Rusko-japonská vojna
Je známe, že nielen sovietski historici, ale dokonca aj samotný V. I. Lenin charakterizovali rusko-japonskú vojnu v rokoch 1904 – 1905 ako „nespravodlivú z oboch strán“ a „imperialistickú“, prekvapili ma však slová J. V. Stalina, keď odôvodňoval vyhlásenie vojny Japonsku v lete 1945, že je nutné odčiniť hanbu, ktorú Rusko utrpelo na začiatku 20. storočia a zmyť ju krvou. Nespravodlivé boli príčiny i ciele vojny. Ani ruský, ani japonský vojak nebránil svoju vlasť pred agresorom. Najjasnejšie to vyplýva z okolnosti, že vojna prebiehala na území iného štátu – Číny – a všetky útrapy s ňou spojené muselo znášať obyvateľstvo štátu, ktorý sa ocitol v úlohe koristi dravcov. V tejto súvislosti narážame na príznačný paradox. Už keď sme písali o dejinách Gruzínska, spomínali sme, že rusko-sovietski historici na jednej strane síce priznávali, že územia dobyté cárskym Ruskom boli kolónie (ich obyvatelia boli oficiálne nazývaní „inorodci“), no na druhej strane opakovali argumenty všetkých kolonizátorov, že obyvatelia podmanených území boli „kultúrne zaostalí“ a príchod kolonizátorov pre nich znamenal prijatie „vyššej civilizácie“, „zavedenie poriadku“, prípadne aj „ochranu pred nebezpečnými susedmi“. Je známe, že Lenin krátko pred smrťou obvinil Stalina z ruského šovinizmu. Názorným príkladom tohto šovinizmu bol aj jeho už spomínaný prejav, keď Sovietsky zväz vyhlásil vojnu Japonsku. Dôsledky tejto politiky dodnes nesie Severná Kórea. Ruská expanzia Mongolský vpád v 13. storočí negatívne ovplyvnil osudy rôznych národov. Vrhol späť historický vývoj nielen u východných Slovanov, z ktorých sa neskôr sformoval ruský národ, ale napríklad aj Arabov, ktorých kultúra dokonca prevyšovala úroveň vtedajšej Európy. Hoci prijatie budhizmu premenilo krvilačných Mongolov na mierumilovný národ, dôsledky ich panstva trvajú dodnes, aj u Arabov, aj u Rusov. Na Rusov nepôsobili tie vplyvy, ako napríklad na Litovcov, Lotyšov, Estóncov či západných Ukrajincov a tomuto národu chýbajú tie tradície, ktoré dnes pomáhajú európskym národom si uvedomovať, čo ich navzájom spája. Keď sa Rusko nakoniec zjednotilo, snažilo sa uskutočňovať expanziu východným i západným smerom. Táto expanzia bola odôvodňovaná tvrdením, že po Rímskej a Byzantskej ríši je Rusko ich pokračovateľom, Moskva, že je „tretím Rímom“. Cár Peter I. uskutočnil reformy, ktoré mali Rusko zmodernizovať a priblížiť k západnej Európe. Lenže vytvoril systém moci, ktorý s malými zmenami pretrval až do roku 1917. Jedným z cieľov expanzie cárskeho Ruska bolo získať prístup k moru. Hoci Peter I. vybojoval prístup k Baltickému moru a cárovná Katarína II. zasa k Čiernemu, nakoniec vyvstal problém, že prístup k moru nestačí, treba prístup k oceánom. Lenže dobyť prístup k Atlantickému alebo Indickému oceánu nebolo možné, ostávala iba cesta k Tichému oceánu. Sovietski historici často zdôrazňovali, že hoci Rusko uskutočnilo podobnú expanziu na východ ako Spojené štáty americké na západ, pôvodné obyvateľstvo Rusmi dobytých území nebolo vyhubené tak ako Indiáni v USA. Problém má však aj druhú