Čo číta, čo nedočítal
Čítam väčšinou viac kníh naraz. Jednou z posledných bola kniha básní Olega Pastiera Možno. Básne mám rád, najmä Olegove, krátke a krásne. V tej istej edícii vyšla tento rok aj knižka mladého básnika Ivana Štrpku 25 básní, všetkých dvadsaťpäť je na skákanie radostných. Cez leto som si čítal básne Františka Listopada Milostná stěhování, mal som z nich dobré pocity a mám doteraz. Pred pár týždňami mi priatelia v Kolíne ukázali kníhkupectvo König – raj knihomoľa, štyri poschodia napratané knižkami, krásnymi s obrázkami aj bez, novými aj starými, lacnými aj drahými. Tam som si okrem iného kúpil Viléma Flussera Absolute, výber textov aj s niekoľkými fotografiami z prednášok. Ďalej sa motám okolo knihy Frances A. Yatesovej The Art of Memory a znovu si čítam knihu Antonína Límana Mezi nebem a zemí. Nedočítal som toho veľa. Pri mojom spôsobe čítania je to ľahko možné, aj keď to, čo ma baví, nakoniec dočítam. Ale konkrétne: stále som ešte nedočítal Hvězdu nenarozených od Franza Werfela. Tú knihu mi odporučil môj priateľ Jarda Róna, je výborná, ale vždy mi akosi zmizne, ako hviezda. Potom sú knihy, ktoré čakajú roky, napríklad Hľadanie strateného času od Marcela Prousta alebo Louis Ferdinand Céline, ale nakoniec ich dočítam. Tak to bolo s Musilovým Mužom bez vlastností, trvalo mi to možno aj dvadsať rokov. Med mojej pamäti, ako hovorí Solibo Ohromný. Mimochodom, to je pekná knižka, ale meno autora si neviem spomenúť a knihu neviem nájsť v knižnici. To je ďalšia vec, hľadať knihy. Nepomôže ani abeceda, ani žánre. Mám vlastnosť všetko ukladať na iné miesto ako naposledy. Vznikajú z toho veľmi zvláštne kombinácie.
