Tam, kde bolo kedysi HZDS, sedím dnes ja

Ľubo Roman, predseda Bratislavského samosprávneho kraja a nominant ANO na prezidenta

Narodil sa 12. apríla 1944 v Malackách. Je absolventom herectva na VŠMU. Od roku 1966 až dodnes pôsobí ako sólista Novej scény v Bratislave, kde bol v rokoch 1991 – 1996 aj riaditeľom. V roku 1994 sa stal ministrom kultúry, do roku 1998 pôsobil v NR SR ako nezávislý poslanec. Založil a aj šéfoval Divadlo WEST, stál pri zrode Divadla Aréna. Je známy manažérskymi zámermi v oblasti kultúry a umenia. Od roku pôsobí ako predseda Bratislavského samosprávneho kraja Bratislava. V roku 2003 sa stal podpredsedom Aliancie nového občana. Je ženatý, má dve deti.

Vážený čitateľ, týždenník SLOVO začína novú sériu, ktorá sa orientuje na kandidátov na post prezidenta. Zmyslom týchto rozhovorov je sprostredkovanie celkového profilu ľudí, ktorí sa cítia povolaní na funkciu hlavy štátu. Hneď pri prvom rozhovore, ktorý má orientovať, sme zostali dezorientovaní. Nielen kolega Gruska, ja, ale ani nikto z našich známych si nevedel spomenúť, kde sa nachádza sídlo Bratislavského samosprávneho kraja a jeho predsedu Ľuba Romana. Nie náhodou sme začali náš rozhovor o predaji školských dvorov, národného divadla a nepredajnosti prezidentského symbolu nás všetkých touto otázkou: Na to, kde sídli váš VÚC, sme sa pýtali viacerých ľudí. Mnohí tipovali Štefánikovu ulicu. Prečo ľudia nevedia, resp. ešte nemajú v povedomí zafixované, kde sa tá VÚC-ka v Bratislave nachádza? - Ak by som povedal, že sídlime v tej budove, kde bolo kedysi HZDS, tak hneď všetci vedia, kde to je. Čo je aj pochopiteľné. Keď som išiel prenajať túto budovu, poslanci KDH a SDKÚ sem nechceli ísť. Tak som navrhol, že dovediem kňaza a vysvätí to tu. Ale nakoniec sem samozrejme išli. Samosprávny kraj zatiaľ nemá až také kompetencie, aby ho bežní ľudia potrebovali. Keby ste sa však spýtali učiteľov, teda z oblasti, ktorú riadime, tak to vedia všetci. Samosprávny kraj nepracuje s obyvateľmi, teda s jednotlivcami. Má to teda svoje výhody aj nevýhody. Ľudia naozaj nevedia, na čo ten kraj je. A na tom sme teraz začali pracovať. Zadávame informácie do tlače, spolupracujeme s obrázkovými časopismi. Prečo s obrázkovými? - Pretože ich číta viac ľudí. Sú totiž drahé a ľudia si ich požičiavajú. Okrem toho je to stála týždenná informácia, na rozdiel od denníkov. A denníky si napríklad v obciach kupuje veľmi málo ľudí. Verejnosti ste známy ako človek, ktorého vízie sú takpovediac obrázkové, človek si vie predstaviť konkrétny cieľ a projekt. Ten sa dá aj ľahko mediálne predať. Sú však veci, ktoré sa dajú predať veľmi ťažko. - Áno, sú veci, ktoré vidíte. Napríklad teraz sme prestavovali v Modre starý zámoček, o ktorý mali záujem dvanásti privatizéri, na kultúrne centrum. A teraz nevedia, čo s tým. Kedysi, keď sa nevedelo, čo s tým, umiestnila sa do daných priestorov materská škola. - Áno. Na deti sa neútočilo. Teraz je horšie s bezdomovcami. Každý hovorí, áno, treba pre nich útulok. Keď poviete tu, odpoveď znie: nie tu! Takto ma „vyhnali“ už traja starostovia. Občania spísali petíciu, že takýto útulok v obci jednoducho nechcú. Máte za sebou politickú kariéru ako poslanec, minister kultúry, momentálne ako šéf VÚC, teraz ste prezidentský kandidát. Prečo? - Tým som ešte nebol. (smiech) Jedna vec je byť kandidátom na prezidenta a druhá, že šéfom VÚC ste veľmi krátky čas na to, aby ste mohli niečo významné dosiahnuť. Neustupujete z tejto pozície? - Myslím si, že nie. Na rozdiel od ostatných VÚC-iek tu to totiž normálne funguje. Ja už niekedy