stránku, Indiánov kynožili prisťahovalci na ich území, hoci treba pripustiť, že sa to dialo s tichým súhlasom, ba až za podpory americkej vlády. Sibír, hoci mohla sľubovať neviem aké bohatstvá, nikoho nedokázala prilákať, aby ju osídlil. Cárska vláda tam posielala predovšetkým väzňov a vyhnancov, ich počet však nestačil na dostatočné osídlenie územia. Až výstavba Transsibírskej magistrály na konci 19. storočia umožnila začať s významnejším osídľovaním Sibíri, väčšina obyvateľov ruského pôvodu sa usadila bezprostredne pri nej. Na Sibíri je mimoriadne kruté podnebie, na väčšine jej územia existuje tzv. večnaja merzlota, pôda zamrznutá do hĺbky, z ktorej sa počas teplejších ročných období topí iba tenká horná vrstva. V zamrznutej pôde napríklad našli mamuty a psy mohli žrať ich mäso. Iba na juhu existuje pás zeme, ktorá nie je zamrznutá, dá sa pestovať obilie, aj Transsibírska magistrála mohla byť vybudovaná v tomto pásme. Revolúcia Meidži Vládcovia Číny, Japonska i Kórey si v 18. storočí uvedomili, akú hrozbu pre nich znamenajú ambície európskych mocností. Reagovali na ňu zákazom prístupu cudzincov do svojich krajín. Tie však boli nakoniec „otvorené násilím“. Európske mocnosti i USA im vnútili nerovnoprávne zmluvy. Takýto osud postihol v 50. rokoch predminulého storočia aj Japonsko. Krajine síce nominálne vládol cisár, ale skutočnú moc mal v rukách tzv. šógun, vojenský vladár. Lenže ústredná moc bola v jeho rukách skôr teoreticky. Krajina bola rozdelená na údelné kniežatstvá a krajinu tiež vykorisťovala kasta bojovníkov z povolania – samurajov. V 60. rokoch vzniká v krajine opozícia. Jej ústrednou požiadavkou bolo zosadenie šóguna a obnovenie cisárskej moci. To sa stalo v roku 1868, cisár bol dokonca vyhlásený za boha. Lenže príslušníci opozície si uvedomovali, že ak krajina má odolať cudzincom, nesmie sa vrátiť k starým tradíciám, ale naopak od cudzincov prevziať niektoré kľúčové skúsenosti. Napríklad v roku 1872 bola zavedená v krajine povinná vojenská služba a moderná armáda bola vybudovaná za pomoci nemeckých poradcov. Japonsko si nielenže uchovalo nezávislosť, ale prešlo k expanzívnej politike. Už v stredoveku sa Japonsko pokúšalo obsadiť Kóreu. Aj teraz bola táto krajina prvá na rade. Už sme naznačili, že proti cudzím vplyvom sa táto krajina chcela brániť uzavretím sa od ostatného sveta. V stredoveku sa pred japonským útokom ubránila za pomoci Číny a stala sa jej vazalským štátom. Hoci bola Čína v 19. storočí už veľmi oslabená v dôsledku zahraničných útokov, predsa len prišla Kórei na pomoc. Vypukla čínsko-japonská vojna. Hoci Japonsko získalo ostrov Taiwan, súostrovie Rjúkjú a ďalšie územia, na základe nátlaku európskych mocností sa muselo vzdať časti koristi – vplyvu v Kórei. Vtedy znova profitovalo Rusko. Ruské zisky v Číne Bolo to v 60. rokoch minulého storočia, keď čínsky líder Mao Ce-tung, počas narastania čínsko-sovietskeho konfliktu, pripomenul, že ako imperialistická mocnosť sa voči Číne nesprávali iba západoeurópske mocnosti, ale aj Rusko. Lenže tie sa svojich ziskov vzdali (výnimkou bol iba Hongkong, ktorý mala Veľká