Look elegantného balansu
Uznávam, že dôkladné sondy do zákulisia písania môžu byť aj značne netaktnou záležitosťou. Médiá sa na úbohého autora vrhnú pod zámienkou profesionálnej zvedavosti. Žmýkajú ho. Dávajú mu zabrať. Mámia z neho rozumy. Posúvajú ho k pokornému prezrádzaniu tajomstiev zo zákulisia písania. Ak také vôbec existujú. Zdanlivá banalita neoriginálnej – a o to častejšie používanej – otázky o dôvodoch pre taký alebo onaký postup pri tvorbe neznižuje efekt odpovede. Intimity typu „vnútorné motivácie a ich odraz v autorskej stratégii“ nakŕmia prípadných čitateľov rozhovorových spisovateľských priznaní vždy výdatne. Akoby väčšinou nešlo o svojskú verziu public-relations, výhodnú pre produkt menom „kniha“... Bez ohľadu na pridané dávky manipulácie však zostáva pravdou, že písaniu sieťovaný, a ešte k tomu aj dymovosivý závoj pristane. Minimálne preto, lebo podporuje look elegantného balansovania medzi svetom fikcie a reality. Podčiarkuje šmrnc ľahkých línií trendovosti. Vyvažuje emocionálne náboje v koloristike hmoty textu. Priehľadné vzdušné „takmernič“ nápadu zrazu narobí zo sledu slov text hodný literárnej percepcie. Pohľad autora spoza takéhoto výtvoru sa za ideálnych okolností nevzdáva záhadnosti hodnej da Vinciho dám. Dámy nikdy neprezradia všetky svoje príbehy. O to väčší pôžitok získava čitateľ, ak mu je dovolené ponoriť sa vo vymeranom čase čítania aspoň do niektorých. Patrí k jeho prirodzenosti, že lačnie po príbehoch. Požiadavka na zručné budovanie fabuly sa veselo dopĺňa s nevyhnutným prahnutím po pointe. Musí tam byť tajomstvo – hovorí namaškrtený čitateľ. Nesmie chýbať fór, finta, fajnová nápadová hračka – hovorí autor, predhadzujúci maškrtu. Aj on maškrtí. Vtedy, ak sa ocitá v role čitateľa iných autorov, aj vtedy, ak mu jeho hra s potenciálom slova utešene vychádza. Mnohí respondenti zo spisovateľských kruhov na novinárske vyzvedanie o literárnych srdcovkách reagujú skromným – „toho je veľa“. Podaktorí bez váhania poskytnú celé menoslovy vlastnej čitateľskej hitparády aj s príslušným glosárom. Iným je ľúto nadradiť pár mien na úkor všetkých ostatných, ktoré ich sprevádzali na dlhoročnej čitateľskej ceste. Lebo čítanie cestou naozaj je. Ako dynamickej záležitosti mu bez váhania môžeme prihodiť prívlastky myšlienkového putovania so slovom a za slovom. Atraktivita neznámeho Dekadentne príťažlivý Oscar Wilde povedal čosi o bahne a hviezdach. Niečo o tom, že hoci všetci väzíme v rovnakom bahne, niektorí – na rozdiel od iných – upierajú svoj zrak ku hviezdam. Na môj vkus pateticky, no predsa len akceptovateľne komentuje nesporné: to bahno okolo nás je fakt. Do registra necností reality patria aj jej nešetrné zásahy voči vlastným aktérom. Atakovaní nepriazňami sú vhodnými kandidátmi na zaradenie do skupiny prijímateľov textových ilúzií. Šancu upnúť sa ku hviezdam bohato využívajú aj tí, ktorým sa denné mozaiky zdajú byť priveľmi bezfarebné a ktorí sa striasajú pri predstave rozvláčneho stereotypu. Mimochodom, súbor čítajúcich... Žeby naozaj šlo o kompaktný celok? Čosi ako nerozlučné čitateľské spoločenstvo? Nehovoríme o ničom, čo by sa podobalo na elitný klub. Exkluzivita kontaktu s knihou rozhodne nespočíva v obhrýzaní si nechtov od nedočkavosti, kedy už konečne odkonzultujem svoje bezprostredné čitateľské dojmy s minimálne štyrmi podobnými postihnutými. Kniha a písanie v nej obsiahnuté sú na začiatku iba atraktívnou neznámou. Po úspešnom obrúsení nedôvery sa mihne fáza dvorenia textu. Skúmanie jeho štruktúry rýchlo prerastá do objavovania pulzujúcich pasáží a dobývania významov. Zrazu len zasvieti splynutie s dominantami textu a nasleduje už len upokojujúca symbióza s ním. Potrebovali by ste azda riziko vyrušení? Pod povrchom stránky Ofúknutý realitou ne-textového sveta môže podozrievavý čitateľ zneistieť. Neberte mi moje úniky! Vo fikcii je predsa