Trvať na princípoch socializmu
Samotný autor si v článku odpovedal záporne a mal plnú pravdu. Už totiž uplynulo viac ako trinásť rokov od zmeny režimu a do aktívneho ekonomického a spoločenského života nastupuje čoraz viac generácií, ktoré nezažili život pred rokom 1989 a o socializme majú iba antikomunisticky zideologizovanú predstavu. Zato o súčasnom živote a realite spoločenských a ekonomických vzťahov už vedia svoje a každodenne sa presviedčajú o nespravodlivom sociálnom a ekonomickom rozvrstvení slovenskej spoločnosti. Pretože nevidia východisko, rezignujú priskoro na mladistvú vôľu meniť svet, poprípade sú masmédiami a politikmi zručne manipulovaní do svetonázoru, že za toto všetko môže socializmus. Ľavicové politické zajakávanie sa iba prispieva k tomu, že sa mladé generácie aktívnejšie, napriek očividnému nesúhlasu s nespravodlivým usporiadaním spoločnosti, nebránia alebo aspoň nediskutujú o východiskách. Ľavica sa nám rozpustila v politike a bola vypustená odpadovými kanálmi médií kamsi na okraj celospoločenského záujmu, pretože naozaj nielenže nedokázala upútať, ale ani odpovedať na otázky surovej reality. Trápne označovanie akejkoľvek výhody, ktorú objavujeme v krajinách vyspelej Európskej únie či dokonca za Atlantikom, frázou „to je ale socializmus“, skôr provokuje mladé generácie k zamysleniu než odstrašuje, či zhadzuje minulý režim. Ibaže na Slovensku sa programovo hlási k spoločenskému a ekonomickému systému socializmu iba Komunistická strana Slovenska a aj keď je parlamentnou stranou, pôsobí poriadne zakríknuto a často detinsky urazenecky. Nemá ani priestor, ale ani si ho aktívne nevytvára. *** Svetonázor a filozofiu socializmu však vo svete vyznáva priveľa ľudí, než aby sa mohla dať dlhodobo takto vytlačiť na okraj záujmu. Aj u nás chýba ofenzívne argumentovanie, ako by mohli dnes tie prvky ekonomiky socializmu, ktoré fungovali, a princípy sociálne spravodlivej spoločnosti, ktoré za štyri rozvojové dekády vytvorili zo zaostalého Slovenska z roku 1945 vyspelú a v osemdesiatych rokoch blahobytnú spoločnosť, očistené od politickej deformácie monopolu štátnej ideológie, riešiť súčasnú pálčivú situáciu. Oni totiž všetci politici, ešte aj parlamentní poslanci za KSS, zabúdajú, že problémy ľudí v nezavinenej chudobe, v nezavinenej nezamestnanosti a v bezvýchodiskovej realite sú skutočne pálčivé a výbušné a ľudia sa každým novým prebudením do ďalšieho dňa presviedčajú o tom, že nijaký politik im nepomôže. Chýba autorita, chýba osobnosť, ktorá by mala tú odvahu nahlas vysloviť to, čo si ľudia už sotva odvážia pošepkať medzi sebou – „socializmus by toto predsa vedel vyriešiť“. Nie ten totalitný režim so štátnou ideológiou diktatúry proletariátu, ale v súčasných politických demokratických podmienkach efektívne fungujúci systém sociálneho štátu, sociálne spravodlivej spoločnosti s poctivo zarábajúcimi zamestnancami, štátnym systémom dôchodkového a sociálneho zabezpečenia, ktorý by nebol ohrozovaný ideológiami liberalizmu, konzervativizmu a ešte inými izmami a ktorý by aj FUNGOVAL pod reálnou kontrolou parlamentných strán. Koniec koncov celá európska ľavica, najmä od šesťdesiatych rokov, ťažila zo skúseností existujúcej socialistickej ekonomiky v strednej Európe a niekedy sa dala aj poučiť z chýb, ktoré sa vyskytli. Po roku 1990 sa nás ktosi veľmi rýchlo usiloval manipulovať tak, aby sme zabudli na to, že sociálne spravodlivá spoločnosť a ekonomické princípy socializmu nemusia byť spájané iba s politickým monopolom komunistickej strany. Ale ľudia premýšľajú a na vlastnej koži sa presviedčajú, že spojenie demokratických strán a koalícií s ekonomickými princípmi kapitalizmu môžu viesť k horšiemu vývoju, k štátnomonopolnému koaličnému kapitalizmu, k fiskálnemu štátu, ku korupčnému štátu, ako ich definoval P. F. Drucker, ktoré sú vzdialené aj ideálom „slobodného trhu“, aj ideálom sociálne spravodlivej spoločnosti. *** Postkapitalistická spoločnosť vraj nebude kapitalistická. A čo ak bude viac socialistická v princípoch sociálne spravodlivého prerozdeľovania zdrojov a správy verejného majetku, než je súčasná trhová demokracia? Prečo nás všetky manipulujúce inštitúcie slovenskej kapitalistickej demokracie tlačia do minulosti, ak chceme hovoriť o budúcnosti? Ak si toto na Slovensku uvedomíme a prekonáme psychologické bariéry bezvýchodiskovej perspektívy, nebudeme musieť čakať na pomoc európskej ľavice, ale budeme jej tvorivými partnermi na ceste utvárania budúcnosti. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory
