Pozor na veľkú politiku!
Oľga Gáfriková, tlačová tajomníčka a hovorkyňa ZMOS
Narodila sa 29. septembra 1958. V roku 1981 ukončila Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, odbor žurnalistika. Na tej istej fakulte absolvovala aj rigorózne štúdium. V rokoch 1981 - 1990 bola redaktorkou týždenníka Nové slovo, kde sa venovala najmä oblasti pamiatkovej starostlivosti, miestnej kultúry, architektúry a urbanizmu. V rokoch 1990 - 1991 pôsobila ako redaktorka týždenníka Svet, neskôr ako redaktorka a šéfredaktorka týždenníka špecializovaného na problematiku obcí a miest v SR Obecné noviny. Od roku 1993 je tlačovou tajomníčkou a hovorkyňou Združeniu miest a obcí Slovenska (ZMOS). V tejto inštitúcii sa zároveň podieľa na spoluvytváraní obrazu ZMOS-u ako dôveryhodného a korektného partnera, na efektívnej komunikácii s médiami, na zabezpečovaní publicity ZMOS-u. Participovala na viacerých projektoch týkajúcich sa územnej samosprávy. Je vzťah regionálnej a vysokej politiky taký, že sa dá hovoriť o istej samostatnosti regionálnych štruktúr vo vzťahu k tým centrálne budovaným, resp. v čom sa tieto dve politiky navzájom líšia? - Vyššie územné celky fungujú teraz druhý rok. Nemajú však dosť priestoru, aby mohli robiť nejakú politiku. Kompetencie, ktoré dostali do vienka, a podmienky, aké na ich výkon majú, nie sú celkom v rovnováhe. Poslanci VÚC, aj ich predsedovia, sú pri tvorbe vlastných politík do veľkej miery limitovaní i finančne. Vyššie územné celky dostávajú decentralizačnú dotáciu, určenú na výkon určitých úloh. S financiami nemôžu nakladať „voľne“, podľa vlastných rozhodnutí. V tomto sú veľmi obmedzené, a kým nebudú mať väčšiu mieru autonómnosti a samostatnosti, nikdy sa nebude dať v tom pravom slova zmysle hovoriť o regionálnej politike. Mestá a obce majú na rozdiel od VÚC lepšie podmienky, trochu väčšiu mieru autonómnosti, majetok, finančné zdroje, tradíciu – v dnešnej podobe fungujú už od roku 1990. Takisto majú väčší rozsah originálnych samosprávnych kompetencií, ktoré priam vyžadujú prijímanie vlastných riešení. Ako teda funguje vzťah miest a obcí a vysokej politiky? - Zložito. ZMOS zohráva vo väčšine prípadov vlastne rolu prostredníka. Pri vysokom počte miest a obcí na Slovensku – s mestskými časťami Bratislavy a Košíc je ich viac než 2900 – sa systémové veci nedajú riešiť jednotlivo. Ale ten vzťah je vždy komplikovaný. Diskusia s politickými subjektmi, ktoré sú v opozícii, je ľahšia, sú chápavejšie k našim požiadavkám; ale vo chvíli, keď sa dostávajú k výkonnej moci, sú v koalícii a tvoria vládu, vzťah sa stáva komplikovanejším. Viac empatie a sľubov získate vždy od tých, ktorí sú mimo vlády. V čom je tá komplikovanosť? - Už sa netvária, že natoľko chápu a vnímajú problémy samosprávy. A sme už iba jednou časťou z celého radu problémov. Odlišovali sa dve Mečiarove a Dzurindove vlády vo vzťahu k ZMOS-u? Bola niektorá z nich výrazne iná? - Nám sa ani veľmi nezdá, že by išlo o zásadné rozdiely, že by sa k vláde jednej politickej orientácie dali priradiť významné rozhodnutia, pozitívne alebo negatívne ovplyvňujúce samosprávy, a k iným nie. V každej vláde išlo o dobré a menej dobré jednotlivé rozhodnutia. Skôr sa nám potvrdilo, že centrálne vlády sa voči mestám a obciam v istom okamihu správajú veľmi podobne, a to bez rozdielu, z akých subjektov sú poskladané. Za trinásť rokov pôsobenia ZMOS-u, počas pôsobenia siedmich vlád bolo málo významných rozdielov. Stále musíme bojovať o samosprávu a donekonečna obhajovať a vysvetľovať jej význam. Predchádzajúca vláda prijala niektoré rozhodnutia v reforme verejnej správy a my sme si mysleli, že to bude znamenať zásadný