Osudové okamihy JFK
Na Arlingstonskom cintoríne vo Washingtone návštevník ľahko nájde hrob s večným ohňom. Je ohradený štyrmi stĺpiky, ktoré spája kovaná reťaz. Doska z čierneho mramoru stroho oznamuje: John Fitzgerald Kennedy 1917 – 1963. Aj keď od atentátu uplynulo štyridsať rokov, archívy svedectvo nevydávajú. Všetko ostatné sú zatiaľ iba dohady a konštrukcie. Veď posúďte sami. Kto sa ocitne v texaskom Dallase, tomu tamojší obyvatelia určite ochotne ukážu sklad učebníc na Elm Street, z ktorého podľa oficiálnych záverov vyšetrovacej komisie mali padnúť smrtiace výstrely na Johna Kennedyho. Oživené spomienky pri výklade turistického sprievodcu spôsobia, že počúvajúci nechtiac zatajuje dych. Dozvedá sa, ako 22. novembra 1963 o 12,28 miestneho času zabočila kolóna otvorených limuzín, idúcich osemnásťkilometrovou rýchlosťou, na uvedenú ulicu a ako sa presne o 12,30 presunula pred budovu Texas School Book Depository. Nadšené davy Američanov kývali prezidentovi i jeho sprievodu. Aj amatérsky filmár Abraham Zapruder si v tom čase priložil k oku svoju kameru, ktorá ho zatiaľ nikdy nesklamala. To ešte netušil, že nakrúti takmer celý priebeh atentátu na prezidenta Spojených štátov amerických a takto tiež vojde do dejín. Začiatok tragédie Práve v tom čase zaznie prvý výstrel. Čo ukazuje Zapruderov film? Jacqueline Kennedyová sa pootočí a zbadá, ako sa na hlave jej manžela objavuje krv. Prezident sa snaží siahnuť si na krk, no v rýchlom slede zaznejú ďalšie výstrely. J. Kennedy sa zosúva do manželkinho náručia, zranený je aj guvernér štátu Texas Connally. Zo sprievodného automobilu Queen Mary prvý zareagoval agent osobnej stráže Clinton Hill. Doslova sa prilepí na kufor prezidentskej limuzíny, aby vlastným telom chránil svojho prezidenta. Neskoro. Vodič Bill Greer prudko šliape na plyn a obrovskou rýchlosťou prechádza popri svahu pod viadukt a rúti sa k najbližšej nemocnici Parkland Memorial Hospital. Dorazí tam o 12,38. To však už Zapruderov film nezachytí. O ďalšom priebehu hovorí oficiálna správa z vyšetrovania atentátu. Chirurg Perry pri obhliadke pacienta pochopil, že nádej na záchranu Kennedyho života je nulová. Jeden smrtiaci projektil zasiahol aj mozog. Srdce prestalo pracovať a pulz sa už nedal nahmatať. Napriek transfúziám krvi a pokusom oživiť ho, tím lekárov o 13. hodine konštatuje smrť. Krátko nato do operačnej miestnosti vstupuje katolícky kňaz, aby poskytol zavraždenému sviatosť posledného pomazania. Po tomto akte duchovný Huber oznamuje prítomným novinárom tragickú správu, ktorá sa závratnou rýchlosťou šíri svetom. O druhej popoludní tajní agenti FBI nakladajú rakvu do pohrebného auta a už vdova Jacqueline sprevádza mŕtveho manžela na dallaské letisko. Vráťme sa však na miesto atentátu a priblížme si, čo sa tam dialo po prvom výstrele. Osobní strážcovia ukryli viceprezidenta Lyndona Johnsona na podlahe limuzíny a zvýšenou rýchlosťou nasledovali auto s postreleným prezidentom. Na tvárach prítomných na Elm Street sa v prvom momente zračilo nepochopenie, ktoré okamžite prechádzalo v des. Pre istotu inštinktívne hľadali ochranu pred streľbou a zaľahli priamo na chodníkoch. Nikto nevedel, kto a odkiaľ strieľal. Až neskôr si začínali uvedomovať, že sa stali bezprostrednými