Poznámky k návrhu euroústavy

Najskôr úvodné vety z ústavných preambúl dvoch členských štátov EÚ. Írsko: „V mene najsvätejšej trojice, od ktorej pochádza všetka moc a ku ktorej musia byť – ako k nášmu poslednému a konečnému cieľu – vzťahované všetky činy ľudí a štátov, My, ľud Írska...“ Holandsko: „So všetkými, ktorí sa zdržujú v Holandsku, sa v rovnakých prípadoch zaobchádza rovnako. Nikto nesmie byť diskriminovaný pre svoje náboženské, svetonázorové alebo politické názory, pre svoju rasu, pohlavie alebo z iného dôvodu.“ Zatiaľ čo prvý citát poukazuje na kľúčové miesto náboženstva v v írskej spoločnosti, v druhom prípade sme svedkami zreteľného odklonu od religiozity v prospech občianskosti. Toto je teda Európa – aj írsky katolicizmus, aj holandský humanistický univerzalizmus. Výpočet európskych „izmov“ a „špecifík“ je, samozrejme, pestrejší. To preto podľa návrhu euroústavy má byť mottom únie táto veta: „Zjednotení v rozmanitosti.“ Čo je to však za silu, ktorá umožňuje koexistovať írskej zbožnosti a holandskému humanistickému univerzalizmu? Tolerancia. A tak ako nie je tolerantné zmieňovať sa v preambule euroústavy o Bohu (čo implicitne znamená, že my, Európania, veríme v jeho existenciu), rovnako nie je tolerantné napísať tam, že Boh neexistuje (my, Európania, neveríme v jeho existenciu). Čo tam teda napísať, aby sme si nevošli do vlasov? Jedinou možnosťou je čerpať z hodnôt humanistického univerzalizmu. Kľúčovou je už zmienená tolerancia. Tá umožňuje mierové súžitie katolíkov s protestantmi, kresťanov s moslimami a veriacich s neveriacimi. Na toleranciu sa možno pozerať ako na najmenšieho spoločného menovateľa toho, na čom sa ešte vieme dohodnúť: ‚Vy tam nenapíšte Boha a my, neveriaci, tam nespochybníme jeho existenciu. Jednoducho o Bohu budeme mlčať a myslieť si svoje. Boha, vieru, zbožnosť nebudeme na rozdiel od morálky pokladať za záležitosti verejné, ale súkromné.´ Predbežne to teda zhrňme: čím je viac zhody, tým viac je tolerancie a naopak. *** Druhý princíp, na ktorom stojí EÚ, je solidarita. Zatiaľ čo tolerancia je o „nekonaní“ proti druhému, solidarita naopak znamená konať v prospech druhého. Solidarita prekonáva národný egoizmus alebo ešte lepšie – solidarita v tomto chápaní je zdokonalenejšia forma národných záujmov. *** Ak nebude „fungovať“ v únii tolerancia a solidarita, ani vlastný komisár, ani taký či onaký hlasovací mechanizmus neobráni malé členské štáty únie pred veľkými, či chudobné pred bohatými. Počet komisárov, hlasovacie práva a hlasovacie kvóra sú síce dôležitou, ale predsa len technickou záležitosťou. Sú to nástroje, ktorými sa bude „vykonávať“ úniová toleracia a solidarita. *** Samotný dvestopäťdesiatstranový text návrhu euroústavy, vytlačený vo formáte A4, váži zhruba 1,5 kila. Už len pre tú objemnú formu by mal byť hodený do koša (alebo odvezený do zberu). Platí to však aj o obsahu? Ak je to nesmierne zložitá záležitosť, je to tak preto, lebo aj európske pravidlá hry sú historicky zložité. A práve tá zložitosť je najlepším dôkazom toho, že jednotlivé členské štáty v únii nezanikajú (čo samo osebe nie je nijaká cnosť). Druhým a skôr nepriamym dôkazom tohto faktu sú obavy malých štátov, nevynímajúc Slovensko, z takzvanej posilnenej spolupráce. Tento inštitút má totiž umožniť medzi členskými štátmi hlbšiu integráciu v oblastiach, na ktorých sa dohodnú. Na jeho základe by mohlo vzniknúť napríklad silnejšie vojensko-politické partnerstvo medzi Nemeckom a Francúzskom. O dôsledkoch pre NATO, transatlantické vzťahy a vnútornú rovnováhu únie možno len špekulovať. Možnosť posilnenej spolupráce patrí teda medzi tie faktory, ktoré problematizujú definíciu EÚ ako štátneho útvaru či „superštátu“. *** Koľko „kilogramov“ tolerancie a „litrov“ solidarity bude treba, aby sa z návrhu euroústavy stala platná euroústava? Veľa. Svedčí o tom aj požiadavka štátov V4, aby každý z členských štátov mal zastúpenie v Európskej komisii (akoby nestačil navrhovaný systém rovnakej rotácie). Komisia je a bude úniovou exekutívou, pracujúcou nielen pod dohľadom Európskeho parlamentu, ktorému sa priamo zodpovedá, ale aj vlád a parlamentov členských štátov. Podľa návrhu euroústavy totiž európski komisári vôbec nemajú lobovať v prospech štátov, ktorých sú občanmi, a samotné vlády členských štátov sa majú zasa zdržať akýchkoľvek tlakov na nich. Trvať na svojom stálom „komisariáte“ znamená vyjadriť už v počiatku nedôveru k zásade od vlád nezávislých komisárov. Taká je však naša skúsenosť. Jedna vec sú verejné deklarácie, druhá prax. V kuloároch. *** Ale možno treba otázku položiť tak, koľko „kilogramov“ životne nutnej tolerancie a „litrov“ solidarity obsahuje samotný návrh euroústavy? Je nesporná snaha na týchto dvoch hodnotách humanistického univerzalizmu v nej veľmi nešetriť. Ale bez ohľadu na to, čo bude zlatým európskym písmom v nej napísané, fungovanie v týchto komplikovaných európskych pravidlách hry si vynúti tolerantné a solidárne správanie. Je totiž nepredstaviteľné, žeby sa európska ústava – tento veľký európsky kompromis nad najmenším spoločným menovateľom možného – „utrafil“ na prvý raz. Jej opravy, čiže novelizácie, budú však procedurálne rovnakou patáliou ako jej samotné schválenie. Inými slovami, EÚ podľa všetkého bude musieť fungovať aj s ústavnými chybami a nedostatkami. Iba tolerancia a solidarita budú brániť tomu, aby sa európske motto Zjednotení v rozmanitosti nezmenilo na Zjednotení omylom.