tak príjemne... Dá sa v nej účinne zašiť. Skrútiť sa do klbka blaženej izolácie. Odohnať od seba otravné bzučanie nudného okolia. Estetizovať ňou občasné preblesknutia nevyhovujúco sivých dní. Na milosť sa predsa berie jediná sivá. Tá z ornamentov na sieťovanej clone okolo aktu písania. Sivá zo závoja dámy, veľkoryso ponúkajúcej čosi zo svojich príbehových tajomstiev... Akt písania je magneticky príťažlivý – podotkli by hlasno tí, ktorým v mysli neprestali strašiť romantizujúce reči o mágii tvorby. O predimenzované pseudodebaty na tému budúcich diel predsa nie je v autorských kruhoch núdza... Či už mysticky vzrušujúco a či nezáhadne pragmaticky – raz príde čas, keď každé písanie dorazí k svojmu výsledku. Rozkričí sa správa o existencii čítaniahodného titulu. Načo by inak fungovali kultúrne rubriky? Prečo by akékoľvek médium čo i len nechtíkom zaškrablo o literatúru? Vydavateľským servisom vyslaná správa bezbolestne preletí okolo šťastne nevedomých ne-čitateľov. Nedeje sa nič. Správa sa však nerušene šinie ďalej a čoskoro dolieha ku skutočným účastníkom neskutočne subtílnej hry s autorsko-čitateľskou manipuláciou. S väčšou či menšou mierou intelektuálneho odstupu, elitárstva aj nefalšovaného entuziazmu získavajú slovo za slovom čoraz oprávnenejší nárok na krycí názov: čitateľ. Najextrémnejšia odroda spomedzi takto označkovaných si dokonca s úľubou vydobýja spresňujúci dodatok: vášnivý čitateľ. Poviedka Itala Calvina Príbeh čitateľa má svojho – pre naše účely priam erbového – Amedea. Už istý čas sa „pokúšal obmedziť svoju účasť na aktívnom živote. Niežeby nemal rád činnosť, naopak, láska k činu živila celý jeho charakter a všetky jeho záľuby; a predsa jeho zápal pre čin rok za rokom hasol a hasol, až si začal klásť otázku, či vôbec niekedy tento zápal mal. Záujem o čin však prežíval v jeho čitateľskej vášni.“ Vidíte? Je to tu opäť: vášeň. Začiatky stoviek vášní, ktorým nechýba prívlastok „čitateľské“, sa neuveriteľne podobajú. Hltanie knihy za knihou, skrývanie sa v osamotení, kradnutie času pre dôvernú blízkosť s príbehom spod povrchu stránky... Aby to ani náhodou nevyzeralo, že o svete pod povrchom stránky neuvažoval už náš starý známy Italo Calvino, tu je podstata amedeovskej slasti: vo svete fikcie je „život väčšmi životom ako tu“. Vygradovalo to o pekných pár stupienkov, nemyslíte? Hmlistý úsmev fikcie Kulminácia vášne vedie vždy k rázcestiam. Čitateľská vášeň nie je výnimkou. Rázcestie je miesto, kde sa rozchádzajú cesty. Dalo by sa očakávať, že slovníková definícia bude originálnejšia a vyčerpávajúcejšia. Viac podnetov zrejme poskytuje otázka: kam sa vybrať z tohto bodu? V základnej schéme jej riešení sa tí so sklonmi k stoicizmu spamätajú, uberú plyn a bez toho, aby prestali cítiť akú - takú náklonnosť k tajomstvám literatúry, vycúvajú z príliš tesného zväzku. Impulzívni na veľkú darkyňu príbehov zatrpknuto zanevrú. Ublížila im predsa hmlistým úsmevom fikcie, stierajúcim hranice ich márnomyseľnej sebadisciplíny. Dezorientovala ich hranaté rituály. Ukradla im dobrý pocit z oboch svetov. Ani nad stránkou, ani pod jej povrchom to už nie je také, ako bývalo. Buď radikálne opľujú všetky útržky bývalého poblúdenia, alebo hľadajú nové cesty. Hoci aj bizarné, len nech je to iná kvalita interakcie. Na akékoľvek cesty a chodníky z podmanenia textom dobrovoľne rezignujú literárni stratenci. Takí, čo sa vzdali dobrodružstva autonómne zasahovať do večného boja o dominanciu v čitateľsko-textovom vzťahu. „Uviaznutie v osídlach“ je primerane dekoratívne klišé na to, aby bola jasná patologická závislosť tejto kategórie od náhrady za skutočný život. Diagnostikovali ste sa? Klinické obrazy komplikácií s literatúrou môžu mať veľa verzií. V rôznych odtieňoch. Konštantní sme len my sami. A možno ešte aj naša režijná kompetencia posúvať vlastné čitateľské príbehy akýmkoľvek smerom.