svedkami útoku na život prezidenta USA. Chaos, ktorý nastal v Elm Stret, zvyšovali policajti pobehujúci s revolvermi v rukách pri pátraní po záhadnom strelcovi. Nezvyčajné skutočnosti Ak sa riadime oficiálnou správou o vyšetrovaní atentátu, staneme sa svedkami zaujímavého diania. Už tri minúty po čine tridsať policajtov hľadá atentátnika na základe oznámenia svedka Howarda L. Brennana, ktorý vraj vidieť v okne školského skladu kníh na šiestom poschodí muža s puškou. Na základe jeho popisu dallaskí policajti zázračne rýchlo identifikujú páchateľa – zamestnanca skladu Leeho Harweya Oswalda. Éterom sa do vysielačiek šíri nielen jeho popis, ale aj žiadosť o zatknutie. Medzitým na šiestom poschodí policajti objavia zbraň – pušku typu Carcano 38 talianskej výroby s namontovaným japonským optickým zameriavačom na presnú streľbu a tri prázdne nábojnice, evidentne po výstrele. Zvláštnosti celého prípadu pokračujú. Podozrivý Oswald sa nespráva ako profesionálny zabijak, dokonca akoby ani nemal pripravenú únikovú cestu. Zo skladu školských učebníc totiž cestuje autobusom, prestúpi do taxíka a dáva sa odviezť do štvrte Oak Cliff, kde býva v penzióne Beckley Street. Prezlečie sa a opúšťa byt smerom na Desiatu Južnú ulicu. Tam ho o 13,18 zo služobného vozidla spozoruje policajt J. D. Tippitt. Na základe hlásenia centrály o tridsaťročnom atentátnikovi osloví L. Oswalda. Ten však podľa oficiálnej verzie chladnokrvne vytiahne revolver, policajta zastrelí a pokojne odchádza do neďalekého kina Texas Theatre. Na zvuk výstrelov k autu pribieha automechanik D. Benavides, nájde mŕtveho Tippitta a okamžite využije služobnú vysielačku v policajnom aute, aby informoval centrálu o vražde. Aj vedúci neďalekého obchodu s obuvou Brewer si všimne podozrivého muža, ktorý vkročil do kina, a tiež podáva polícii správu. Aj preto už o 14. hodine zatýka dallaská polícia L. H. Oswalda a verí, že v rukách má i vraha prezidenta USA.
Smrť v priamom prenose Miestna polícia vypočúva podozrivého z atentátu dvanásť hodín. Z nepochopiteľných dôvodov však policajti nezhotovia ani jednu stránku protokolu. O dva dni po zatknutí L. H. Oswalda eskortujú z mestskej väznice do okresnej, aby bol k dispozícii vyšetrovacej komisii, ktorú vymenoval na objasnenie atentátu už nový prezident L. Johnson. Je vybavená plnou mocou a predsedá jej sudca Najvyššieho súdu USA Earl Warren. Vyšetrovanca sa však komisia nedočká. Len čo sa Oswald objavuje pred východom z mestskej väznice, kde sú zhromaždené viaceré televízne štáby a novinári, pristúpi k nemu Jack Ruby, neskôr označovaný za fanatického vlastenca a pomstiteľa smrti J. F. Kennedyho a výstrelom zblízka ukončí život kandidáta na atentátnika – L. H. Oswalda. Jeho smrť lekári konštatujú v tej istej nemocnici, kde umrel aj prezident Kennedy. Akoby podivuhodné okolnosti nemali konca, od tejto chvíle sa celý prípad začína ešte väčšmi zahmlievať. Vyšetrovaním FBI sa potvrdilo, že usvedčujúce dôkazy voči Oswaldovi, mierne povedané, pokrivkávajú. Na pravdepodobne vražednej zbrani typu Carcano sa nenájdu odtlačky Oswaldových prstov ani sa nepotvrdí pôvodné podozrenie, že zavraždil policajta Tippitta. Dokonca aj parafínová skúška na prítomnosť nitrátov zo strelného prachu objasní, že