pozitívny posun. Žiaľ, realizácia reformy a presun kompetencií od začiatku roku 2002 priniesli mestám a obciam veľmi veľa problémov. Mestá a obce boli zástancami reformy, chceli na nej aktívne pracovať a spolupracovať, ale negatívne dôsledky ich veľmi zasiahli. Primátori a starostovia dnes majú právo pýtať sa, prečo reforma znamenala najmä prenesenie problémov na ich plecia? Pokiaľ mal školstvo na starosti štát, financie naň sa v štátnej kase vždy museli nájsť. Dnes majú VÚC na starosti stredné školstvo, ale kasa, kde by sa dali peniaze nájsť, je mimo ich dosahu. Čo sa bude diať, keď bude tento trend pokračovať? - To bude viesť nevyhnutne ku konfliktným situáciám. Dajú sa teda očakávať vážne konflikty? - Celá idea komplexne ponímanej decentralizácie verejnej správy bola založená na tom, že sa musia decentralizovať nielen kompetencie a politická moc, ale aj financie. Je to totiž spojené. Vo chvíli, keď decentralizujete iba jednu časť, systém nemôže efektívne fungovať a prinášať očakávané výsledky. Práve preto, lebo je to istý systém, s ktorého prvkami nemožno nakladať ľubovoľne. Časť kompetencií a politickej moci prešla na mestá, obce a vyššie územné celky, o financiách to však neplatí. Z toho musia nevyhnutne vznikať konflikty. Ako je to v oblasti školstva? - Kompetencie na úseku stredného školstva prešli na VÚC, kompetencie v oblasti základného školstva na mestá a obce. Sú to základné školy a školské zariadenia, napríklad školské jedálne, centrá voľného času, základné umelecké školy, materské školy. V školstve ide o tzv. prenesený výkon štátnej správy, to znamená, že plnenie tejto úlohy občanom garantuje štát, ale poveruje mestá a obce výkonom tejto kompetencie, pretože sú bližšie k občanovi a mohli by to zvládnuť efektívnejšie. ZMOS sa opiera o Ústavu SR, podľa ktorej zákonom sa dá preniesť výkon úloh na mestá a obce, ale náklady takto preneseného výkonu hradí štát. Keď si teda štát objednal u obcí a miest službu v oblasti školstva, očakávame, že tú službu bude aj platiť. Skutočnosť je však taká, že chýbajú peniaze. Okrem ústavy existuje aj zákon o financovaní základného a stredného školstva a školských zariadení, ktorý definuje, čo by mal štát financovať. Problém je v tom, že školstvo je v SR v rozpočte dlhodobo poddimenzované. Preto každý rok opakovane vznikli nejaké dlhy. Nie však preto, lebo niekto nehospodárne nakladal s financiami, ale preto, lebo štátny rozpočet nevychádzal zo skutočných potrieb a skutočných nákladov škôl. Práve preto sme aj vlani, keď sa pripravoval štátny rozpočet na tento rok, mohli tvrdiť, že vznikne dlh. Samozrejme, že vznikol. Teraz je otázka, odkiaľ a ako tento dlh zaplatiť. Na základe charakteru kompetencie – prenesený výkon štátnej správy – tvrdíme, že to má zaplatiť štát. Spor je momentálne o tom, či suma, ktorú žiadame, je naozaj oprávnená a doložená. Niekoľko mesiacov sme pracovali na získavaní argumentov a údajov, vôbec to nebolo jednoduché. V máji zasadal gesčný výbor NR SR, ktorý potvrdil, že na prevádzku základných a stredných škôl v roku 2003 chýba asi 1,2 miliardy korún a zaviazal uznesením vládu SR, aby chýbajúce prostriedky zabezpečila. Vláda v auguste schválila doplatok 756 miliónov korún. My sa sporíme o ten zvyšok, lebo naše údaje boli overené, ale najmä, mestá a obce skutočne nemajú z čoho financovať prevádzku škôl a nevidia ani príčinu, prečo by financovali úlohy namiesto štátu. Ako je možné, že keď narábate s overenými údajmi, tak sa neakceptujú ako podkladový materiál pre prijatie zásadného rozhodnutia? Kto je za to zodpovedný? - Prijať rozhodnutie je v kompetencii vlády, a preto ona musí zdôvodniť, prečo údaje, ktoré