Knihy

Druhé vydanie práce Otta Urbana Kapitalismus a česká společnost s podtitulom K otázkam formování české společnosti v 19. století sa číta trochu inak ako to prvé z roku 1978. To vyšlo v čase, keď kapitalizmus bol na jednej strane označením pre zvrátený ekonomický model spoločnosti a na druhej strane potajme predstavoval všeliek na mizériu spoločnosti reálneho socializmu: v čase, keď kolovali legendy o potenciálnej výkonnosti českej ekonomiky v porovnaní so susedmi, ktorá sa však nedala vďaka nepriaznivým podmienkam rozvinúť; v čase, keď politický život bol beznádejne ustrnutý v mocenskom monopole jednej štátostrany, a politické hašterenie 19. storočia nám mohlo znieť proti tomu ako rajská hudba. Za štrnásť rokov budovania rozvinutého kapitalizmu však naša i česká spoločnosť vytriezvela z mnohých legiend a mýtov a teraz, do tohto prostredia, prichádza druhé vydanie knihy pred siedmimi rokmi zosnulého historika. Pri jej čítaní môžeme zabudnúť na ideológiu, či kontra-ideológiu, a ostane nám zaujímavé čítanie o vývine českej spoločnosti v 19. storočí. Zborník Hľadanie zmyslu s podtitulom Dielo literárneho vedca, kritika a historika kultúry Milana Hamadu a hodnotové kritéria vydala Literárna nadácia Studňa ako svoj príspevok k oslavám autorových sedemdesiatin. Obsahuje state (s rôznym časom vzniku) viac ako dvoch desiatok autorov, ktorých styčným bodom je osobnosť M. Hamadu, prezentovaná v rôznych úlohách (mysliteľ a publicista, literárny kritik a teoretik, historik kultúry), ako aj Hamadove (no nielen) miniportréty niekoľkých slovenských básnikov (Rúfus, Ondruš, Stacho, Mihalkovič, Buzássy, Strážay, Štrpka, Laučík). Aj keď jeho názory vyvolávali niekedy polemiky, povedané slovami Albína Bagina: „Stojí pred nami v konečnom dôsledku otázka, či sa kritik nestáva veľkým práve tým, že sa ocitá tvárou v tvár základným otázkam.“ V závere zborníka môžeme nájsť Hamadovu bibliografiu z rokov 1993 – 2003, ktorú zostavila Ľ. Rusnáková. Aký lepší darček si pre vedca možno predstaviť? Zvlášť v prípade osobnosti slovenskej kultúry, ku ktorej doba nebola vždy priaznivo naklonená. Normalizačný valec, ktorý nás všetkých o toľko pripravil, však nepoháňali (len) anonymné inštitúcie a organizácie, ale (najmä) za ne skrytí príčinliví jednotlivci. Dúfajme, že symbolom inej doby budú osobne myslené slová uznania z pera kolegov. Sláva Umberta Eca má v našich končinách zrejme veľa zdrojov: úspešný film Meno ruže nakrútený podľa jeho rovnomenného „intelektuálneho detektívneho“ románu, ale aj ďalšie beletristické diela, reputácia vedca semiotika, publicistu a verejne sa angažujúcej osobnosti, ktorej vplyv siaha ďaleko za hranice Talianska. A tak nečudo, že vydavatelia radi siahnu po všetkom, pod čím je podpísaný všestranný Eco. Iná otázka je, či by aj čitatelia mali až tak automaticky siahať po všetkom, čo milovaný Umberto kedy splodil. To platí aj o Babylonskom rozhovore, súbore krátkych zápiskov zostavených z pôvodných dvoch „Denníčkov“. Nech už ich názvy niekomu znejú lákavo (Ako jesť zmrzlinu, Ako nehovoriť o futbale, Ako jesť na palube lietadla a pod.,), ťažko sa ubrániť pocitu, že žáner pseudoučeného mudrovania zvládol Woody Allen omnoho lepšie. A keby si nejaký zaskočený príslušník Eco-fanklubu nebol istý, čo to vlastne drží v ruke, text na obálke knihy ho dopletie už úplne: „Knihu by si mali prečítať všetky frustrované a nespokojné manželky, šťastné nevesty, prelietaví manželia hľadajúci základné vymedzenie rodinných vzťahov.“ Alebo že by i toto bol omyl vydavateľa?