Pokánie - kniha, ktorá neponúka katarziu
Pokánie Iana McEwana je knihou, o ktorej sa píše iba veľmi ťažko. Na vine nie je formálna alebo obsahová náročnosť knihy. Skôr naopak - niekto výstižne poznamenal, že Ian McEwan v posledných rokoch prešiel dlhú cestu od bývalého chladného „básnika perverzie“ ku kultivovanému metafyzikovi morálky. Tomu aj jeho zatiaľ posledný román Pokánie - aspoň pokiaľ ide o kultivovanosť. Pokánie, zhodou okolností vyšlo krátko po sebe v slovenčine (2002) a v češtine (2003). Kým u nás nepatrí McEwan medzi extra prekladaných autorov (vyšla Neúprosná láska; Amsterdam; Prvá laska, posledné pomazanie a už spomínané Pokánie - viac autorovi tohto textu nie je známe), v češtine by malo byť vydávanie McEwanovho diela tento rok skompletizované. Úcta ku knihám Zaujímavé je, že väčší záujem o tohto brilantného znalca ľudskej psychiky (a hlavne jej temných stránok) u našich západných susedov akoby sa odrážal vo väčšej úcte k jeho knihám. Týka sa to nielen prekladov (Amsterdam v slovenskej verzii sa naozaj pomerne ťažko čítal - slušne povedané, Pokánie je na tom už lepšie), ale predovšetkým dizajnu kníh. V prípade Pokánia treba asi jednoznačne povedať, že navonok vyzerá kniha (ne)skutočne ohavne a krvavočervené umývateľné dosky hardbeku s decentne zobrazeným lesklým strieborným hadíkom pod menom autora a názvom knihy odradí spoľahlivo každého náhodného záujemcu, ktorému meno McEwan nič nehovorí a len sa náhodne prechádza medzi regálmi kníhkupectva. V konečnom dôsledku to však veľmi neprekvapuje - vydavateľstvo Slovenský spisovateľ je už pomerne dlho známe antidizajnom väčšiny svojich kníh, na ktorom sa veľmi úspešne a cieľavedome podieľa najmä grafik Dušan Grečner. To, že marketing (a teda to, či sa knihy vlastne predávajú, alebo nie) vydavateľstvo Slovenský spisovateľ naozaj veľmi nezaujíma, dokazuje nielen výzor kníh, ktoré produkuje, ale aj fakt, že toto vydavateľstvo doteraz nepovažovalo za potrebné vytvoriť si vlastnú internetovú stránku, na ktorej by o svojej produkcii informovalo a predávalo ju. Ale vráťme sa späť k McEwanovi. Začalo sa to v Betónovej záhrade Kultovou knihou tohto Angličana (ktorá sa dočkala aj filmového spracovania - 1992, scenár a réžia Andrew Birkin) je predovšetkým Betónová záhrada (česky 1993, predtým časopisecky). Je to temný a mysteriózny príbeh, rozprávaný malým chlapcom, ktorý spolu so svojimi súrodencami žil iba so smrteľne chorou matkou (krutý a despotický otec zomiera hneď v úvode knihy pri vybetónovávaní svojej záhrady - k tomu sa rozhodol, pretože už nevedel zniesť existenciu buriny, ktorá narúšala jeho predstavu o poriadku, ktorý má v živote vládnuť). Po jej smrti zo strachu, aby ich nerozdelili a neposlali do domova, matku pochovajú v pivnici do betónu a jej smrť taja. Dej sa odohráva uprostred horúceho leta na mestskej periférii a nehybné horúce leto je zároveň akoby vonkajším vyjadrením celkovej atmosféry zmaru a nehybnosti, ktorá hlavné postavy obklopuje. Obraz absolútne uzavretého sveta je popretkávaný zvláštnou mcEwanovskou emocionalitou a celým sledom existenciálnych situácií, s ktorými sa dospievajúci hrdinovia musia vyrovnávať a ktoré ústia až do vynikajúco popísanej scény incestu, ku ktorému dospejú Jack a Julia - dvaja najstarší súrodenci. Túto temnú až klaustrofobicky ostrú analýzu psychiky predčasne dospievajúcich detí umocňuje aj McEwanov strohý a viac než úsporný jazyk, ktorý hraničí s absolútnym minimalizmom. (Vyznávači Johannidesovho „barokového“ štýlu písania by asi Betónovú záhradu čítali len veľmi ťažko... :-)) Analýza namiesto šoku? Okrem Betónovej záhrady vydal na prelome sedemdesiytch a osemdesiatych rokov McEwan ešte dve zbierky poviedok a predovšetkým ďalší krátky román Cudzinci v meste (česky 1996). Práve Betónová záhrada a Cudzinci v meste tvoria zrejme vrchol McEwanovho diela. K nemu sa asi najväčšmi priblížil v románe Čierni psi (česky 1996) - aj keď iba v niektorých scénach, napr. pri bravúrnom popise stretnutia jednej z hlavných hrdiniek románu na prázdnej horskej ceste s dvoma mysterióznymi obrovskými čiernymi psami, ktoré ju napadnú. Z popisu tejto scény priam sála akési nehybné, ale nesmierne intenzívne napätie, ktorému nechýba až metafyzický rozmer. Popis scény útoku psov považujem asi za vôbec najvydarenejšiu pasáž, akú sa kedy McEwanovi do jeho kníh podarilo vsunúť. Všetky