potvrdil výbor NR SR, a pôvodne aj rezort ministerstva školstva, neakceptuje. A povedala to vláda? - Zatiaľ jediným výsledkom je konštatovanie, že celková finančná situácia je zlá a že dodatočne pridelené financie by mali stačiť. Ako teda budete túto situáciu riešiť? - Keby mali mestá a obce voľné zdroje, je možnosť, že by prevádzkové náklady škôl pokryli zo svojich vlastných prostriedkov. Prvá otázka však znie, prečo by to mali robiť, a druhá, o čom sa začalo diskutovať už na jar, či je to právne čisté riešenie. Pre nedostatok prostriedkov na prevádzku škôl skutočne vážne hrozí ich zavretie. Kancelária ZMOS urobila teraz v auguste aktuálny „miniprieskum“ medzi členmi, dokedy im vydržia financie na školy. Väčšine do prelomu októbra a novembra. A opäť sa potvrdilo, že je to plošný, všeobecný problém obcí i miest. Súčasťou reformy verejnej správy, za ktorú sa zasadil aj ZMOS, bol i prenos kompetencií. Nepočítali ste s podobnými problémami? - Osobne si myslím, že vláda ráta s tým, že primátor a poslanec sú v inom vzťahu k občanovi ako centrálna vláda či regionálni politici. Oni v konkrétnom sídle žijú a ich spätosť s voličmi je omnoho užšia. Preto je oveľa zložitejšie v nejakom malom mestečku povedať, že tú a tú školu pre naše deti zatvárame, že ju nemôžeme a nebudeme financovať. Podľa mňa sa vláda čiastočne spolieha aj na to, že mestá a obce sa k takému hraničnému a zložitému rozhodnutiu neuchýlia, že budú hľadať menej konfrontačné riešenia a peniaze radšej uberú inde. Ako sa dajú zmeniť parametre takejto situácie, ktorá sa evidentne bude stále opakovať? - Istým riešením do budúcnosti by mohla byť zmena financovania školstva metodikou, ktorá sa nazýva normatívy na žiaka, za predpokladu, že sa budú vypočítavať z reálnych potrieb a výdavkov školstva. V súčasnosti sa väčšmi financujú budovy škôl než žiaci, to je pravdivý argument rezortu školstva. Zákon o financovaní škôl naozaj hovorí o krytí fixných nákladov, napríklad elektriny, plynu, vody. Tým štát zriaďovateľa nemotivuje k prijímaniu racionalizačných opatrení, pretože je jedno, či v triede sedí desať alebo dvadsať žiakov, náklady na energiu sú také isté. Ak sa peniaze viažu na žiaka, prístup sa musí zmeniť: potom už nie je jedno, koľko žiakov v triede sedí; musí ich byť toľko, aby sa z normatívov na nich dala energia uhradiť. Ale to je len veľmi zjednodušené a zúžené vysvetlenie, v čom spočíva zmena. Do normatívov na žiaka by sa mali premietnuť všetky náklady, od mzdových až po prevádzkové, okrem toho treba zohľadniť rôzne špecifiká, od klímy a dĺžky vykurovacieho obdobia až po malotriedky. Ministerstvo školstva už výšku normatívu na žiaka navrhlo, ZMOS je však obozretný. Naozaj je kľúčové, ktorý rok, respektíve ktoré údaje sa vezmú za základ výpočtov. Financovanie školstva má dva aspekty: jedným je celková suma prostriedkov na školstvo, už dlhodobo poddimenzovaná, a druhým je spôsob jej prerozdeľovania, ktorým sú (budú) normatívy na žiaka. Sú určite progresívnejšie, prehľadnejšie a azda aj spravodlivejšie ako súčasné financovanie, ale ich zavedenie neznamená automaticky zvýšenie celkového objemu financií pre školstvo. Celková nedostatočná suma ostane totiž celkovou nedostatočnou sumou aj v prípade, že sa bude rozdeľovať prehľadnejšou metódou... preto treba mať na zreteli obe strany mince. Ako sa dá podľa vás decentralizovať systém financovania? Pretože pravdepodobne chyba bude niekde tam. - Doteraz bolo rozhodnutie o finančnej decentralizácii odsúvané z roka na rok. Decentralizácia financií by sa mala, vzhľadom na to, že daňová reforma sa začne od roku 2004, začať od roku 2005. Ako sa odráža táto situácia vo vzťahu