Zoberme armáde a dajme radšej na kultúru

František Mikloško, kandidát na prezidenta SR

Ako ste si pripomínali 17. november? Vyjadrili ste sa totiž, že ho už dnes nevnímate ako sviatok. - Zažil som také malé vnútorné prekvapenie. Ešte do minulého roku som si naň vždy spomínal tak akosi fyzicky – keď prichádzala jeseň, znovu som prežíval tú atmosféru, v ktorej ste sa mohli už vo vzduchu dotknúť akejsi skoncentrovanej myšlienky. Tou bola vôľa ľudí zhromaždených na jednom námestí, ktorá vytvorila atmosféru v celej krajine. Tento rok som to po prvýkrát zrazu nezažil. To znamená, že fyzická pamäť funguje. Takto sa zabúdajú aj bolesti, lebo inak by človek nemohol prežiť. Zároveň som si povedal, že zrejme to treba vnútorne uzavrieť a ísť ďalej. Svoje obdobia, keď som mal potrebu niečo uzavierať, som vždy riešil vydaním knižky. Aj keď padol komunizmus, vydal som knižku o tajnej cirkvi a prenasledovaní veriacich, a tým som uzavrel obdobie komunizmu. To novembrové obdobie som uzavrel druhou knižkou, ešte však stále doznievalo. Dnes viem, že je to vec histórie a už sa k tomu netreba vracať. Netreba sa vracať k 17. novembru? - Treba sa vracať. Myslel som na seba ako na človeka „Novembra“, ktorý by mal stále o tom viesť diskusie a pripomínať. V tento deň sme sa prechádzali po uliciach a cítili malý záujem ľudí niekam prísť, niečo si pripomenúť. Čím si vysvetľujete ten apatický vzťah mlčanlivej väčšiny k 17. novembru? - Jednak každý, kto prežil november v zrelom veku, môže prežívať podobné fyzické zabudnutie ako ja. Jednak je to veľká únava z politiky, vyčerpanosť zo slov. Na jednej strane tu síce vznikla veľmi labilná, ale bohatá vrstva ľudí, na druhej strane väčšina ľudí má problémy, žije na hranici ľudskej existencie. Keď som počul Ficov výrok, že ľudia za komunizmu mali lepšie sociálne vymoženosti, bral som to ako výrok politika, ktorý má svoj zámer. Keď však počujem to isté, len povedané inými slovami, od človeka z vašej komunity, kladiem si otázku: o čom to tu vlastne je? - Keď som bol dieťa a hrávali sme sa na okraji mesta, moja mama mi vždy vravievala, že chlieb s cibuľou si mám zjesť doma, a ak nie, tak potom by som mal dať aj kamarátom. Ťažko sa totiž môžete s niekým hrať, rozprávať, keď ho neponúknete, nespýtate sa, či nie je hladný alebo smädný. Poviem to obrazne, ak totiž ľudia nemajú tieto potreby naplnené, ťažko môžu mať dispozíciu pre niečo viac. Na druhej strane komunizmus to riešil v inom extréme. Dal im jedlo, prácu, bývanie, ale všetko ostatné naprosto zanedbával. Krajina sa na úkor budúcnosti vyčerpávala. Od novembra 1989 je problém všetkých starostov v obciach na Slovensku, ako KDH ich máme totiž takmer tretinu, voda, plyn, kanalizácia, dnes ešte aj čističky. To vtedy nebolo. Na poľnohospodárstvo sa dávalo tridsať miliárd vtedajších korún, dnes sa dáva tuším osem. Čiže peniaze sa dávali na už spomenuté tri základné potreby, ale všetko ostatné sa zanedbávalo. Dávalo sa na úkor ekológie, toho, čo dnes prežívame, ako niečo veľmi príjemné. Keď si spomeniete, ako vyzerali jadrá miest, napríklad v Bratislave, Košiciach, to bola hniloba. Dnes to všetko ožíva. Ale vo chvíli, keď človek nemá tie tri základné veci, je náchylný si myslieť, že všetko je zlé. KDH, aj vy osobne, ste získali veľký kredit, keď ste bojovali za všeobecné hodnoty ako ľudské práva, sloboda, demokracia, na druhej strane ste vždy strácali, keď sa