ďalšie romány (vrátane Amsterdamu, za ktorý dostal McEwan v roku 1998 Booker Prize a aj Pokánia, ktoré v roku 2002 získalo National Book Critics Circle Award a rok predtým bolo nominované na Booker Prize). Aj keď sú všetky neskoršie McEwanove romány napísané nesmierne brilantne a kompozične im nemožno absolútne nič vyčítať, predsa im len chýba jedno: pochmúrna amosféra, umocnená bizarnými námetmi a uhrančivá sila autorovho spôsobu písania, ktorý napriek úspornosti (a možno práve vďaka nej) nedovolil čitateľovi ani na chvíľu vydýchnuť. Treba však povedať, že sa nájde množstvo ľudí, ktorí tvrdia, že McEwan konečne dospel a svoj dar vidieť odvrátenú stránku ľudskej (a veľmi často detskej) psychiky prestal používať na šokovanie čitateľa, ale začal sa venovať jej hlbším a náročnejším analýzam. Taký je vlastne aj jeho román Pokánie. Klasický román s neklasickým koncom O tomto románe rozhodne nemožno povedať, že by bol strhujúcim príbehom. Napriek tomu mu však nechýba určité vnútorné napätie, ktoré vám zabráni pomaly sa odvíjajúci georgiánsky patetický príbeh o dozrievaní mladého dievčaťa s literárnymi sklonmi a o strácaní detskej nevinnosti odložiť. Štylisticky vynikajúce, miestami však (zámerne) nudné, resp. rozvláčne rozprávanie graduje do nečakanej pointy, ktorá vás prinúti premyslieť práve prečítaný príbeh odznovu - a z úplne nového pohladu, než akým ste ho práve dočítali. A to je najväčším kladom románu Pokánie - neposkytne vám iba estetický zážitok, ktorý vyprchá zároveň s odložením knihy. O čom teda Pokánie vlastne je? V úvode tohto textu som napísal, že o tomto románe ťažko hovoriť bez vyzradenia pointy - na druhej strane však treba zdôrazniť, že Pokánie nie je detektívka, pointa nesmeruje k odhaleniu vraha. Zaťažkávajúcou skúškou pre čitateľa je pomerne rozvláčny úvod, kde sa zoznamujeme s hlavnými postavami. Trinásťročnou Briony, pubertálnym a pomerne egoistickým dievčaťom, obdareným literárnym talentom, jej staršou sestrou Cecíliou a Robbiem Turberom, synom upratovačky v rodine Tallisovcov. Briony sleduje postupne vznikajúci ľúbostný vzťah Cecilie a Robbieho, nie je však schopná ho pochopiť, niektoré jeho aspekty chápe dokonca ako hrubosť a útok na svoju sestru, pred ktorými cíti povinnosť ju ochrániť. Vcelku nevinný príbeh sa však zdramatizováva, keď v priebehu nočného pátrania po trucujúcich chlapcoch niekto znásilní pätnásťročnú Lolu a Briona bez váhania označí ako páchateľa Robbieho. V tejto pasáži akoby si McEwan spomenul na časy Betónovej záhrady a vracia sa k mimoriadne úspornému jazyku, ktorý svojou odmeranosťou navodzuje dojem chladu a exaktnosti. Hoci Robbie oboch chlapcov našiel, miesto uznania ho čakajú policajti. Táto udalosť nasmeruje hlavné osudy všetkých hlavných hrdinov. Briony si postupne uvedomuje tragické následky svojho činu - najmä pre Robbieho. So svojou chybou sa nedokáže vnútorne vyrovnať, ale snaží sa ju aspň kompenzovať - či už tým, že sa zamestná ako ošetrovateľka v rovnakej nemocnici ako Cecilia, alebo tým, že ponúkne Cecilii a Robbiemu možnosť, že zreviduje svoju výpoveď. To jej však na svedomí neuľahčí. Katarziu môže vyvolať až akt skutočného pokánia - a tým môže byť práve román, ktorý píše (medzičasom sa totiž stala slávnou a úspešnou spisovateľkou) o týchto udalostiach a ktorého sme my čitateľmi. Napriek tomuto poznaniu však Pokánie neponúka jasný a jednoznačný „happyendový“ koniec - to, čo čítame, je totiž iba poslednou z verzií románu, ktoré úspešná spisovateľka napísala. Práve to nás núti po prečítaní románu opätovne ho premýšľať a hľadať odpovede na morálne otázky a mieru viny na nešťastí druhých - aj keď je to nemožná úloha. rámik Ian McEwan sa narodil 21. júna 1948 v anglickom Aldershote. Študoval na University of Sussex, kde v roku 1970 získal bakalársky titul v odbore Anglická literatúra. Počas magisterského štúdia navštevoval kurzy tvorivého písania pod vedením Malcolma Bradburyho a Angusa Wilsona. V súčasnosti žije v Londýne. Pokiaľ ide o literárne vzory, tak McEwan o sebe vyhlasuje, že v mladosti ho fascinoval Kafka, no počnúc románom Amsterdam (za ktorý získal Booker Prize) začal písať spôsobom, ktorý označuje ako „sociálnu satiru“ a tvrdí, že „meno Evelyn Waugh je v novších románoch výrazne čitateľné“. (Ian McEwan: Pokánie. Slovenský spisovateľ, Bratislava 2002. Preklad: Oľga Ruppeldtová-Andrášová.)