štátu a miest a obcí? - Obce i mestá sú dosť demotivované tým, čo sa udialo najmä počas minulého roka. Majú pocit, že kompetencie na nich neboli presunuté, ale skôr, akoby sa ich štát zbavil, hodil ich na ne. Do veľkej miery nesú negatívne dôsledky a stratili veľa energie pri veciach, ktoré mali byť samozrejmé. Nemyslíte, že napriek relatívnej nezávislosti starostov je pre ich úspešné fungovanie dôležitý stranícky lobing? - Samozrejme, že oba typy mandátov majú plusy aj mínusy. Dva orgány samosprávy – t.j. starosta/primátor a zastupiteľstvo – sa navzájom majú vyvažovať. Niekedy sú však hrany ostrejšie a vtedy niečo ako stranícky lobing môže prispieť k prijímaniu rozhodnutí. A tiež je pravda, že pri riešení niektorých záležitostí mesta alebo obce „na vyšších miestach“ príslušnosť k strane môže zohrávať rolu. Do akej miery závisí konkrétne financovanie miest a obcí od osobných rozhodnutí centrálnych politikov. Aký vplyv majú tieto rozhodnutia? - Princíp financovania obcí a miest je dnes postavený na tom, že každá obec alebo mesto má príjmy definované zo zákona. Nie sú to teda aktuálne rozhodnutia politikov kdesi v Bratislave, že tento mesiac niekomu prilepšíme. Osobné rozhodnutia môžu zohrávať väčšiu rolu pri tých zdrojoch, ktoré nie sú nárokovateľné, napríklad svojho času štátne fondy. Ale skutočne to nebola a nie je podstatná časť financovania obcí a miest. Slovensko vstupuje do EÚ, veľa sa hovorí o význame regiónov. Väčšinou sa hovorí o vstupe do EÚ ako o šanci pre regióny. Vnímate aj vy tento proces v podobnom optimistickom duchu? - Máme veľmi dobrú spoluprácu s Rakúskym zväzom miest. Naši partneri z neho (ale aj z ďalších krajín) nám sprostredkovali skúsenosti a poznatky z obdobia, keď sa na vstup do EÚ pripravovali ich krajiny. Asi máme ešte stále iba hmlistú predstavu o tom, čo nás čaká, ako vstup do EÚ zasiahne celú spoločnosť. Obcí a miest sa bude rozhodne veľmi dotýkať. Rakúski partneri nás upozornili, že až takmer 70 percent rozhodnutí sa týka občana na miestnej úrovni. Na úrovni miest a obcí registrujem trochu zjednodušené vnímanie celého integračného procesu v tom, že Európa, to sú štrukturálne fondy a z nich dostaneme nejakú podporu. To je dosť málo. Asi musíme očakávať istú europeizáciu agendy. Aj v samosprávach budú musieť byť špecialisti na európsku problematiku, ale európske právo bude zrejme zasahovať do jednotlivých kompetencií. Takže napríklad odborník na verejné obstarávanie alebo životné prostredie bude musieť do svojej práce zahrnúť nové, „európske okolnosti“. To sa miest a obcí dotkne väčšmi než prijímanie finančnej pomoci na projekty. Rakúski partneri nás upozornili aj na to, že priestor na lobovanie, čiže obhajovanie záujmov, čo sa usilujeme robiť doma, v rámci Slovenska, sa rozšíri, lebo sa týka aj Európy. Takže máme sa pripraviť, aby sme to isté dokázali robiť aj v štruktúre orgánov EÚ. Vo verejnoprávnych médiách dnes na Slovensku prebieha hĺbková reforma. Aký máte postoj k takýmto reformám? Pretože aj tu začína zohrávať čoraz väčšiu úlohu trhový princíp. - Nie som veľkým priateľom zavádzania trhového princípu do oblastí, ktoré existujú práve preto, aby eliminovali nežiaduce efekty, ktoré prináša trhové prostredie... Súkromné médiá fungujú v zásade na trhovom princípe, a práve preto nebudú nikdy plniť celú šírku úloh, ktoré spoločnosť očakáva od verejnoprávnych médií. Môže uplatňovanie trhového princípu viesť k verejnoprávnym výsledkom? Ale možno je aj moje uvažovanie zjednodušené; úplne si to netrúfam hodnotiť, a najmä nie v televízii, ktorú zvnútra veľmi nepoznám. Akú úlohu zohrávajú regionálne médiá? Väčšinou sú veľmi marginalizovanou