Británia Číne vrátiť ku koncu 20. storočia a portugalské Macao), kým Rusko si ponechalo svoje územné zisky. O čo vlastne išlo? V rokoch 1839 – 1860 viedli Veľká Británia s Francúzskom tri „ópiové vojny“ s Čínou. Príčinou najprv bolo, že v Európe bol veľký záujem o čínsky porcelán a hodváb, no Číňania nemali záujem o európsky tovar. Tak Veľká Británia a Francúzsko začali dovážať do Číny ópium. Keď čínske úrady chceli zakázať obchodovať s omamnými jedmi, nasledovali tri vojny, kde moderné európske zbrane triumfovali nad zastaranými čínskymi. Európskym mocnostiam však bolo jasné, že celé územie Číny nemôžu premeniť na svoju kolóniu. Preto sa Čína musela vzdať niektorých prístavov, poskytnúť západným mocnostiam privilégiá nielen v obchodných záležitostiach, ale občania západných krajín nesmeli byť súdení čínskymi súdmi, ale konzulmi zo svojich krajín. Rusko malo zisky v inej oblasti. Napríklad v roku 1860 mu musela Čína odstúpiť veľké územia na severe krajiny. Na bývalom čínskom území bol postavený vojenský prístav s príznačným názvom – Vladivostok. V 90. rokoch 19. storočia začali v Číne vznikať tajné organizácie, ktoré chceli predovšetkým bojovať proti „barbarským“ cudzincom. Ich programom však nebola modernizácia krajiny, ako sa to stalo v Japonsku, ale návrat k tradičným čínskym hodnotám. Z týchto organizácií bola najvýznamnejšou I-che-tchuan (Päsť v mene mieru a spravodlivosti). Po neúrode v roku 1899, po ktorej v Číne nasledoval hladomor, vypukli v severovýchodnej Číne povstania proti „zámorským diablom“. V máji 1900 dobyli povstalci Peking. Na ich stranu sa tiež postavila regentka, cisárovná-vdova Cch´-s´. Pekinská diplomatická štvrť bola obkľúčená a povstalci zabili nemeckého vyslanca. Veľmoci (Veľká Británia, Japonsko, Francúzsko, Nemecko, Rusko, Rakúsko-Uhorsko, USA a Taliansko) poslali do Číny expedičný zbor, ktorý povstanie potlačil. Veliteľom zboru bol nemecký maršal Waldersee, cisár Wilhelm odchádzajúcim nemeckým vojakom prikázal, že sa majú v Číne správať takým spôsobom, aby si Číňania Nemcov pamätali, ako si Európania spomínajú na Hunov. Lenže Rusko dosiahlo ďalší zisk, ruské vojská ostali v Mandžusku a pod ruskou kontrolou sa ocitli prístavy na čínskom území, ktoré Rusi pomenovali Dalnyj a Port Arthur. Rusi na čínskom území postavili dve železnice, Východočínsku, ktorá skracovala cez Mandžusko cestu zo Sibíri do Vladivostoku, a Juhočínsku, ktorá s ruským územím spájala prístavy Dalnyj a Port Arthur. Ruský premiér Vitte hlásal koncepciu premeniť Mandžusko na akési „Žltorusko“. Rusko-japonská vojna Japonsko hľadalo na konci 19. storočia medzi európskymi mocnosťami tú, ktorá by sa stala jeho spojencom. Najvýznamnejšími kandidátmi boli Veľká Británia a Rusko. Nakoniec sa spojencom Japonska stala Veľká Británia, pretože Rusko malo pod kontrolou tie územia, na ktoré malo zálusk aj Japonsko. Japonské loďstvo zaútočilo 8. februára pod velením admirála Tóga bez vyhlásenia vojny na ruskú vojenskú základňu v Port Arthure. Ruské vojská v Mandžusku boli napadnuté aj z územia Kórey. Japoncom sa podarilo obkľúčiť Port Arthur. Ruské