Historická revízia fikciou
Na začiatku bol rukopis akejsi populárno-vedeckej historickej knihy o prehistórii obliehania a dobytia Lisabonu kresťanmi v roku 1147, ktorý dostal na poslednú korektúru lisabonský redaktor menom Raimundo Silva. Jedno malé „pošmyknutie sa“ v neprospech historickej pravdy pri oprave rukopisu – ten bol vlastne len netvorivým kompilátom už známych prác na danú tému, a lapsus calami aktom jeho zúfalstva, freudovským „chybným výkonom“ alebo jednoducho zlomyseľnosťou voči nezáživnému autorovi – a rozbehne sa príbeh človeka, núteného náhle vyburcovať svoju imagináciu a nanovo premyslieť nielen dejinné udalosti spred vyše osemstoštyridsiatich rokov, ale aj vlastnú súkromnú existenciu. Tak ako neraz v živote, v dejinách i v literatúre, aj tu dokázala prehodiť osudnú výhybku zdanlivá lapália, najmenšia z malých vecí – jediné slovo. Alebo vlastne len časť slova, lebo v prípade románu Príbeh o obliehaní Lisabonu, ktorého autorom je nositeľ Nobelovej ceny za literatúru José Saramago (1922), opravil redaktor Silva historicky korektnú vetu „križiaci pomôžu Portugalcom“ na zjavný nezmysel „križiaci nepomôžu Portugalcom“. Tým sa na chvíľu vymkne spod racionálnej kontroly takmer všetko, ale napokon sa všetko aj akosi znovu utrasie – šéfredaktor uvažuje nad zošrotovaním celého nákladu historického diela, no nakoniec sa rozhodne pre errata; dôvera zamestnávateľa vo vzorného, mnohoročného redaktora Raimunda Silvu je naštrbená, nezbavia ho však miesta a stačí, že napíše autorovi ospravedlňujúci list; vo vydavateľstve si uvedomia slabinu, spočívajúcu v nedostatočnej kontrole rukopisov, ale vyriešia ju tým, že zamestnajú osobitnú pracovnú silu, ktorá má odstraňovať po redaktoroch chyby. Hoci sa všetko dalo do poriadku, nič už nie je také ako predtým. Zásadná pochybnosť otriasla základmi dobre fungujúcej prevádzky fabriky na príbehy, ktorou je vydavateľstvo; kdesi sa mihne dokonca zmienka o lisabonskom zemetrasení z roku 1755, čo asi nie je také prehnané, ak uvážime, že proti nemu kedysi protestoval aj Voltaire ako proti nerozumnosti prírody. Nová zamestnankyňa vydavateľstva Maria Sara vymyslí síce Raimundovi Silvovi úlohu, ktorou by vraj mohol napraviť morálnu škodu spôsobenú zamestnávateľovi – no táto úloha ťažko predstavuje pre zamestnávateľa racionálne zadosťučinenie: Silva má napísať také dejiny obliehania Lisabonu, v ktorých by pri vyhnaní moslimských Maurov križiaci Portugalcom nepomohli, celkom v duchu jeho osudnej „opravy“. A on ich skutočne napíše. Súčasnosť v minulosti V súčasnej románovej rovine je Príbeh o obliehaní Lisabonu príbehom starnúceho muža-samotára, ktorý sa konečne raz rozhodne udrieť do stola, aby (možno naposledy) vyprovokoval život. Nie je to však najsilnejší motív Saramagovej knihy, lebo po prekvapivom údere tu neprídu len nevyhnutné, prípadne nečakane tlmené protiúdery, náhle riadenia osudu a myšlienok, ale a najmä v podobe ľúbostného vzplanutia solídna dávka sentimentality: keď sa cesty Raimunda Silvu a Marie Sary skrížia, oni sa jeden do druhého (nevyhnutne) zaľúbia. Skutočne, alternatívny príbeh o obliehaní Lisabonu nemôže predstavovať nijakú satisfakciu pre poškodeného vydavateľa, a je len trochu excentrickým želaním ženy očarenej odvahou, nonkonformizmom a fantáziou muža, ktorý zrazu vstúpil do jej profesionálneho života. A keďže sa tento muž do nej takisto zaľúbi, nanovo vyrozprávaný príbeh spred vyše osemstoštyridsiatich rokov má zrejme naplniť nielen jej intelektuálne, ale aj citové očakávania. A naozaj: do fiktívneho príbehu o tom, ako veliteľ križiakov odoprel portugalským kresťanom pod vedením Afonsa Henriquesa pomoc pri vyhnaní moslimov z mesta a namiesto toho odtiahol so svojím vojskom z lisabonského prístavu cez Gibraltar do Palestíny, aby tam konal významnejšie skutky, vplietol Raimundo Silva aj ľúbostný motív; ten však nie je centrálny, tak ako nie je ústredným žiaden z motívov Silvovej fikcie: pseudohistorická zápletka, odvíjajúca sa pôvodne od zlého Henriquesovho prejavu ku križiakom (ten prejav, ktorý sa skutočne zachoval, ich v novej verzii vraj natoľko popudil, že – až na malú hŕstku