oblasťou vzhľadom na to, aký by mohli mať vplyv. - Ich úloha bude čím ďalej, tým väčšia. Postupne budú silné médiá potrebovať aj VÚC – ekonomicky, názorovo, personálne. Aj mestá a obce si budú túto potrebu uvedomovať oveľa viac. V rámci ZMOS-u sa už teraz usilujeme spolupracovať s mnohými regionálnymi médiami. Dokážu totiž robiť to, čo nedokážu centrálne médiá. Dôverne poznajú život v tej-ktorej oblasti, meste, obci a venujú sa viac témam, ktorými ľudia naozaj žijú. Je človek pôsobiaci vo verejnom sektore mediálnym produktom? - Verím, že nie... hoci médiá sú dôležité a od istej úrovne nenahraditeľné. V obciach a mestách ešte možno úspešne realizovať mnohé komunikačné aktivity bez médií, priamo a osobne, ale už na úrovni regiónov je to problematické a na úrovni Slovenska nemožné. A keďže ZMOS je celoslovenská mimovládna organizácia, bez médií by sme takmer neboli schopní komplexne fungovať. Dosiahli sme istú úroveň komunikácie aj s politickou reprezentáciou, aj istú úroveň akceptácie v médiách. Je to však spojené. Neviem si predstaviť, že by sme boli dosiahli takú akceptáciu v médiách, keby sme ju nemali v kontakte s politickou reprezentáciou, ale ani naopak... My sme v ZMOS-e nepovažovali za primárne dostať do médií konkrétne osoby, zamerali sme sa na ideu ZMOS-u, samosprávy. To, že sa to spojilo s konkrétnymi tvárami, bolo skôr vedľajším produktom. Médiám sme sa usilovali ponúkať množstvo informácií a argumentov, nikdy sme ich neovplyvňovali a nezneužívali. Považovali sme ich za partnerov, a preto sa nám podarilo vybudovať si vzájomný vzťah dôvery. Je však pre nás výhodou, že sme nadstranícka organizácia. Umožňuje nám to ľahšiu komunikáciu aj s novinármi a médiami, ktorí a ktoré môžu mať rozličné afinity k politickým subjektom. Zásadné problémy vo vzťahu k médiám sme za celý čas nemali. Pochopenie z ich strany mohlo byť niekedy viazané aj na to, že sme prezentovali myšlienky a idey, na ktoré bola spoločnosť práve citlivá. Myšlienky decentralizácie a efektívnej verejnej sféry sú pre spoločnosť potrebné a ľudia ich aj tak vnímali. Časť úspechu je iste aj v tom, že sme boli nositeľmi tém, ktoré boli prospešné pre celú spoločnosť, pre občanov. Celý spoločenský život u nás je strašne prepolitizovaný. Ľudia sa už nevedia baviť o tom, čo sa ich konkrétne týka, ale každý má potrebu vyjadriť sa k Dzurindovi, Mečiarovi alebo Ficovi... - ZMOS sa nedal rozdeliť politickým spektrom, hoci to bolo naozaj veľmi ťažké. V jednom čase sme aj médiám museli dosť intenzívne vysvetľovať, že sa jednoducho „nezaradíme“ na nijakú z politických strán, že neprevezmeme na seba úlohu politického subjektu. ZMOS ako reprezentatívna organizácia musí v mene obcí a miest komunikovať s každou legitímne ustanovenou vládou ako predstaviteľkou výkonnej moci, bez ohľadu na jej politické zloženie. Rôznosť tohto zloženia nie je dôvodom na ne-komunikáciu. Čiže aj na vašej úrovni sa očakával stranícky prístup k veciam? - Áno, a to je práve to pomýlené, lebo v prepolitizovanej spoločnosti sa stranícky prístup začne vnímať ako niečo samozrejmé... Už sa, našťastie, nestretávame s takými otázkami, tlak sa otupil, naši partneri zrejme pochopili, že nie sme ochotní prevziať na seba správanie a úlohy politického subjektu. Badať tu analogickú situáciu s odborármi. Ako sa pozeráte na ich snahu dostať sa do politiky? - V rámci územnej samosprávy sa tiež zrodili podobné nápady, a nie raz. Vychádzali z nespokojnosti, z pomalých zmien v prospech obcí a miest, zo zákonov, ktoré prijímala vláda a parlament. Vznikli námety, či by na pôde ZMOS-u či územnej samosprávy nemohla vzniknúť politická strana. Možno že by aj mohla. To by však zásadne zmenilo postavenie ZMOS-u. V tej chvíli by sme sa stali jedným zo súperov politických strán. To nejde dohromady s princípmi našej organizácie a s jej charakterom. Táto myšlienka však nezískala nikdy väčšiu podporu. Z času na čas vravíme, že čím viac politikov z komunálnej sféry bude v parlamente, tým to bude pre mestá a obce lepšie. Že zákony a rozhodnutia, ktoré sa budú prijímať, budú lepšie zohľadňovať ich potreby. Zatiaľ asi bývalých či súčasných kolegov zo samosprávy v parlamente nie je toľko, aby sa to zásadne prejavilo. Vzťah však nie je priamočiary, pretože poslanci NR SR často reagujú ako poslanci národnej rady, nie ako bývalí predstavitelia komunálnej sféry. Aké sú možnosti ZMOS-u, pokiaľ ide o lobing? - Vo vnútri organizácie to máme veľmi prísne definované – vždy rokujeme so všetkými. Neoslovujeme len jeden-dva politické subjekty. Rokujeme s výbormi NR SR, oslovujeme kluby poslancov, niekedy všetkých 150 členov zákonodarného zboru. Tvrdíme, že problémy obcí a miest sú vecné a treba ich riešiť bez ohľadu na to, či ich bude schvaľovať poslanec za tú či onú stranu a efekt musí pocítiť každý občan, či sympatizuje s tou či onou stranou, či je volič alebo nie je. Spýtam sa vás ako bývalej redaktorky Nového slova. Ako vnímate súčasnú politickú ľavicovú scénu na Slovensku? - Ostanem na úrovni komunálnej politiky. Ani jeden z politických subjektov, ľavicových i pravicových, sa nevenuje s dostatočnou vážnosťou fenoménu komunálnej politiky. Vnímanie dôležitosti komunálnej politiky sa zúži na to, že po voľbách sa zrátajú dosiahnuté mandáty a ďalej sa nedeje nič. Absurdné je, že rozhodnutia politických subjektov neakceptujú a neodzrkadľujú skúsenosti ich vlastných komunálnych politikov. Komunálny politik je nositeľom určitej značky; ale ak za štyri roky jeho politická strana urobí veľmi málo alebo neurobí vôbec nič, čo by sa v komunálnej sfére mohlo výrazne pozitívne prejaviť, nastane sklamanie. Zvyšuje sa počet nezávislých kandidátov, šikovných a schopných ľudí, ktorí na to, aby boli prospešní pre mesto či obec, stranícku príslušnosť nepotrebujú. SDĽ bola známa značným počtom starostov v polovici 90. rokov. Potom prišlo k úbytku. V čom bola chyba? - Ani SDĽ nebrala v skutočnosti komunálnu politiku dosť vážne a rovnocenne. Preferovala svoje pôsobenie v tzv. veľkej politike, myslím, že postoje a názory komunálnych politikov boli často neželanou brzdou, niečím, čo vedenie strany akosi unavovalo a čo nebolo schopné v plnom rozsahu zahrnúť do svojho praktického pôsobenia. Je pre vás dôležité rozlíšenie medzi politikmi „vpravo“ a „vľavo“? - Veľmi ani nie. Skôr ich mám zaškatuľkovaných, že toto je „veľká“ politika a pozor na nich! To tvrdí aj opozícia o dnešnej vláde. Podporujete myšlienku predčasných volieb? - Nie, nevidím v tom riešenie, dokonca sa tým ako občianka cítim čiastočne manipulovaná. Vidí sa mi, že keď sa politici ľahkovážne rozhádajú, volajú za rozhodcu občana, ale celkom neverím, že by občania mali šancu naozaj vidieť do hĺbky a pozadia sporov. Pre politika by schopnosť korektne sa dohodnúť, dosiahnuť konsenzus mala byť prvoradou podmienkou a malo by sa na ňu prihliadať už pri výbere kandidátov, je to niečo ako jeho základná zručnosť. Pod tým chápem nielen výsledok samotný, ale aj spôsob, akým sa k nemu dospeje. Ale u nás sa to priam hemží opakom. Som tým značne znechutená a nemyslím si, že prijatím myšlienky predčasných volieb ako „bežného“ riešenia by som ja ako občianka mala politikom uľahčovať ich vzťahy-nevzťahy a dohody-nedohody. Nie, zodpovednosť je na ich strane, prijali výzvu, musia ju niesť.
S hosťom SLOVA sa zhováral Martin Muránsky
