Kto sa bojí slova na „d“?
Neschopnosť dosiahnuť dohodu o návrhu európskej ústavy zatienila schválenie prvej obrannej stratégie EÚ lídrami únie. Dokument by mal byť privítaný ako protiváha európskeho sebauspokojenia, nekoherentnosti a pasivizmu pri vysporiadavaní sa s bezpečnostnými hrozbami, ako sú medzinárodný terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia a organizovaný zločin. Mohol by tiež prispieť k položeniu napätých európsko-amerických vzťahov na lepší, pevnejší základ. Napriek tomu je analýza koreňov bezpečnostných hrozieb v stratégii na mnohých miestach neúplná a priveľmi zdôrazňuje tradičné diplomatické, politické a vojenské prostriedky na boj proti nim. Predovšetkým sa dokument vzdáva presadzovania demokracie ako základného politického cieľa, ktorý zároveň niektorým z týchto hrozieb predchádza. Hovorí sa v nej o cieli „podporiť kruh dobre spravovaných krajín“ na východ od EÚ a v stredomorskom regióne. Len sekcia o presadzovaní multilateralizmu spomína dobre spravované demokratické krajiny ako „najlepšiu ochranu našej bezpečnosti“. Vo všeobecnosti však nevysvetľuje, čo termín „dobre spravované“ znamená a čo sa pod rozširovaním „dobrej vlády“ v skutočnosti myslí. Do termínu by sa totiž mohla zahrnúť aj autokratická vláda, pokiaľ prináša politickú stabilitu, fungujúce spoločnosti a nízku mieru zločinnosti. *** Je typické, že analýza hrozieb v stratégii priraďuje nárast nových foriem terorizmu k „náboženskému fundamentalizmu“, ktorý má byť zasa zakorenený v „komplexných príčinách zahŕňajúcich tlak modernizácie, kultúrnu, spoločenskú a politickú krízu a odcudzenie mladých ľudí žijúcich v cudzích spoločnostiach“. Aj keď nárast terorizmu sa nedá vysvetliť len jediným faktorom, takéto tvrdenia viac zahmlievajú, ako objasňujú. Nevšímajú si totiž fakt, že nová vlna terorizmu získala mimoriadne silnú podporu – nech sú to peniaze, bezpečný úkryt, či noví členovia – od spoločností, ktorým vládnu skorumpované, utláčateľské a občanmi nekontrolovateľné režimy. Nie je náhoda, že šestnásti z devätnástich únoscov z 11. septembra boli občania Saudskej Arábie. Pokiaľ väčšina krajín na Blízkom a Strednom východe neprizná svojim občanom ich podiel na politickom živote, neskončí sa ani radikálna opozícia voči týmto režimom a ich západným ochrancom. V skutočnosti bolo v oblasti medzinárodných vzťahov len málo oblastí tak komplexne preskúmaných a empiricky doložených, ako takzvaná téza o demokratickom mieri. Tvrdí, že demokracie bojujú medzi sebou omnoho zriedkavejšie, pretože voliči by odmietli finančné a ľudské náklady vojny. Navyše, demokratické praktiky podľa skúseností podporujú vyriešenie politických konfliktov mierovými cestami rovako, ako podporujú vládu zákona a ekonomický rozvoj. Presadzovanie demokracie určite nie je jednoduché a bez rizík. Kontroverzná invázia USA do Iraku bola čiastočne ospravedlniteľná cieľom rozšíriť demokraciu v regióne. Európania mali dobrý dôvod byť skeptickí v otázke vhodnosti, dokonca aj legitímnosti použiť na presadenie takých cieľov vojenskú silu. Demokracia by však nemala byť poškodená jej spájaním s vojenskou silou. Možno ju presadzovať starostlivo vyberaným a trvalým aplikovaním rôznych nástrojov, časť z nich dokument (stratégia) nazýva „preventívym zainteresovaním sa“. *** Druhým dôvodom na vyhýbanie sa „tomu slovu na d“ je téza o kutúrnej výnimočnosti. Tá tvrdí, že demokracia nemôže mimo západného kontextu poriadne fungovať. Idea, že politická moc by sa mala zodpovedať tým, ktorí sú ňou ovládaní, a mala by im skladať účty, nie je však obmedzená len na Západ. Výskumy opakovane ukazujú, že ju prijímajú ľudia na celom svete. Je to širší koncept ako slobodé, rovné a všeobecné voľby – ak sú tie zavedené pred potrebnými zábezpekami, môžu vyvolať násilie voči etnickým či náboženským menšinám. Demokratické praktiky v jednotlivých krajinách sa preto nemusia zhodovať s modelom európskeho národného štátu, či taviaceho kotla Spojených štátov. EÚ by napriek tomu mala použiť všetky svoje nevojenské schopnosti na šírenie slobody slova a nezávislosti médií, na podporu umiernených síl vo vládach, opozícii a občianskej spoločnosti, rovnako ako na šírenie voľného trhu, ekonomického rozvoja a vzdelávania, aby tak prispela k vytvoreniu politicky angažovanej a na stabilitu orientovanej strednej triedy. *** Nakoniec, politickí lídri by sa mali zdržať priamych referencií na šírenie demokracie, lebo to môže odhaľovať dvojité štandardy a bolestivé kompromisy. Západné krajiny a predovšetkým USA boli dlhý čas slepé voči nedemokratickým praktikám vo svete. V známom prejave z júla minulého roku spôsobil politický obrat v tejto otázke sám prezident George W. Bush. Mnohé z kompromisov zapríčinila energetická závislosť Západu. Nová bezpečnostná stratégia EÚ správne poznamenáva, že veľká časť zásob fosílnych palív sa nachádza v politicky nestabilných regiónoch sveta. V skutočnosti sú politicky nestabilné čiastočne práve preto, že sa v nich tieto zásoby nachádzajú a podporujú ekonomický systém „života z renty“. Neexistuje tu teda potreba zdaňovania, a tým ani zastupiteľskej vlády. Je tiež pravda, že demokracia môže dať vzniknúť vládam, ktoré sa postavia proti niektorým európskym hodnotám a geopolitickým záujmom. No pokiaľ sa noví vládcovia nebudú snažiť prevrátiť naruby samotný systém, ktorý ich doviedol k moci, či šíriť etnické násilie, sebavedomá, no mierová opozícia voči západným záujmom by mohla byť cenou, ktorú sa za našu bezpečnosť opatí zaplatiť. Bezpečnostná stratégia vo všeobecnosti presvedčivo argumentuje za viac koherencie, schopnosti a vpred hľadiaceho myslenia pri vysporiadavaní sa s novými bezpečnostnými hrozbami. Posunutie presadzovania demokracie bližšie k centru jej strategických ambícií by len poslnilo jej apel a efektivitu. Článok bol uverejnený na stránke www.euractiv.sk Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
