilnejšie, nevynímajúc USA, nemajú adekvátne prostriedky, aby efektívne vzdorovali medzinárodnému terorizmu a zneškodňovali jeho akcie. A je tu ešte jedna hrozba, na ktorú by som chcel upozorniť, pretože je dôležitá pre bezpečnosť v spoločnom svete – rozklad bezpečnostných štruktúr, predovšetkým OSN a značné oslabenie jej najdôležitejšieho orgánu, Bezpečnostnej rady, ktorej rozhodnutia sa nerešpektujú. Uvediem príklad: Francúzsko, Rusko a Čína, ktoré sú stálymi členmi rady, a Nemecko, ktoré nie je stálym členom, ale rade predsedalo, zhodne tvrdili, že nová rezolúcia o Iraku nie je potrebná, pretože stačí pôvodná. Američania a Angličania boli presvedčení, že nová rezolúcia je potrebná a pripravili jej návrh. Treba však pamätať, že keby bola prijatá, nebola by to druhá, ale osemnásta rezolúcia o Iraku. A ani jednu Irak nesplnil. O tom často hovorí prezident Bush aj minister Colin Powell, keď presadzujú svoj názor. Bezmocnosť, o ktorej hovorím, sa netýka len OSN. Takisto OBSE je čoraz slabšia. Čiastočne preto, lebo úlohy zadefinované v rokoch 1975 a 1992 už boli splnené. V bezpečnostnej sfére je momentálne najdôležitejšie NATO, ktoré vzniklo v roku 1949 na základe Washingtonskej zmluvy, ale aj ono prebieha neustálou transformáciou. Aj NATO má svoje problémy, napríklad s Tureckom. V konečnom dôsledku, mnohé krajiny, a najmä Spojené štáty, sa po 11. septembri 2001 začali inak pozerať na svoju bezpečnosť. Vychádzajú totiž z toho, že tradičné spôsoby zabezpečenia bezpečnosti nestačia, a tie nové nie sú adekvátne novým hrozbám. Ako vidíte budúcnosť NATO? Nie je nejednotnosť v postoji k vojne v Iraku ohrozením zásady jeden za všetkých, všetci za jedného? - Tu sa treba pozrieť ešte na jeden problém – Turecko. Treba vedieť, že krajiny, ktoré boli proti príprave na vojenskú pomoc Turecku v prípade jeho ohrozenia Irakom, zároveň ubezpečovali Ankaru, že môže rátať s ich pomocou. Problém teda nebol v tom, či bude Turecko osamotené, ale s akým spôsobom pomoci môže počítať. Z tohto hľadiska nebola problémom solidarita s potenciálnou obeťou útoku. Francúzsko, Belgicko a Nemecko sa obávali, že rozhodnutie o operácii na obranu Turecka, je skúškou, ako ich priviesť „zadnými dvierkami“ k rozhodnutiu o účasti na vojne v Iraku. Ako vieme, takéto rozhodnutie tieto krajiny nechceli prijať. Pozitívne je, že sa podarilo tento problém vyriešiť. Keby takéto spory v NATO neboli, mohlo by to znamenať, že pakt je ovládnutý jednou veľmocou. Treba tiež pamätať na to, že NATO vzniklo na plnenie iných úloh, ako dnes pred ním stoja. Prakticky máme do činenia s redefiníciou poslania paktu. Potreba tejto transformácie je známa už dávno. A aj samotné rozširovanie si vynucuje zmeny. Rozhodnutia prijaté na novembrovom zasadnutí NATO v Prahe sa netýkali len ďalšieho rozširovania. Spomedzi všetkých medzinárodných bezpečnostných štruktúr a organizácií je to práve NATO, ktoré najlepšie reaguje na nové výzvy. Je to jediná inštitúcia na svete, ktorá svojim členským krajinám garantuje bezpečnosť. Svet prechádza od obranných vojen, ktoré majú zabezpečiť bezpečnosť, k vojnám preventívnym. To sa zdá nebezpečné. Hrozí možnosť napadnutia pod akoukoľvek zámienkou. Neobávate sa toho? - Je to o tom, že dnes sa musíme zaoberať hrozbami a rizikami, ktoré sme doteraz nepoznali. Na veľa hrozieb nemáme hotový recept a ani odpoveď. Niektoré základné dokumenty, charakterizujúce americkú politiku, hovoria, že vodcovia USA nemôžu dokonale vedieť, kde a kedy budú záujmy Spojených štátov ohrozené. Nevedia, akým spôsobom a kedy bude Amerika napadnutá. Je potrebný nový prístup. Treba pomaly a postupne prejsť od doterajšej teritoriálnej koncepcie obrany k novej, v rámci ktorej tradičné zastrašovanie nemá efekt, ako v prípade al-Káidy. Sme stúpencami hľadania takej stratégie, ktorá by dávala štátom záruku bezpečnosti v nových podmienkach a v novom medzinárodnom priestore, a zároveň by neutralizovala hrozby, o ktorých hovoríme. Stierajú sa rozdiely medzi vnútornou a vonkajšou bezpečnosťou. Doteraz to prvé bolo chránené políciou a to druhé armádou. To, čo sa stalo v Amerike, znesie tradičné rozdelenie. Neznamená to však, že preventívne vojny sú potrebné. Jednak koncepcia prekvapujúceho útoku, ktorý má neutralizovať protivníka, nemôže byť stotožňovaná s preventívnou vojnou. Dnes sú hlavným nebezpečenstvom globálne kriminálne štruktúry. Slabé krajiny, na ktorých území tieto štruktúry rozvíjajú činnosť, potrebujú iný prístup ako pohrozenie klasickou agresiou. Poviem to krátko: nekonvenčné situácie a hrozby si vyžadujú nekonvenčné odpovede. Sme v stave, že nový systém sa len vyvíja. Ešte nič nie je rozhodnuté. Poľsko patrí k tým krajinám, ktoré si myslia, že použitie vojenskej sily je dovolené až ako krajná možnosť – po vyčerpaní všetkých prostriedkov. Ale vývoj potvrdzuje, že diktátori, ako napríklad Saddám Husajn, nerozumejú inému jazyku, iba jazyku sily. Celé umenie diplomacie je však v tom, aby jazyk sily bol natoľko presvedčivý, aby nakoniec nebolo treba tú silu použiť. Toto je možné, keď demokratické krajiny demonštrujú svoju jednotu a nedopustia nijaké pochybnosti, čo sa týka ich predstavy uplatnenia práva, keď je porušované. Keby bol Irak od začiatku presvedčený, že stojí mimo zjednoteného sveta, ktorého rozhodnutiam sa musí bezpodmienečne podriadiť, pravdepodobne by nedošlo k vojenskej intervencii. Ale Saddám Husajn sa usiluje ten svet deliť a rozbíjať jeho jednotu. A robí to dosť účinne.

Zhovárala sa Kristyna Szelestowska Pre SLOVO spracoval Andrej Kupich