zúžili tie všeobecné hodnoty na hodnoty katolícke, ktoré pôsobili v našej spoločnosti skôr kontroverzne. Ako chce KDH prekročiť tento tieň? - SDKÚ chcelo byť týmto KDH, ktoré prekročí svoj tieň, ale nejako extra sa mu nedarí. KDH vždy zachránilo ideové jadro. To totiž vždy, ktokoľvek ho predstavoval, pokiaľ sme ho uchránili, pomáhalo znovu a znovu prežiť – aj v mysliach voličov, aj v mysliach politikov. Podľa mojej mienky musí KDH prijať myšlienku, že bude rásť organicky, že neskočí odrazu z 10 na 30 percent. Ak to nemá byť len populistický nárast, dorastanie môže byť naozaj len organické. KDH má samozrejme problém s tým, že vzniklo z disidentov, a preto nemalo veľa odborníkov. Mali sme jediného politika a tým bol v roku 1989 Ján Čarnogurský. Postupne sa nám však darí. KDH potrebovalo vytvoriť strednú generáciu, ktorá je kompetentná v silových rezortoch. A silové rezorty sú doménou konzervatívnych strán. Problém je stále s ekonomikou a národohospodárstvom. Na Slovensku sa zatiaľ nepodarilo vychovať národohospodára, ktorý by niesol v sebe tri rozmery národohospodára: mal by v sebe makroekonomiku, mal zmysel či cit takmer podnikateľa a bol dobrý politik, rečník, mal v sebe charizmu. Devätnásťpercentná daň je nespravodlivosť. Pomáha bohatým, ale sám ste povedali, že väčšina slovenskej spoločnosti žije na hrane. - O tomto sme veľmi diskutovali. Vo volebnom programe sme mali štrnásťpercentnú daň. Minister Mikloš však povedal, že na to nemáme peniaze. Princíp rovnosti znížil veľmi daň z príjmu, čo je veľmi výhodné aj pre vstup kapitálu a môže to nepriamo pomôcť obyčajným ľuďom. Lebo keď sa tí bohatí naštartujú... Aj na nebohatom Slovensku, kde sú riziká chudoby veľmi nedisproporčne rozdelené? - Môžu byť tunelári, ktorí si chcú postaviť honosný dom, ale väčšina ľudí chce tie peniaze otáčať. Len uložiť peniaze do banky, to nemôže byť pre nikoho zmyslom života. Ako sa možno z paušálnych tvrdení, že kde sa otočia peniaze, tam budú všetci z toho niečo mať, dostať k dôležitým predstavám, kam má spoločnosť do seba investovať? Nemyslíte si, že tu nechýba len jeden národohospodár, ale v tejto spoločnosti chýba predstava, kým vlastne chce byť? - Slovensko trestuhodne zanedbáva kultúru a vzdelanie. Len na porovnanie: Slovinci sú oveľa menší a ide tu akoby o rozdiel medzi dvoma civilizáciami. Slovinci preferujú svojich vysokoškolských pedagógov, vedeckých a kultúrnych pracovníkov, že sa im oplatí zostať doma. Na Slovensku pre toto nie je cit, a povedzme si úprimne, nebol zatiaľ u žiadnej vlády. Akoby sme si to v našej národnej povahe neuvedomovali. Na druhej strane, ak by sa tieto peniaze mali dať do kultúry, treba ich niekomu zobrať. Ja vždy navrhujem, zoberme armáde. Naozaj zostáva len armáda. Ešte by sme mohli zobrať nejaké peniaze SIS-ke, to by som tiež nemal výčitky svedomia. Hovorili ste, že pri devätnásťpercentnej dani sa rozhýbe ekonomika a všetci z toho budú niečo mať. Slovensko je tzv. tiger Východu, HDP dlhodobo rastie, napriek tomu klesá reálna mzda. Tu je akási disproporcia – tiger, ktorý rastie, má problémy s verejnými financiami, všetko kolabuje, mzda klesá. Kde sa tie peniaze strácajú? - V tejto oblasti nie som odborníkom, do detailov sa preto neodvažujem púšťať. Podľa mňa však Slovensko ťahá niekoľko gigantov, ktoré tu sú a vytvárajú toto zdanie. Som síce pri politických diskusiách, a preto viem popísať východiská, ktoré