dobrovoľníkov – opustili Lisabon), je silne naddeterminovaná, tvorí vlastne akýsi spletenec mnohých drobných motívov a vyfabulovaných mikropríbehov, ľúbostný príbeh je tu len jedným z viacerých. No tak ako ten, aj ďalšie nesú stopy súčasnosti, zväčša v podobe odtlačkov moderného sveta (napríklad keď nemecký rytier Henrich stavia pohyblivú vežu, aby Portugalci mohli zaútočiť na hradby mesta, vyzdvihuje sa „nemecké inžinierstvo“). Je rovnako zábavné i poučné hľadať v Silvovom texte (ktorý tvorí veľkú časť Saramagovho románu) anachronizmy (jeden z vojakov, ktorý hovorí o zhadzovaní kameňov z hradieb, sa napríklad dokonca zmieňuje o gravitácii!); poučné preto, lebo ich diskrétna prítomnosť nie je len rébusom pre čitateľa, no vedie - tak ako v prípade spomínaných technicko-historických príkladov – aj k zamysleniu sa nad „koreňom“ mnohých vecí. Hranice fikcie i histórie Všeobecná pochybnosť, ktorú touto metódou Saramago šíri, je však pre súčasnosť oveľa brizantnejšia než autorove špecializované anachronizmy: v podstate je to pochybnosť, ktorú si môže slobodne dovoliť spisovateľ, no oveľa menej už historik – hoci ten s ňou zas musí rátať. Je to pochybnosť vedúca k revíziám, pohybujúcim sa na vratkej pôde mýtov a špekulatívnych pravdepodobností. Pre historika je cenná najmä tým, že pomáha odhaliť niekedy mytologickú štruktúru aj tam, kde sa zvykne pracovať so zavedenými, „nespochybniteľnými“ „historickými pravdami“; pre spisovateľa spočíva jej hodnota v tom, že dokáže vniesť do prézentistického obrazu súčasnosti historický rozmer, ktorý súčasnosť mení zo strnulej konfigurácie na výsledok možností, ktoré tu boli dávnejšie. Saramagov román je z tohto hľadiska vynikajúcim príkladom súhry a protihry rolí historika-revizionistu a spisovateľa-revizionstu; Raimundo Silva má pykať za dopustenie sa historickej nepravdy; napraví ju tým, že ju legitimizuje ako fikciu. Ale táto fikcia je natoľko hodnoverná, že v určitých bodoch, presnejšie: tam, kde celkom očividne vychádza zo súčasnosti, môže revidovať náš pohľad na minulosť, lebo práve tu si uvedomíme, že sa nás minulosť môže stále ešte týkať a dotýkať. Prerastanie minulého do súčasnosti – v tom je José Saramago skutočný majster. Niekedy majú jeho časové prieniky priam kompulzívny a halucinačný ráz, napríklad keď Raimundo Silva vstúpi do cukrárne, kde sa mu marí, že sa prítomní rozprávajú o pradávnom obliehaní mesta, akoby boli jeho priamymi svedkami a účastníkmi a akoby sa odohrávalo práve teraz. Z hľadiska románovej techniky to pripomína isté pasáže z Ulyssa, a aj zámer, zdá sa, je podobný ako u Joycea: prebúrať hrádzu medzi minulosťou a súčasnosťou, medzi realitou a mýtom, a podrobiť ich vzájomnej konfrontácii. Symboly a politikum Fiktívno-historickému plánu knihy je podriadené obrovské množstvo detailov, ktoré čitateľa leitmotivicky sprevádzajú na ploche celého románu; za mnohé možno spomenúť motív psa, ktorý vystupuje tak v románovej súčasnosti, ako aj v Silvovom príbehu o obliehaní Lisabonu. Tak ako kedysi v Mannovej tetralógii Jozef a jeho bratia, aj tu plní určitú symbolicky nasýtenú funkciu – „pes“ je rovnako neverec, ako aj (u Saracénov) symbol nečistého zvieraťa, ale aj poľutovaniahodný tvor, túlajúci sa po uliciach súčasného veľkomesta a tým aj druh všetkých samotárov, no zároveň aj „tranzitorický objekt“ sprevádzajúci človeka na cestách medzi snom (rojčením) a bdením. Mimochodom, v dosiaľ nepreloženom Saramagovom románe Kamenná plť, podobne ako aj v ďalších autorových románoch, hrá pes dôležitú „sprievodnú“ úlohu. Práve vážnosť a precíznosť, s akou Saramago v Príbehu o obliehaní Lisabonu vybudoval zložitý most medzi svetom súčasnosti a minulosti, robí túto knihu takou významnou – tak z hľadiska literatúry, ako aj v širšom politickom úbežníku. Je totiž jasné, že nanovo prečítaný príbeh reconquisty, akokoľvek je zanesený vrstvou prachu, môže byť pre súčasníka veľmi dôležitým historickým prehĺbením dnešného chápania veľkých kultúrnych konfliktov, ktoré si mnohokrát žiadajú revidujúci pohľad. (José Saramago: Príbeh o obliehaní Lisabonu. Slovart, Bratislava 2003, prel. Miroslava Petrovská.)