nemusím ani chodiť do roboty, lebo je tu to tak nastavené. Nemáme veľké problémy so školami, so zdravotníctvom. Pre VÚC-ku chcem vybojovať ešte dve veci. Čo sa týka podielových daní, som síce za určitú solidaritu, ale nie, aby každý dostával rovnako. Ale daňová reforma zatiaľ neráta s decentralizáciou daňového systému. - Zastavila sa decentralizácia daní. Prechádzame na rovnú daň. Nedá sa to urobiť naraz. Malo to byť od tohto roku, ale uskutoční sa až od budúceho. Musíme prebudovať celý daňový systém, DPH.... No, neviem si to dobre predstaviť. Tá daňová partia sa už raz pomýlila... Zatiaľ sa ani jednej vláde nepodarilo splniť sľub – uskutočniť finančnú decentralizáciu. - Nebolo by dobré urobiť decentralizáciu hneď, ako vznikli VÚC-ky. V prvom rade sa to muselo celé etablovať, pochopiť, o čo ide, a prebrať kompetencie. Keď preberáte kompetencie, napríklad školy, preberáte ich aj s určitou dotáciou. Musíte si urobiť určitý obraz o majetku, ktorý máte, zapísať ho, opraviť a hlavne s ním začať hospodáriť. Keďže my sme začali hospodáriť skôr, podaril sa nám, konkrétne so školami, určitý náskok. Tento rok dostaneme balík, pri ktorom už nie je presne určené: toto je na školstvo a nie je možné tú dotáciu posúvať. Tento rok to bude teda trochu komplikovanejšie. Napríklad v parlamente sa už lobuje, „tam by sa malo pridať, tam ubrať“. Naučíme sa však aj to. Aký má v súčasnosti VÚC manévrovací priestor s rozpočtom? - Môžem manévrovať asi s desiatimi percentami z rozpočtu. Poviem vám príklad. Divadlo Aréna – stál som pri jeho vzniku. Ako minister kultúry som zavolal Milana Sládka, uvoľnil som zdroje peňazí. Aréna ma doslova počkala. Kolaudáciu mala až pred dvoma mesiacmi. Vďaka tomu, že ste zalobovali? - Keď idete lobovať, musíte niečo z toho mať, aspoň dobrý pocit. Keby sa prijal zákon o lobingu, celé by to dostalo pravidlá hry, aj lobing by sa začal uznávať. Takto je považovaný za akési kradnutie, za skupinové záujmy. Lobing sa potom mení na skupinku. V každom prípade sa vždy dobre lobuje za nejaký projekt, keď máte dobré informácie. Osobne ste sa zasadili za vybudovanie bytov pre učiteľov, zároveň však váš stranícky šéf vo vláde presadil, že sa reálne mzdy učiteľov v budúcom roku ešte väčšmi znížia, pretože jeho rezort dostal o tristo miliónov viac. - To nie je pravda. To je z rezervy vlády. Totiž niečo sa sľúbilo a nakoniec na to neboli peniaze. Na nátlak ministra sa z rezervy vlády uvoľnili peniaze na stimuly pre investorov, ktoré nasľubovali. A teraz, keď sa rozhodli, že učiteľom nezvýšia platy, vymysleli si: „Veď my sme to dali Ruskovi.“ Čiže to je iba mediálne prekrytie ďalšej neschopnosti vlády? - Áno, Rusko má znova vyzerať ako niekto, kto okradol učiteľov. Vráťme sa však k vašej vízii budovania bytov pre učiteľov, čo znie mediálne veľmi dobre. Je to však systémový krok? - Nie je to systémový krok. Systémový krok je v tom, že v polygrafickom učilišti majú internát, ktorý prenajímali aj robotníkom. Povedal som, v poriadku, podpíšem to, ale jedno poschodie prebudujú na ubytovanie pre mladých učiteľov, ktorí za zariadenú izbu plus kuchynku platia 3200 korún mesačne. To je prvý krok. Totiž nemáme na učiteľské platy, má ich ministerstvo školstva, len ich cez nás preháňa. Keďže nemáme na platy mladých učiteľov, môžeme ich len motivovať. Usilujeme sa im teda znižovať životné náklady. Musíme ešte vyriešiť ďalšiu časť a tou sú učiteľské byty. Tie boli, ale sa postupne odpredali. Čo teda môžem urobiť? Nevyužité sú školské dvory, na ktorých si niektorí učitelia privyrábajú. Niekto pred