mali viesť k týmto veciam. Prečo však je táto príčina taká, v tejto chvíli na to neviem odpovedať. Ale to je to, čo najviac zaujíma voličov. - Áno. KDH prišlo s myšlienkou rovnej dane, síce predtým ju spomínala aj Demokratická strana. Mali sme ju vo volebnom programe a pretlačili sme ju do vládneho programu. Ostatní vládni predstavitelia nechceli. Nepredstavovali sme si devätnásťpercentnú daň, ale v danej chvíli sme na inú nemali. V Estónsku je rovná daň 26 percent, teraz uvažujú o znížení na 24. - My sme sa vždy orientovali na Rusko. (smiech) Ako sa teda vyrovnáva KDH s dilemou vlastnej agendy a záujmov väčšiny spoločnosti? - KDH možno nie vždy dokázalo svojimi reakciami udržať rovnováhu medzi tým, ako ono vidí tieto problémy a ako ich vidí ostatná spoločnosť. Obrazu KDH možno napomohli niektoré výroky, ktoré médiá s najväčšou radosťou dlhodobo opakujú a rozmazávajú. Ak by sa KDH vzdalo svojho pohľadu na niektoré veci, tak by podľa mojej mienky aj zaniklo, či stratilo opodstatnenie, aby tu bolo. Zoberme si napríklad tému homosexuálnych partnerstiev. Je osobnou vecou každého človeka, akej orientácie sa cíti byť. Do jeho súkromia sa nechceme miešať. Už dávnejšie sledujeme tento vývoj na Západe, jeho logiku, ktorá sa prenáša sem. A tu my chceme brániť tradičnú rodinu v židovsko-kresťanskom ponímaní. V registrovaných partnerstvách ide predsa o rodinu, nie o únik z nej. - Ak si chcú takto orientované páry vysporiadať svoje majetkovo-právne vzťahy ohľadom dedičstva, už dnes to môžu urobiť bez problémov. Ale vo chvíli, ak to má dostať charakter rodiny spojený s vychovávaním detí, ide o kritický okamih... Čiže neboli by ste proti registrovanému partnerstvu, ak by nebolo spojené s výchovou detí? - Sme proti registrovanému partnerstvu pokiaľ má získať inštitút manželstva. To je delikátna otázka, pretože manželstvo v zmysle kresťanského ponímania, je aj bezdetné manželstvo. Partnerstvo je možné urobiť aj na základe dnešných zákonov v zmysle majetkovo-právneho záväzku. Nevieme si však dobre predstaviť, aký je cieľ partnerstva dvoch ľudí rovnakého pohlavia, pretože cieľom manželstva je plodenie detí a ich výchova. O nič iné nejde ani v registrovaných partnerstvách. - To je problém, ktorý sa stelesňuje v zákonoch. Ja ako poslanec nemôžem zostať indiferentný, musím zaujať nejaké stanovisko. Tu nepríde pravdepodobne k nejakému porozumeniu, aj keď možno tým stratíme časť priazne voličov. Nechceme však v tom byť agresívni, my sa len bránime. Hovoríte, že toto je už vyriešené v našich zákonoch. Je to však ako ozvena iného problému a tým je diskriminácia. Ide tu totiž aj o duch zákona. Pokiaľ nemôžete vychovávať deti, je aj váš postoj k životu morálne menejcenný – nereprodukovateľný. - Diskriminácia je absolútne nejasné slovo a zavádzajúce. Som ja diskriminovaný, že nemôžem byť operný spevák? Som, aj nie som. Nemám na to hlas. Je z vašej perspektívy možné, aby bol gej učiteľom etiky na gymnáziu? - Nikto neskúma, či je niekto gej. Druhá vec je, a to je, bohužiaľ, vplyv Západu, že títo ľudia prechádzajú do exhibicionizmu. Ak to niekoho baví, prosím, ja sa na to predsa nemusím pozerať. Ale ak by chcel niekto takýmto spôsobom predstavovať svoju orientáciu v škole, tak môže byť právom rodičov povedať, že nie. Nemyslíme tým, že niekto bude prednášať „gejskú“ etiku. - Kde potom nájdete tú hranicu? Keď niekto začne o tom rozprávať, ale je zároveň povedané, že za to nesmie byť diskriminovaný, tak sa ho nemôžete ani dotknúť. Viete, koľko je skrytej homosexuality v nepriznaných identitách? Myslíte, že to nemá vplyv na výchovu? - Viem si predstaviť. Ale to je úplne v poriadku. Pokiaľ s tým nejde niekto navonok, nikto s tým nemá problém. V dejinách totalitných režimov získali celé skupiny ľudí štatút morálne diskvalifikovaných jedincov a medzi nimi boli aj ľudia homosexuálne orientovaní. Títo ľudia sú dnes sondou tolerancie a vyspelosti spoločnosti. Nemyslíte? - Toto je vec dlhodobej a veľmi citlivej výchovy obyvateľstva, aby v sebe potlačilo inakší pohľad na ľudí, ktorí sú inak orientovaní. Nemyslím si však, že Západ sa toho zhosťuje práve najšťastnejšie. Táto menšina istým spôsobom tlačí väčšinu, že ju musí uznať vo všetkých rozmeroch spoločnosti. Ale v tomto smere to nejde. Aj niekto, kto nemá jednu nohu, ťažko môže ísť na olympiádu do súťaže. Ale týmto jedincom, obrazne povedané, nechýba jedna noha. - Akým spôsobom môžu dvaja gejovia žijúci v manželstve splodiť dieťa? Kto ho vynosí z tých dvoch chlapcov? A keď si bezdetné rodiny adoptujú dieťa? - Tam je zabezpečená vyvážená výchova. Ako plodiť deti, je dnes technický problém. Tu ide o emancipačno-etický problém – či sú títo ľudia schopní vychovať slušných ľudí. Vy tvrdíte, že nie sú. - My tvrdíme, že dieťa je otvorené pre obidva póly, mužský a ženský, aby bolo vychovávané harmonicky. A práve tu je koreň diskriminácie: len čo poviete, že títo ľudia nie sú schopní vychovať slušného človeka, diskvalifikujete ich ako ľudské bytosti. - Opieram sa o Božiu autoritu, že takto bola založená rodina. Môžu potom ateisti vychovať slušných ľudí? - Samozrejme, že môžu. Veď prirodzený zákon je v človeku. Ten by mal byť aj v gejovi... - Áno. Ako si predstavujete „miesto“ Boha a kresťanstva v politike? - Cez politikov, ktorí sa hlásia k viere v Boha. To je úplne legitímne, že takíto politici majú byť a majú sa uchádzať o priazeň voličov a majú tieto názory presadzovať. Ako by mala otázka interrupcií vstúpiť do hry politikov? - Samozrejme, že kresťanskí politici s interrupciami nesúhlasia. Myslím, že po 40-50 rokoch akceptácie takéhoto zákona sa táto vec stane skôr zvykom ako morálnym problémom. To však neznamená, že ak sa už niečo stalo zvykom, že tento problém nemožno znovu otvoriť. Neviem si predstaviť, že by sme tento svoj názor nevyslovili. Veď táto diskusia nás môže niekedy zaskočiť, keď medicína v jednej chvíli povie, že ide od začiatku o život. Tragédia je v tom, že prenášame normatívny problém na technickú definíciu života. Problém je skôr o povahe ľudskej slobody. V tom, či existuje ľudská sila, ktorá má právo oddeliť to, čo bolo už raz z kresťanského hľadiska spojené. - Ale ťažko môžete od nás, kresťanských demokratov, chcieť iný názor, ako máme. To by sme už neboli my. Aký variant interrupčného zákona budete vy ako politik KDH presadzovať na úrovni parlamentu? - Za rok 2002 bolo na svete vykonaných 46 miliónov interrupcií. Ale na Slovensku v porovnaní s minulosťou veľmi prudko klesol počet interrupcií. - Áno, otvorili sme sa svetu, antikoncepčná osveta vzrástla. Čiže radšej antikoncepciu ako interrupciu? Naozaj je toto stanovisko KDH? - K tomu sa nevyjadrujem, to je osobný problém každého páru, nie vec zákona. Ja sa vyjadrujem tam, kde sa musím vyjadrovať ako politik. Ja sa musím vyjadriť tam, kde ide o zákon, nie tam, kde