Hudba je ako kazajka, ktorá berie voľnosť

Naša prvá operná scéna SND sa rozhodla v poslednej sezóne spojiť dva na prvý pohľad rozličné tituly. To, čo ich spájalo, bolo úsilie o vyjadrenie pravých pocitov: cez vonkajškový (v prípade veristického Plášťa G. Pucciniho) a cez vnútorný prejav (prostredníctvom expresionistického Očakávania A. Schönberga). V tejto súvislosti sme oslovili režiséra titulov, Rakúšana s českými koreňmi Antona Nekovara. Doteraz naštudoval napríklad Bohému, Turandota, Maškarný ples, Othella, Cára a tesára, Paliacci, Andreja Cheniera, Wocka vo Viedni. S akými pocitmi ste prijali ponuku naštudovať tieto diela? - S veľkou radosťou, pokiaľ išlo o pozvánku vôbec, a zároveň s veľkým strachom, pokiaľ ide o spojenie týchto dvoch titulov. S veľkou radosťou preto, lebo viem, že to nie je len prvá scéna Slovenska, ale že je to jedna z prvých scén európskeho významu. Videl som tu niekoľko predstavení a poznám ich vysokú úroveň i vysokú úroveň spevákov. Viem, že svojich spevákov exportujete do celej Európy, a aj v činohre som videl veľa krásnych predstavení. Takže moja mienka o SND je vysoká. A preto ma toto pozvanie veľmi potešilo a poctilo. Obavy som mal v súvislosti so spojením tých dvoch titulov, keďže o jednom z nich nemožno povedať, že je to trhák pre publikum, ale skôr si vyžaduje špeciálne publikum. Bežné operné publikum má určité výhrady a musíte ho prilákať, ale je potrebné robiť aj túto tzv. klasiku moderny a vôbec modernu. Viem, že je to ekonomický problém, keďže väčšina ľudí ide radšej na Aidu, Carmen alebo Nabucca, ale je to aj úloha divadiel a opier robiť modernu i súčasnú tvorbu, pretože na základe týchto skúseností sa to prenáša i na tvorivosť v klasickom žánri, a rovnako je dôležité, aby speváci, dirigenti a režiséri, ktorí robia modernu, mali tiež možnosť robiť klasický žáner. Prepojenosť toho všetkého vedie niekam ďalej. Skladatelia ako Schönberg majú veľmi ťažkú hudbu na interpretovanie a predstavujú záťaž aj pre režiséra, ktorý musí mať dostatok nápadov. Pretože keď si jedna žena tridsať minút odhaľuje dušu na javisku a pritom spieva, nie je to v pravom zmysle teatrálna vec, je to skôr koncert a ja ako režisér musím tomu dodať pohybovú, scénickú a svetelnú silu a spraviť to zaujímavým pre tých, ktorí nemajú primárny prístup k tomuto druhu hudby, aby skrz videné vnímali zároveň aj hudbu a aby si možno v retrospektíve hovorili, aká bola zaujímavá. A preto je to veľká zodpovednosť pre režiséra naštudovať podobný titul vo veľkom divadle. A som rád, že sme našli medzi dvoma takými rozličnými operami spojitosť. Sú vám blízke psychologické námety? - Áno, pretože vo všetkých inscenáciách, či už je to opera, činohra, nejaká komédia alebo opereta, sa usilujem nájsť psychologické momenty, ktoré nastávajú v sociálnom a ekonomickom súžití, pretože celá umelecká tvorba vychádza z určitej psychologickej dispozície a z určitých daných metafor a konkrétnych situácií. Pracovať len tak l’art pour l’art sa mi nikdy nechce. Vždy chcem ísť do hĺbky, aj keď sa niekedy nezdá, že to má veľkú hĺbku, ale i tam je našou úlohou ísť do hĺbky. A vôbec, keď už je hĺbka daná predmetom i libretom, tak tým väčšmi nemôžem urobiť len operný koncert s pohybmi, ale musím tvoriť z hĺbky duše interpretov.