časom povedal školám: podnikajte. Navyše, pri dnešnom objeme penazí si školy potrebujú nejako zarobiť a udržať nad vodou svojich ľudí. - Ale tie peniaze prídu sem na kraj, škola je rozpočtová organizácia. To nie je majetok školy, ale kraja. To je ten zásadný omyl riaditeľov – oni ten majetok len spravujú. Na jednej strane chcete odľahčiť výdavky riaditeľov a učiteľov, na druhej strane im beriete to, čo si na seba zarobia. - Nie, dáme im, čo si zarobia. Je však rozdiel medzi Bratislavským krajom a ostatnými. Tu prenajmete hocičo. No nie napríklad v Ružbachoch, kde ľudia priestor školy nepotrebujú a ak áno, tak zaň platia niekoľko sto korún. Tí, čo podnikajú v školstve, však tomu niekedy nerozumejú. Je to majetok, ktorý zarobí peniaze, nie učitelia. A čí je ten majetok? Riaditeľa? Nie. Ten patrí Bratislavskému samosprávnemu kraju a z toho sa platia opravy. To len svedčí o tom, že bez systémových opatrení bude situácia ešte komplikovanejšia. Nemyslíte, že ak sa skutočne nezvýšia učiteľské platy, bude to stále len akési plátanie dier a to starým spôsobom: my štát alebo samospráva sa o vás postaráme a vy si počkajte, čo bude ďalej? - Odborári chodia do ulíc a hovoria: zachovajte nám tabuľkové platy. Lebo starí učitelia by na to doplácali. Ale mladí áno! Keby totiž neboli tabuľkové platy, máme peniaze na to, aby sme ich vedeli zaplatiť. Ale jednoducho nemôžeme. A nemôžem im dať ani trinásty, ani štrnásty plat, lebo je to proti predpisom. Niekde nemajú samosprávy ani na ten dvanásty plat. Ľahko by sa mohlo stať, že by nedostali ani ten. - Áno, viem to. Ale situácia v našom kraji je iná. U nás sa dajú robiť už spomínané prenájmy, sú tu obrovské školy, ktoré sa dajú zlúčiť. Teraz čakáme na zákon o majetku VÚC, aby sme vedeli, čo môžeme s tým majetkom urobiť. Lebo doteraz sme mohli s majetkom školy, ktorá bola zrušená, urobiť len to, že sme tam otvorili inú školu. A to je nezmysel. Teraz ho budeme môcť aj odpredať. Aká je teda vaša vízia školských dvorov? - Školský dvor môžete využívať na cvičenie len niekoľko mesiacov v roku. Znamená to, že máme určitý majetok, ktorý môžeme vložiť do spoločnosti, ktorá stavia bytové domy. Pozemok má tu v Bratislave napríklad hodnotu 12 miliónov korún. Čiže v tejto hodnote poviete, že tento vchod bude patriť majiteľovi, teda Bratislavskému samosprávnemu kraju. My môžeme podnikať a prenajmeme ho učiteľom. Mám vytypovaných pár takýchto dvorov, ale aj internátov, ktoré by sa dali takýmto spôsobom využiť. Ďalším opatrením, ktoré robíme, je zatepľovanie škôl, a to tak, že robíme sedlové strechy a v nich bývanie. Akým spôsobom vyberiete, na ktorej škole sa to bude robiť? Zavádza sa totiž normatív na žiaka, ktorý by mal v konečnom dôsledku viesť aj k zrušeniu niektorých škôl, ktoré nie sú efektívne. Nebolo by teda logickejšie počkať, ako sa situácia vykryštalizuje? - Zatepľujeme v okresoch, kde máme málo škôl a tam je menšia perspektíva, že dôjde k ich zrušeniu. Ostaňme ešte pri školách. Univerzita Komenského mala svojho času veľký škandál s prijímacím pokračovaním na fakulte managementu, kde dekan opravil niektoré testy. Podľa súčasnej vysokoškolskej legislatívy sa s tým nedá nič robiť. Môžete vy, keďže ste členom Správnej rady UK, nejako proti tomu zasiahnuť? - Ako predseda správnej rady môžem len položiť otázku rektorovi. Nie som zvolený na návrh školy. Členovia Správnej rady UK sú vybraní, tých menuje minister, a oni v tajných voľbách medzi sebou vyberú predsedu a podpredsedu. Momentálne vzniká dosť zaujímavá kauza okolo novostavby SND. Aký je váš postoj k