ide o súkromie, to je vec svedomia každého. Ale to nie je celkom pravda. Vy chcete zákonom predpísať, aby žena nemohla ísť na interrupciu. - Tam, kde je to vec zákona, vyjadrujem názor, ktorý mám a ktorý zdieľam v tom hnutí, ktoré reprezentujem. Môžeme akceptovať len ten zákon, ktorý umenšuje daný stav. Akékoľvek liberalizovanie tohto zákona je pre nás neprijateľné. Ale akou formou to urobiť, to je vec našich lekárov, poradcov. Do toho sa ja nemiešam. Čo považujete za optimálny variant pre túto krajinu? Aký je váš osobný názor? - Ja som kresťan – katolík. Pre mňa interrupcie nie sú dovolené. Ale politik si uvedomuje možnosť, v ktorej sa môže pohybovať. V tejto chvíli je tu už daný zákon, ktorý v tejto podobe existuje od roku 1986. Ja môžem hlasovať len za zákon, ktorý umenší možnosť interrupcií vo vzťahu k už existujúcemu zákonu. Ak by niekto predložil zákon úplne zakazujúci interrupcie, podporili by ste ho? - Áno. A nemyslíte si, že ak by sa takýto zákon prijal, problém interrupcií by sa zamietol pod koberec, ale nevyriešil? - Ťažko povedať. Ja ako kresťanský politik mám v sebe jasnú hranicu, ktorú jednoducho nemôžem prekročiť. Ale ako politik musíte rozhodovať a riešiť aj situáciu iných. - Poviem jeden neporovnateľný príklad, ale ako sa dnes hodnotí hlasovanie poslancov slovenského snemu o vysídľovaní židov? Tam nie je najmenšie milosrdenstvo. Hoci oni tvrdili, že nevedeli, že idú do plynových komôr. Ale posielali ich preč. Neviem si teda predstaviť vtedajšieho poslanca, keby žil, či by mu spoločnosť uznala to jeho hlasovanie. Ako však riešiť problém, ktorý vy vykážete za hranicu ilegality? Príkladom je Írsko, kde po zákaze vzrástol počet nelegálnych interrupcií. Vy vlastne kriminalizujete istú tému. Nezbavíte sa jej, ona bude existovať. Možno ju len dostávate mimo kontroly tzv. civilizovaných možností. - Chcete odo mňa ako kresťanského politika, aby som sa zrazu zriekol kresťanskej agendy? Moje svedomie je pre mňa príkaz ako pre kresťanského politika. To sú hranice, ktoré ja nemôžem prekročiť.

Spomenuli ste snem, ktorý odhlasoval zákony umožňujúce deportácie. Znamená to, že nechcete urobiť tú chybu, čo vaši predchodcovia? - Ako som už povedal, ide o neporovnateľný príklad. Ale chcem povedať, že pokiaľ ide o také vážne veci, ako sú veci svedomia, tieto hlasovania sa s odstupom desaťročí nehodnotia ako politický problém. Nikoho nezaujíma, aká bola vtedy politická atmosféra, ale ako sa ten-ktorý človek zachoval svojím hlasovaním. Chcem tým povedať, že vo veciach, v ktorých ide o život a o smrť, sa s odstupom času neberie ohľad, aká bola politická atmosféra. Bola tu veľká téma – lustrácie, akási očista verejného života. Zdá sa, že vytvorením úradu a nástupom Jána Langoša do jeho čela sa všetci upokojili. Aj tí, čo chceli lustrovať, aj tí, čo nechceli. Deje sa niečo aj nedeje. Hovorí sa tiež o akejsi očiste vo vnútri cirkvi. Ako sa vy pozeráte na vyrovnávanie sa s minulosťou v rámci cirkvi ako inštitúcie? - Čo sa týka lustrácií, som jeden z najkompetentnejších sa k tomu vyjadrovať, pretože som bol pri zrode týchto vecí. V prvom rade som vyjadroval veľké obavy z lustračného procesu a protestoval som proti nemu. A v konečnom dôsledku som pristúpil, že sme v rámci lustrácií prijali zákon, ktorý sa dotýkal len tých prípadov, kde bola spolupráca dokázaná evidentne. Môj názor na spoluprácu cirkevných predstaviteľov so štátnou