Oswald za posledných 24 hodín pred atentátom nestrieľal. Odborníci na balistiku zároveň expertízami potvrdili, že je vylúčené, aby jediný strelec zasiahol pohybujúci sa terč tromi presnými zásahmi nájdenou zbraňou a za taký krátky čas. Výstrelov bolo viac Objavili sa však aj ďalšie spochybňujúce skutočnosti. Policajná centrála v Dallase nahrala na magnetofónový záznam ozveny štyroch výstrelov, pretože jeden z policajtov na mieste činu mal omylom zapnutú vysielačku, akoby vysielal. Aj preto sa pozornosť vyšetrovateľov okamžite obrátila k viaduktu na trase prezidentovej cesty, kde sa podľa očitých svedkov pohybovali neznámi muži v autách, ktoré však evidentne nemali texaské čísla. Márne. Warrenova komisia vydala 24. septembra nasledujúceho roku takýto záver vyšetrovania: Prezidenta Kennedyho zastrelil L. H. Oswald, psychicky labilná osobnosť so sklonom k samotárstvu. Kto sa však ani po tomto verdikte nevzdal, bol okresný prokurátor Jim Garrison z New Orleansu, ktorý tvrdil, že išlo o dobre pripravené a strategicky prepracované protištátne sprisahanie. Prezident Kennedy sa tak mal stať obeťou organizovanej činnosti, ktorú uskutočnilo až päť strelcov a celú akciu zabezpečovalo asi päťdesiat osôb. Podľa Garrisonových poznatkov najmenej štyria atentátnici dostali prezidenta Kennedyho do krížovej paľby. Prvú strelu mal vypáliť strelec spredu a zasiahol prezidenta do krku. V tom istom okamihu druhý strelec zozadu, možno z okna skladu učebníc, zasiahol Kennedyho do ramena. Pri ďalšom opakovanom výstrele zasiahol však guvernéra Connallyho. Projektil mu roztrieštil zápästie a vnikol do ľavého stehna. Štvrtý výstrel poslal ďalší strelec z násypu pri viadukte. Projektil sa iba obtrel o prezidentovu hlavu a neskôr ho našli ležať na obrubníku chodníka. Vzápätí vystrelil znovu prvý strelec a prezidenta zasiahol priamo do spánku. Táto strela bola konečne smrteľná. Úlohou ďalších mužov istiacich atentátnikov bolo zahladiť stopy. Vo všeobecnom zmätku, ktorý po výstreloch nastal, zbierali nábojnice, iní umiestnili Oswaldovu zbraň do skladu kníh. Špeciálnu úlohu mal mať neidentifikovaný muž, ktorý predstieraným epileptickým záchvatom na chvíľu upútal pozornosť okolostojacich, aby si nevšimli, čo sa deje v priestore viaduktu, stanoviska strelcov. Stále otvorený koniec Aj preto obvinenia J. Garrisona znejú tvrdo: príčinou smrti prezidenta Kennedyho bol plánovaný štátny prevrat. Príprava vraždy a príslušného krytia, aby atentát vyznel ako politicky bezvýznamná akcia mladého šialenca, bola v réžii určitých kruhov zo spravodajských služieb s väzbou na pseudovyznávačov tzv. národných záujmov USA, ktorí v tom čase chceli predurčovať reálnu politiku, odlišnú od tej, akú presadzoval John Fitzgerald Kennedy. V súčasnosti už niet pochýb, že v dobre utajovaných análoch Bieleho domu leží vyšetrovací spis, v ktorom je uvedený motív a organizátori vražedného atentátu. Ale práve odkaz na národné záujmy Spojených štátov spôsobuje, že ešte niekoľko desaťročí verejnosť musí počkať. Odhalená pravda bude síce aj potom šokujúca, zo zainteresovaných však už nikoho priamo neohrozí. Stane sa iba historickým faktom a prekryjú ju ďalšie skutočnosti, ktoré tiež tvoria národný záujem tejto veľmoci v súčasnosti.