celej veci ako kandidáta na post prezidenta? - Ako minister kultúry som bol v tej veci tiež zainteresovaný. Celý problém je možno v súboroch SND. Keby totiž chceli skutočne ísť do novej budovy, nikdy by nedošlo k nápadu, že sa nedostavia. Celá tá stavba je „vyžumpovaná“, to nemôže toľko stáť! Narážate na to, že doterajší ministri mali z toho nejaký prospech? - Sú tam ešte skryté dlžoby, dva súdne spory. Je tam päťdesiatmiliónová dlžoba za zmenu dodávateľa, ktorú musí niekto zaplatiť. Dnes nemôže prísť minister a povedať, nechceš to? Predám. Ťažko sa dajú počúvať aj tie nekompetentné hlúposti, že tam môže byť nejaké kongresové centrum. Veď jedno kongresové centrum máme a nevedia, čo s ním. Okrem toho sú v tej budove použité drahé technológie, ako napríklad zdvihnutie javiska, jeho prenesenie, komu by sme ich predali? Vláda asi má predstavu, že sa to dá. - Pamätám si, že tu bola už jedna skupina, ktorá lobovala za odkúpenie. A z toho vznikla tá fáma, že sa to dá predať. Rudolf Chmel si myslí, že z výťažku môže niečo sanovať. To však nemôže nikto kúpiť, ani za korunu, lebo na dokončenie stavby treba ešte štyristo miliónov korún. Čiže, keď to kúpite za korunu, už ste v mínuse štyristo miliónov. A tie musíte niekde zohnať. A potom, keď to dokončíte, tak tých štyristo miliónov musíte dostať naspäť, lebo ste súkromná osoba. Keď vláda hovorí, že tam môžu byť aj predajne a podobne, veď to môže prevádzkovať aj SND. Má podnikateľskú činnosť. Ale aj podnikať treba vedieť. Nezdá sa, že by SND toto vedelo. - Tak nech sa vymení riaditeľ divadla. To je však proti duchu tejto vládnej koalície, ktorá hovorí, že problémom nie sú riaditelia štátnych podnikov, ale problémom je štátny podnik. Nestačí vymeniť riaditeľa, treba to sprivatizovať. - Nemyslím si, že je to celkom tak. Naozaj niekedy stačí vymeniť riaditeľa a naraz sa splní cieľ, ktorý potrebujete. Pretože je to riaditeľ, kto niečo odmieta vykonať. Teda čo s novostavbou SND? - Treba ju dokončiť. A keď sa niekto spýta, čo s tými súčasnými budovami, treba každému hercovi povedať, že je to jeho zbytočná starosť. Naozaj? Veď je to verejný majetok. - Pôvodné SND je majetok mesta, tak nech štát vráti budovu mestu. Mesto Bratislava by malo mať svoje divadlo. Zatiaľ sa všetci tvária, že nie. Jedno divadlo sa už volá Mestské divadlo. - Divadlo je budova aj súbor. To je aj môj spor o Novú scénu. A teraz je o to akútnejší, že mladá generácia nemá kde vyrásť. Divadlo sa robí aj v šatni, divadlo je aj o debatách. Mladí herci, režiséri, skladatelia, tanečníci, tí nemajú kde vyrásť. Keď ste boli ministrom kultúry, časť divadelníckej obce vám vyčítala, že nedávate priestor takému modelu financovania divadelnej kultúry, ktorý by bol dynamickejší, umožnil by vznik neštátnych divadelných súborov a podobne. - Bol som ministrom s kompetenciami sedem mesiacov. Keď preberáte nejaký rezort, peniaze si musíte naplánovať na štyri roky. Kultúra mala rozostavaných päť veľkých stavieb. Treba sa rozhodnúť, ako ten rozpočet rozdelíte. Preto som sa zbavil tehál a dal to všetko dostavať. Hudec dostal hotové peniaze, mohol začať už niečo robiť, nemal na krku nijaké stavby. V tom priestore si musíte najprv uvoľniť ruky na to, aby ste mohli začať financovať živú kultúru. Médiá priniesli vaše vyjadrenie, že „nie je dôležité zúčastniť sa, ale zvíťaziť“. Ako sa víťazí v situácii, kde sa iní nezúčastnia? Údajne ste nemali v strane protikandidáta na prezidentský post. - Mal som. A kto ním bol? - To vám nepoviem, hovoriť o tom sa nepatrí. Boli sme dvaja. Ako vnímate svojich aktuálnych