bezpečnosťou je veľmi opatrný. A o mnohých cirkevných hodnostároch, ktorí sú na zozname spolupráce s ŠtB, som presvedčený, že nespolupracovali. Je tam veľmi zvláštne obdobie, keď bolo možné za agenta Štátnej bezpečnosti považovať aj človeka, ktorý spoluprácu nepodpísal. A toto obdobie je pre mňa otázne, ako sa tí ľudia na ten zoznam dostali. Opakujem, nielen voči cirkevným predstaviteľom, ale aj voči ostatným, som veľmi opatrný. Na jednej strane cítim, že tento problém bolo po páde komunizmu treba otvoriť, na druhej si myslím, že sa mnohým ľuďom ublížilo, že sa zverejnili tieto zoznamy bez toho, aby sa mohli brániť. V tomto smere sa necítim byť ten, kto by mal v cirkvi tento problém riešiť. A čo Pacem in terris? - To je iná vec. Voči Pacem in terris som už ako disident bojoval. Otvorene sme voči nemu bojovali, stáli sme na strane hladovkárov – bohoslovcov. Cirkev sa s ním vyrovnala? - Cirkev sa s ním vyrovnala spôsobom, že prvú minútu po páde komunizmu Pacem in terris zanikol a títo kňazi opustili vplyvné miesta, ktoré mali, a pracujú ďalej. Je to veľký problém vyrovnávania sa s problémami v cirkvi. Lebo nie je jednoduché vylúčiť kňaza, ak sa raz pomýli. Kňaz sa totiž stáva kňazom naveky a má aj právo sa niekedy pomýliť. Treba bojovať s tým hriechom, zlom, ktoré sa robí. Ale vo chvíli pádu, či zmiznutia toho hriechu je otázne, či má nastať verejná poprava alebo či ten človek bude odstavený, ale bude pôsobiť v cirkvi ďalej. Sú oblasti Slovenska, kde je veľa veriacich, ktorí podporujú svojho duchovného, vidia ho pred jeho veľkým autom, na tenisovom kurte alebo v bazéne, ktorý mu postavili. Aká je potom tá jeho duchovná úloha v spoločnosti? Nie je tam istý nepomer a rozpor? - Našťastie takých duchovných nie je veľa. Ale som za to, aby sa o tom otvorene hovorilo a písalo. Bazény na farách – ak sú, tak to je väčšinou snaha nejakým moderným spôsobom zachytiť a pritiahnuť mládež. Nie je skôr duchovný život a kresťanská morálka, ktorá vedie k určitým hodnotám, spôsob na eliminovanie korupcie? - To je komplikovanejší problém. Závisí aj od istej národnej povahy. Je rozdiel medzi severskými, protestantskými krajinami, ktoré sú možno viac pripravené na poriadok, a medzi krajinami slovanskými, nielen katolíckymi. Aj Taliansko je plné mafie a korupcie. Bolo by absurdné však povedať, že tam, kde je katolicizmus, tam je aj korupcia. Inak žijú Taliani, ktorí sú katolíci vo všetkých oblastiach. Nechcem posudzovať mentalitu katolíkov a evanjelikov, ale evanjelické krajiny sú striedmejšie vo všetkých oblastiach. Katolícke krajiny – Španieli, Taliani, Portugalci, to je dolce vita. Možno, že už národná povaha pritiahla tie náboženstvá, ktoré tam sú. Ale súhlasím, že ak niekto jazdí na luxusnom aute a káže chudobu, tak vodu káže a víno pije. Ale tento problém nemám potrebu verejne riešiť ako politik. Čiže nevidíte súvis medzi kultom peňazí, bohatstva, korupciou a spôsobom vedenia k striedmosti? - Cirkev má nekonečne veľa stránok. Keby ste posudzovali len podľa misionárov, ktorí žijú naozaj vo veľkej striedmosti, žijú a i zomierajú v neľahkých podmienkach, a chceli to nejakým spôsobom zdôrazniť, tak tiež to nie celá pravda. V tomto smere sa to nedá pomenovať jedným hlasom. Nie sú tie skutočne veľké materiálne dary v rozpore s cirkevnou etikou? - Tie dary sa týkajú kostola, jeho výstavby a stavby fary. A v tom je absolútne geneticky zakódovaná