vojská na Ďalekom východe boli oveľa slabšie než japonské a presun posíl po Transsibírskej magistrále by trval veľmi dlho. Generál Kuropatkin sa síce pokúsil o oslobodenie Port Arthuru z obkľúčenia, no jeho oddiely bolo porazené. Nedostali sa však do hroziaceho japonského obkľúčenia, ale Kuropatkin ustúpil k Mukdenu. V blízkosti tohto mandžuského mesta ho síce znova porazili, no podarilo sa mu znova zaujať obranné pozície, v ktorých vytrval až do konca vojny. Hoci v pozemných bojoch neboli ruské porážky až také zdrvujúce, mimoriadne neúspechy utrpelo ruské loďstvo. Bola to bitka v Žltom mori, bitka pri Pusane a napokon bitka pri ostrove Cušima, ktoré znamenali katastrofálne porážky. Zmierenie Japonska a Ruska Hoci Japonsko všetky rozhodujúce bitky vyhralo, bolo veľmi vyčerpané. Vojnové výdavky presahovali jeho možnosti. Zabitých bolo vyše 230 tisíc vojakov, čo bolo dokonca viac, ako mierový stav japonskej armády. Japonská vláda požiadala amerického prezidenta Theodora Roosevelta o sprostredkovanie mierových rokovaní. Japonsko predložilo tvrdé podmienky mierovej zmluvy. Žiadalo vysoké reparácie, uznanie osobitného postavenia Japonska v Kórei, obmedzenie veľkosti ruských vojsk na Ďalekom východe, vydanie všetkých ruských vojenských lodí, ktoré sa počas bitiek zachránili a zakotvili v neutrálnych prístavoch, celý ostrov Sachalin, Kurilské ostrovy a vzdanie sa ruských práv v Mandžusku. Všetky požiadavky sa nepodarilo presadiť, Rusko neplatilo napríklad nijaké reparácie, ale Port Arthur a Dalnyj pripadli Japonsku, ako aj Juhomandžuská železnica, dostalo síce Kurilské ostrovy, ale iba južnú polovicu Sachalinu. Japonsko si pohnevalo Veľkú Britániu a USA, pretože sa s nimi nechcelo deliť o korisť. Odmietlo americkú spoluúčasť pri spravovaní Juhomandžuskej železnice a USA na to reagovali drastickým obmedzením japonského prisťahovalectva do krajiny. Veľká Británia sa tiež prestala považovať za spojenca Japonska. Tieto rozpory viedli k zblíženiu s Ruskom. Mandžusko bolo rozdelené na ruskú a japonskú záujmovú sféru, no Kórea sa stala japonskou kolóniou. Porážka vo vojne s Japonskom mala drvivý dosah na vnútropolitickú situáciu v Rusku. V krajine v roku 1905 vypukla revolúcia a jej výsledkom bolo isté obmedzenie cárskej samovlády. V Japonsku okolnosť, že vláda nepresadila všetky požiadavky mieru, s Ruskom vyvolala nepokoje. Nacionalistické organizácie chceli vyvolať iba protestné demonštrácie, tie sa však zvrhli v rabovačky. Po druhej svetovej vojne si ZSSR a USA rozdelili Kóreu pozdĺž 38. rovnobežky a do jeho vlastníctva sa na čas vrátila Severočínska železnica a prístavy Dalnyj a Port Arthur. Lenže keď v občianskej vojne vyhral Mao Ce-tung, tvrdo od ZSSR žiadal vrátenie čínskych území, čo sa aj za Chruščova stalo. Obeťou konfliktu zo začiatku minulého storočia je dodnes Severná Kórea. Panuje v nej režim, ktorý jej obyvateľstvo takmer hermeticky izoloval od ostatného sveta. V dnešnej Číne prebieha proces modernizácie, ktorého výsledkom bude nárast jej vplyvu vo svete, na rozdiel od neradostného postavenia, v ktorom sa ocitlo súčasné Rusko.