protikandidátov na celoslovenskej úrovni? - Každého človeka si musíte vážiť, lebo každý má niečo do seba. Aj Gašparovič má niečo za sebou. Kukan má veľké zahraničné skúsenosti. Do akej miery ich prezident potrebuje alebo nie, to už je iná vec. Ja si skôr kladiem otázku, načo nám je prezident? – a chcem ju obhájiť. Tá funkcia je totiž tak zdevastovaná a zdehonestovaná, neplní to, čo by mala. Prezident by mal byť majestát, symbol štátu. Treba to celé vybudovať. Ako to myslíte? Prezident ako identifikačná figúra všetkých? - Áno. Prezident má vystupovať smerom von a hlavne smerom dovnútra. To je otázka diskusií, ale nie neustáleho bedákania. O čom má byť „váš“ prezidentský úrad? Čím chcete byť iný? - Chcem všetkým zdvihnúť sebavedomie. Ako to chcete dosiahnuť? - Musíme byť úspešní. Keď ste totiž úspešný a niekto vás aj pochváli, dostávate sebavedomie. Slovensko je odsúdené na úspech. A to treba ľuďom povedať. Nech tu všetci nabedákajú. Máme najlepšiu štartovaciu pozíciu zo všetkých štátov. Pred desiatimi rokmi sme tu boli uprostred Európy sami, ohovorení, okradnutí. Za desať rokov urobil tento národ to, čo sa nikomu nepodarilo. Ako chcete túto svoju predstavu napĺňať ako prezident? - Mám určitý cieľ a musím voliť prostriedky, ako ho dosiahnuť. Ako potenciálny budúci prezident iste poznáte predstavy doterajších slovenských prezidentov, od ktorých by ste sa chceli dištancovať. Ktoré by to mali byť? - Každý prezident urobil niečo dobré. Jeden zohnal budovu, ďalší vybudoval zastúpenie, kanceláriu, aj v Banskej Bystrici, Košiciach. Na to treba nadviazať. Nebudem kuť rýľ ani sadiť stromy. Som iný. Ak by ste boli prezidentom, postavili by ste sa proti predaju SND? - Postavil som sa už teraz. Symboly sa totiž nepredávajú. Keď už, tak galéria je lepší kšeft, Národný cintorín je dobrý stavebný pozemok atď. To by sme sa pobrali niekde inde. Ale hovorili ste, že nechcete byť tvorcom vízií a zvolávať kvôli nim okrúhle stoly. - Víziu musíte mať. Najskôr musíte všetkých presvedčiť. Keď však zvoláte okrúhly stôl, už by ste mali byť dohodnutí. Prezident je post veľmi viditeľný. Nesie pre každého adepta isté riziko, že sa budú všetci piplať v jeho minulosti, obchodných sporoch. Nemáte z toho obavy? - Nemám s tým problém. Chceli by ste, aby ľudia nadobudli isté sebavedomie. Bolo obdobie, keď toho sebavedomia nebolo veľa, ľudia neboli na túto krajinu pyšní. Bolo to najmä počas vlády Vladimíra Mečiara. Hovoríte, že s kandidatúrou V. Mečiara by ste nemali problém. - Neviem, či by mal Vladimír Mečiar kandidovať. Urobil totiž zásadnú chybu, že súhlasil vtedy s tými hodinami, ktoré Michalovi Kováčovi odpočítavali čas, čo mu zostával v prezidentskej funkcii. Takto začal dehonestáciu prezidentského úradu. To mu vyčítam. To neurobil dobre. Podľa tlačovej správy by ste vraj „nemali problém s kandidatúrou V. Mečiara, ste takmer susedia a Mečiarova dcéra chodila kočíkovať Romanove vnúčatá“. Máte teda s jeho kandidatúrou problém alebo nie? - To bolo zle citované. Hovoril som, že nemám problém, ako prezident, dohovoriť sa s Mečiarom, pretože máme celkom dobré medziľudské vzťahy. Problém s ním som mal, keď som bol nominantom za KDH. Keď už rozprávame, čo sa patrí a čo nie. Ako sa pozeráte na kauzu „skupinka“? - To nezasiahlo spoločnosť. Ohlas to malo u tých ľudí, ktorí tým o niečo prišli. Je to bežná vec, ktorá sa stáva. Myslím si, že ten chlapec, ktorý bol na tom úrade, keď už mal túto funkciu a nepohodol sa, mal odísť a byť ticho. Lebo to je štátny úrad. Veľkú chybu urobil Ivan Šimko. Keď ho totiž politické