skúsenosť toho obyčajného človeka, že to nie je pre farára, ale pre život. To je to, čo na našich ľuďoch obdivujem, že dokážu dať to posledné, aby zanechali niečo, čo ich presiahne, čo ich prežije. Kostol je centrum života, odohrávajú sa v ňom hraničné situácie života, aj pre toho, kto doňho nechodí. Nie je to preto, lebo Slovensko je ešte stále rustikálne podmienenou civilizáciou? Pretože počet aktívne veriacich v Európe je na ústupe. - To je tajomstvo. Pozrite si list Rastislava, ktorý písal cisárovi Michalovi, keď pozýval Cyrila a Metoda. Písal v ňom: „Náš ľud je zbožný...“ Zbožnosť je zvláštny dar, ktorý v sebe nesie slovenská duša. Aj preto pozornosť Svätého Otca k Slovensku, keď sa dvakrát vyjadril, že Slovensko má osobitné postavenie v Európe, je pravdepodobne v tej zbožnosti, ktorá sa tu zatiaľ udržala v rôznych podobách. Hovoríte o istej zbožnej črte slovenského národa. Ale v očiach ľudí, ktorí sú laici, keď si predstavíte slovenskú zbožnú spoločnosť v politickej akcii, predstavíte si vojnový slovenský štát. Za slovenského štátu sa tiež prvýkrát zoštátňovalo, myslíme arizácie. Vznikla tiež jedna štátostrana. Do akej miery sa to dá oddeliť od toho, čo sa nazýva zbožnosť slovenského národa a jeho dobrá stránka? - Ja s tým nemám problém. Týmto otázkam som sa venoval už za komunizmu. V roku 1987 pri 45. výročí deportácií som to bol aj ja, kto sa po prvýkrát ospravedlnil židom za tieto tragédie. S tým, že slovenský štát nesie zodpovednosť za deportácie, s tým nemám najmenší problém. Že téma slovenského štátu je delikátnejšia, že bol vtedy popravený prezident, má, samozrejme, svoje emocionálne dozvuky, ale v zásadných veciach sme sa už vyjadrili. Okrem židovskej otázky, ktorá sa za slovenského štátu tragicky nezvládla, v ostatných otázkach by som bol opatrnejší. Slovensko po prvýkrát zažilo to, že si začalo samo vládnuť a zachránilo si tak svoju existenciu. Je KDH v tomto bode dnes názorovo homogénne? - Absolútne. Prečo ste v roku 1992 hlasovali proti zvrchovanosti Slovenskej republiky, keď vás povaha štátnej samostatnosti oslovuje? - My sme vyjadrili myšlienku slovenskej hviezdičky na európskom nebi, čiže sme sa jej nevzdali. Len v danej chvíli to pre nás nebol okamih, keď sa malo o tom rozhodnúť. Ja som zažil tú garnitúru, ktorá bola predstaviteľom tejto myšlienky. Ešte rok predtým to boli striktní federalisti. Ľudia, ktorí z roka na rok menia názor len preto, lebo im umožňuje dostať sa k moci a zmocniť sa myšlienky, tak to pre mňa neboli ľudia, ktorým by som s dôverou dal len tak do ruky tento štát. A to sa aj ukázalo. Táto skupina ľudí je dnes odstavená, medzinárodne izolovaná. Československo sa teda malo rozdeliť až v EÚ... - Áno, tak sme to mysleli. To je naša idea v KDH – organická premena, rast. Hoci som hlasoval proti rozdeleniu, verejne som hovoril, že myšlienka dozretia samostatnej štátnosti je nezabrzditeľná a Česi ma za to neodsudzovali. To bol úplne legitímny názor, nebol som proti slovenskej štátnosti. A dnes, keď kandidujem na prezidenta, by som sa cítil úplne trápne, keby som to chcel nejako meniť, zametať za sebou. Vstupujeme do EÚ. Veľká diskusia vznikla okolo postavenia pojmu Boh v európskej ústave. Prečo by tam mal byť? - Médiá sú vždy náchylné veci zjednodušovať a chytiť sa tej najjednoduchšej myšlienky. Európska ústava je absolútny zlom v európskom živote. Zakladá európsky štát, bude mať jedného