Ide im o NATO?
Začiatkom roka sa okolo tridsať ľudí slovenského politického, občianskeho a kultúrneho života rozhodlo iniciovať petíciu na vypísanie referenda o našom vstupe do NATO. Mnoho politikov sa zľaklo a najmä niektoré strany vládnej koalície spustili mediálnu hystériu. Povrchní a otrepaní analytici denno-denne spovedaní ešte povrchnejšími spravodajcami opakovali, ako môže táto občianska aktivita poškodiť naše integračné ambície. Terajší veľvyslanec v USA Rastislav Káčer sa dokonca obával, že Senát USA môže zastaviť náš pozývací proces. Skrátka, strieľalo sa zo všetkých strán. Mnohí si vstup do NATO vysvetľovali ako naše civilizačné poslanie, ako konečné riešenie našej hodnotovej destabilizácie. Odhliadnuc od toho, či je vojenský pakt ideálnym priestorom na napĺňanie takýchto ambícii, propaganda vyzývala občanov ignorovať petíciu v záujme cieľovej rovinky, ktorou mala byť štandardná občianska a demokratická spoločnosť. Referendum sa z takých či oných dôvodov neuskutočnilo a niekoľko mesiacov po tejto kauze tu máme druhú, v ktorej sa už ani zďaleka nehrá o fazuľky, ale o skupinky. Najmä slovenské politické elity hrajú o veľa. Každému je vari nad slnko jasné, že tu ide o obrovské finančné výhry či prehry v podobe úspešných, či neúspešných tendrov, o ktorých by sa ani nesnívalo borcom z mečiarovskej éry. Okrem iného premiér Dzurinda úlohu tendrov v kauze potvrdil. Kauza Mojžiš - NBÚ - Dzurinda - Šimko - skupinka a mnohí ďalší je odzrkadlením veľkej šachovej partie, ktorá je v našej krajine už pár rôčikov rozohraná. Popri politikoch sa vyprofilovali dvorní lobisti, ktorí sa postupne začínajú konfrontovať v prijímacích kanceláriách ministrov, ktorí niečo rozdeľujú. Každý používa svoje zbrane. Jeden tajné informácie zo SIS, druhý spisy z NBÚ a zrazu sa zabúda na deklarovaný cieľ - vkormidlovať Slovensko do prístavu NATO. Tučné provízie zo štátnych zákaziek predsa stoja za nejakú tú búrku na ceste. Náznaky toho, že by sa Aliancia intenzívnejšie zaujímala o dianie na Slovensku, tu sú, ba čo viac, niekoľko vážnych signálov sa už podarilo zachytiť aj tomu najmenej zainteresovanému taxikárovi. Veľvyslanectvo v USA je dnes podozrivo ticho a webová stránka tejto inštitúcie propaguje letné kultúrne akcie. A premiér? Ten, spôsobom jemu vlastným, vycestoval do Luxemburska a nechal sa uistiť od svojho kamaráta, luxemburského premiéra Junkera, že ho za posledné tri mesiace nič neznepokojilo Teda za dobu, počas ktorej mal každý možnosť dozvedieť sa o kšeftoch, ktoré tu prebiehajú. Škoda, že sa k tejto veci nevyjadril niekto, kto je reprezentantom krajiny s väčším počtom obyvateľov, ako má Bratislava. Partia, ktorá je dnes pri moci, teda v mene hodnôt obetovala možnosť vypísať referendum a tým si nechať potvrdiť svoj kurz. Nedokázala však zmravniť svoje mocenské a finančné chúťky v prospech cieľa, ktorý si kedysi vytýčila. A to, že je táto vláda a hlavne SDKÚ najväčším garantom nášho vstupu do NATO a EÚ, tomu už nikto neverí, možno okrem Dzurindu a Martinákovej. Ešteže vláda odklepla ďalších 24 miliónov korún na informačnú kampaň s cieľom stabilizovať podporu členstva v Severoatlantickej aliancii, ktorá štartuje v týchto dňoch. Tomu hovorím kolobeh peňazí!