grémium zaviaže, že musí tak hlasovať, tak musí hlasovať, lebo on nevyhral konkurz na ministra, ale nominovala ho strana. Myslíte si to isté aj o poslancoch, že sú viazaní rozhodnutiami svojho poslaneckého klubu? - Pri poslancoch je to trochu iné. Oni sú síce nominanti, ale nevolili ich len členovia strany. Ako vo vašich očiach vyznel v kauze skupinka predseda vlády M. Dzurindu? - Poriadok musí byť. Správal sa tak, ako sa má správať predseda vlády. V čom vidíte hlavné problémy koalícií na Slovensku? Prečo v nich dochádza k podobným katastrofickým momentom? - Keď dáte dohromady liberálnu stranu s ultrakonzervatívnou, ANO má aj šťastie. Tak ako SNS má šťastie, že máme Maďarov. Potrebujú sa navzájom. Na druhej strane to však vytvára napätie. Samozrejme, že Maďari si trochu ošetrujú juh, nemajú až taký zmysel pre štátne záujmy. Mali by sa väčšmi zaujímať už o štát a menej o gymnáziá. Lebo môže sa stať, že všetci budú spokojní a nebudú na to potrebovať maďarskú koalíciu. Ale vyzerá to tak, že Slovensko je odsúdené na koaličné vlády aj v budúcnosti. - Nie je odsúdené. Vstupom do NATO máme vyriešenú obranu, vstupom do EÚ sa dostávame vlastne do iného štátu. Svoju úlohu tu začnú hrať regióny. My sme tu napríklad koncipovali nový viedensko-bratislavský región. Naraz to začne byť o niečom inom. Zrazu je zbytočné, aby Maďari volili Maďarov. Podľa toho sa slovenská scéna bude musieť štandardizovať a členiť na dva hlavné póly. Ktoré zoskupenia by však mali byť dominantné? - Bude to ľavica a pravica. Taký je vývoj v celej Európe. Prečo dnes na Slovensku nie je vo vláde ľavica? - Ľavica tu nie je preto, lebo jedna si to mýli s komunizmom a druhá, Smer, to nie sú ľavičiari. Slovensko malo zatiaľ, pokiaľ ide o volebné výsledky, jednu silnú a úspešnú stranu – HZDS. Akú jej dávate teraz perspektívu? - Speje to k zániku, rozsypáva sa. Ale to je osud každej strany, ktorá nemá pevný vnútorný program. A ANO má? - Teraz ho má, je liberálna strana. Už sa s ním identifikovala. Má európske parametre. Prečo potom hovoríte, že tu bude pravica a ľavica? Tá deliaca čiara môže byť medzi konzervatívnou a liberálnou stranou. - To nie. Liberálna strana sa niekedy nedostane do vlády, lebo nie je taká spoločenská objednávka. Liberáli sú však schopní komunikovať s jedným, aj s druhým, s tretím, lebo rešpektujú názor každého, svoje názory nenanucujú druhému. Veľmi veľa sa rozpráva, že v pozadí mnohých sporov sú isté klientelistické záujmy a korupčné aféry. Je korupcia skutočne zdrojom politických konfliktov alebo sú to skôr liberálne, konzervatívne a iné orientácie politikov? - Korupcia je všade na svete. U nás je akoby módne, že všetci bedákajú a hovoria o korupcii. Bolo by už dobré, keby sa radšej všetci pustili do roboty. Na sebavedomí nám však nepridá, keď sme v akýchsi tabuľkách korupčnosti na poprednom mieste. - Viete, ako sa zostavujú tie tabuľky? Odkiaľ čerpajú informácie? Z tlače. Novinári sa niekedy hrajú na detektívov. Myslíte, že v zdravotníctve nie je u nás korupcia o nič väčšia ako napríklad v Nemecku? - Tu chýba systémový krok. Lebo mali všetci všetko zadarmo. A čo školstvo? V západných krajinách môžete študovať ďalej na základe maturitného vysvedčenia. Tu musíte robiť prijímačky na vysoké školy. Nie je tu väčší priestor na korupciu? - Podľa posledného zasadnutia Správnej rady UK bude problémom naplniť niektoré študijné odbory. Vy teda nevidíte v korupcii systémový problém? - Nie je tu o nič väčšia korupcia ako na Západe.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Damas Gruska a Martin Muránsky