prezidenta, jedného ministra zahraničia, jedného prokurátora. Je úplne jasné, že pôjde o federatívny štát. To je prvá otázka, nad ktorou by sa mali intelektuáli zamyslieť. Žasnem, ako bezradne všetci slovenskí historici, intelektuáli mlčia. Charta ľudských práv je úplne ináč ponímaná, ako bola prijatá charta OSN. V jednom dokumente EÚ sa hovorí, že ľudské práva treba chápať dynamicky. Povedal som to jednému slovenskému komikovi, že v tomto je rozdiel medzi ľudskými právami v minulosti a súčasnosti. Odpovedal: „Chápem. Doteraz bolo nezosmilníš a odteraz bude nezosmiľníš často.“ Tu naráža židovsko-kresťanská tradícia, ktorá je postavená na dogmách, na tradíciu, ktorá sa začína rodiť a ktorá má byť dynamická. Tá zrážka je neodvrátiteľná. Všímajte si preto vyjadrenia Vatikánu, ktorý začína byť čím ďalej, tým ostrejší. Charta ľudských práv, ktorú vnáša európska ústava, je úplne vágna. A v tomto smere naši ľudia, lebo politiku KDH majú v rukách matematici, vedia dedukovať. V Charte ľudských práv je na jednom mieste reprodukčné klonovanie zakázané, na druhom mieste hovorí, že veda a výskum nemôžu byť v ničom obmedzované. Zakazuje reprodukčné klonovanie, z čoho automaticky nevyplýva, že zakazuje terapeutické klonovanie. Ale z nášho pohľadu je to takisto narábanie so živými embryami. Charta je napísaná vágne a ja mám obavy, že ju doteraz nikto nečítal. Nemyslíte si, že takto nejako musel hovoriť váš pomyselný predchodca, keď sa Slovensko pripojilo k Čechám v roku 1918? - Rok 1918 bol záchranou Slovenska, ktoré bolo takmer pomaďarčené. Ale ten konflikt tam ostáva. - Konflikt bol v necitlivom prístupe Čechov. Ale stále hovorím, že roky 1918 až 1938 sú zatiaľ vrcholom slovenskej kultúry, vedy. Aj teraz sa hovorí o EÚ ako o istej záchrane, aj keď súčasne o istej necitlivosti EÚ k našim kresťanským hodnotám. - Veď tak to aj dopadne, EÚ sa rozpadne. Ale v tejto chvíli nás zachráni. A na čo sa rozpadne? Na bývalé národné štáty? - Pozrite si dejiny Európy. Čo vydržalo viac – snahy zjednocovať alebo snahy žiť vedľa seba ako rôzne národy? Tie snahy zjednocovať boli síce konštruktívne, ale väčšinou to bolo pod tlakom. Európa je v prvom rade Európou silných sebavedomých národov, ktoré majú svoje osobité kultúry, obohacujúce celok. A tá hviezdička, o ktorú vám išlo v roku 1992, mala byť o čom? - No o tej Európe, do ktorej sme vstupovali. To je ten podvod. Taká Európa neexistuje. EÚ zakladali traja kresťanskí demokrati – de Gasperi, Schuman a Adenauer. A dnes monumentálne rozšírenie Európy o desať štátov sa deje 1. mája na Sviatok práce. To je kúzlo nechceného. Kresťanskí demokrati v súčasnej Európe zanikli. Prečo? - Rozpadli sa. Okrem KDH sú všetci v kríze. Ale veď v Nemecku majú tridsať percent. - Ich vrchol bol za Kohla. V Taliansku neexistujú, v Španielsku je to v kríze. Jedine KDH. KDH má ministra školstva. To je samozrejme jeden z rezortov, ktorý sa stará o duchovný rozmer. Teraz je veľmi diskutovaná téma školného na vysokých školách. Je viazané na sociálny status študenta a nie na jeho záujem o štúdium. Necítite v tom rozpor? - Sociálny rozmer je základný problém dnešnej spoločnosti. To hovorili aj komunisti. - Dobre, ale v danej chvíli je sociálna otázka najpálčivejšou otázkou. My nemôžme prijať školné a diskriminovať tým ľudí, ktorí naň naozaj nemajú.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Damas Gruska a Martin Muránsky