Je to vaše prvé naštudovanie Očakávania? - Áno, lebo celkovo sa titul v Európe hráva málo, pretože si vyžaduje mať dirigenta, orchester, interpretov, ktorí mu rozumejú a ktorí to dokážu. A tých tiež nie je na svete veľa. Videli ste nejaké predstavenia Očakávania? - Nie nikdy. Plášť ako časť z Triptychu, ten sa hrá často, napr. vo Viedni i v Nemecku. Myslíte si, že dnešný človek potrebuje vidieť podobné operné tituly? Je dielo aktuálne aj v súčasnosti? - Záleží na interpretácii, ako je spracované. Ja môžem urobiť Aidu len ako šou, kde budú mohutné dekorácie, a môžem urobiť Aidu psychologicky a moderne a môžem ísť do hĺbky. Ako režisér a ako spevák môžem a musím Aidou niečo vyjadriť a podobne aj Plášť a Očakávanie sa dajú urobiť len ako koncert s prázdnymi gestami, alebo tak, aby to dnešnému divákovi niečo dalo. Kde je v tomto spektre naša práca k objaveniu, to musí posúdiť divák a nie ja. Kedy vás začala priťahovať profesia operného režiséra a prečo práve opera a nie iný hudobný útvar? Je to v jej dramatickosti? Už ste to čiastočne aj vyjadrili, že vás priťahujú podobné sujety. - Opera je súhrn všetkých umení, ktoré existujú, preto je to najväčšia výzva pre všetkých, ktorí na nej pracujú. Ja som mal k hudbe vždy veľkú náklonnosť a vlastne sa trochu čudujem, že som išiel inou cestou, cez činoherné herectvo a réžiu a nezameral som sa na hudbu hneď. Ale možno to závisí aj od toho, že mladý človek má pocit, že v činohre je pánom situácie. Môže ovplyvniť rýchlosť, dynamiku, môže urobiť chaos i poriadok. To je azda krásny pocit, keď má človek dvadsať, tridsať, prípadne štyridsať rokov. A hudba alebo operná tvorba mu pripadá, akoby ho obmedzovala. V hudbe je daná forma a tempo, dĺžka tónu, a preto pôsobí ako kazajka, ktorá berie voľnosť. Ale keď má človek dostatok skúseností a je starší, tak príde na to, že ešte väčšiu krásu a ešte väčšie uspokojenie prináša, keď si v týchto daných formách vytvorí toľko voľnosti, že v nich vytvorí niečo nové. A to presahuje všetku krásu, ktorú ako činoherný režisér či herec môžem zakúsiť. Preto od roku 1996 robím ako režisér len opery. Aký druh opery vás oslovuje najväčšmi? - Vysoko dramatická a moderná. V Štátnej opere Praha som robil operu Fyzici od švajčiarskeho súčasného skladateľa Klügera. Mojimi obľúbenými autormi sú Verdi a Puccini. Milujem modernú a vysoko dramatickú operu. K čomu som sa ešte nedostal a mám veľkú túžbu urobiť to, je naštudovať Straussa a Wagnera. rámik Znovuobjavenie Očakávania pod Plášťom Pucciniho Keď Opera SND rozhodla obohatiť svoj repertoár o expresionistické Očakávanie A. Schönberga a veristický Pucciniho Plášť, zvedavosť vzbudzovalo najmä samotné spojenie týchto dvoch titulov. Réžie sa zhostil rakúsky režisér českého pôvodu Anton Nekovar. Keďže je pre neho typický nekonvenčný prístup k dielu, v ktorom sa usiluje o čo najracionálnejšie preniknutie do psychológie postáv pri optimistickom pohľade na život, vzbudzujú jeho naštudovania protikladné reakcie. Nebojí sa v mene lepšieho vystihnutia postáv dej poprelamovať a prispôsobiť vlastnej predstave. Ponuka Opery SND naštudovať Schönbergovo Očakávanie a Pucciniho Plášť sa tak stala pre neho veľkou výzvou, keďže podobné tituly sa uvádzajú zriedkavejšie (najmä Schönberg). Titul Očakávanie Arnolda Schönberga sa dá označiť za klubovú operu pre fajnšmekrov, ktorá sa pri uvedení na hlavnej scéne môže stať rizikovým titulom bez širšej podpory. Preto bol režisérsky vstup do prípravy diela nezanedbateľný a potrebná bola aj dostatočná zrelosť samotných protagonistov. Tituly spájala monotematickosť a príbeh ženy – milujúcej a zároveň konfrontovanej vo svojej láske k mužovi. Kým v Očakávaní bojuje žena s neviditeľnou a nepotvrdenou protivníčkou (nevie, či je to tak), v druhom príbehu sa odohráva reálna situácia, pri ktorej sa sama žena nevie rozhodnúť. Obidve situácie sú pre ženu mučivé a divák môže pozorovať jej vnútorné hnutia. V prvom titule je vražda muža už vopred daná a vnútorný stav sa odohráva ex post, v druhom titule vnútorný prerod ženy tragicky ovplyvňuje nasledujúce udalosti. Pre režiséra tak vyvstala náročná úloha nájsť aj vizuálne spojivo medzi dielami a uľahčiť ich vnímanie. Prvého titulu sa zhostila Nao Higano a Karin Varkondová, v Plášti si úlohu Michele zahrala Božena Ferancová a Ľubica Rybárska. V Očakávaní bola scénografia ponímaná symbolicky bez zaťažujúcich statických kulís, nahradených v rýchlom slede meniacich sa obrazov. Aj keď sa možno natískala myšlienka istej ilustratívnosti a la Wagner, zároveň tým dielo odľahčovala a robila ho stráviteľnejším. Čiže motto režiséra – Cez vizuálne k hudbe – sa tu mohlo plne realizovať. V takomto ponímaní dielo nevyznelo drásajúco expresívne, ale kultivovane, bez priveľkého ponorenia sa do ničivých pocitov. Poeticky vyjadrené na Očakávaní akoby bol zahalený plášť svetlého rozuzlenia. Pohybovú zložku vnútorných bojov predstavoval okrem meniacej sa scény aj režisérom dotvorený pomerne početný mužský ansámbel, vytvárajúci živú kulisu. Distingvované kulisy v podobe padajúcich látok a pevných konštrukcií reagovali nielen na hudbu, ale aj na jednotlivé slová. Podobnú formotvornú úlohu zohrávali reflektory. Nasledujúci titul Plášť už nemal z hľadiska hudobného takú náročnú pozíciu, čo sa odrazilo aj na tradičnejšej zostave statických kulís, pričom dej dotvárali jednotlivé postavy vyplývajúce z príbehu. Onú spojku tvoril rad nastúpených poloodhalených mužov z prvého titulu. Žiaľ, obava z rizika uvedenia titulu sa splnila. Dvojtitul bol nakoniec po niekoľkých reprízach pre nízky záujem publika stiahnutý, ale zostáva v repertoári orchestra SND na príležitostné koncertné uvedenie.