Kniha o lekárskej vede
Medicína je rozčesnutý odbor ľudskej činnosti. Nemožno jej uprieť jej „umenie“, ale nevyhnutne musí stáť na pevnom fundamente „vedy“. Ako rozumieme jej „umeleckosti“. Výstupom umelcovho usilovania je „dielo“, teda jedinečný, neopakovateľný produkt. Pre tvorbu „diela“ nie je recept. Keby sa kvázi - dielo urobilo podľa receptu, nebolo by dielom, ale výrobkom. Lekárovým „dielom“ je osud jeho pacienta. Pacient aj lekár sú jedinečné bytosti a ich stretnutie a súčinnosť nemožno ÚPLNE premeniť na prácu podľa receptu. Ako básne, aj osudy pacientov sú podarené a nepodarené, nápadné aj nudné, prevratné aj epigónske. Nech by sa lekár akokoľvek usiloval redukovať svoju prácu na „evidence based“ postupnosť operácií, neredukované NIEČO ostane. Ale lekárstvo konzumuje poznanie a poznanie sa musí verifikovať, falzifikovať, meliorovať, rozšírene reprodukovať, kontrolovať: teda musí byť „vedecké“. Nejestvuje jedna „lekárska veda“. Ale jestvuje veľa (koľko?) vedných disciplín, ktoré zaručujú prítok poznania do „umeleckej“ tvorby lekára. Nie všetko poznanie dodáva veda. Medicína je obrovský zdroj skúsenosti, ktorá sedimentuje, usporadúva sa a konfrontuje sa s dodávkou vedy. Medicína tretieho tisícročia (ako všetko, čo sa deje v treťom tisícročí) závisí od technológie. Vedecká báza je zároveň technologickou bázou. Ale technológia je matka metodológie, a metodológia je hlavná súčasť vedy. Vzťahy sú zložité. Kde je zložitosť, je iracionalita naporúdzi. Medicína je (aj) vedecká. Ale je (aj) alternatívne vedecká. Čo je „alternatívna medicína“? Je (aj) antivedecká. Čo je „anti-disciplína“, napríklad antipsychiatria? Alebo je kuchynsky nevedecká, „prakticistická“. Je aj šamansky tajuplná? Veľa ľudí viac dôveruje šamanom ako profesorom chirurgie alebo onkológie. Kto sa v tom má vyznať? Situácia medicíny nie je dostatočne prehľadná a priehľadná. Problémom je aj vzdelanie a výchova lekárov. Má sa lekár, zasypaný obrovským množstvom špeciálne medicínskych poznatkov, vzdelávať aj v teórii vedy, vo vede o vede, v náuke o metodológii, vo filozofii vedy atď.? Ivan Hulín je patologický fyziológ, teda reprezentant disciplíny, ktorá je jedna z „najfundamentálnejších“ pre každého lekára. Je hlavným tvorcom gigantického diela o svojej vede, ktoré rozsahom a obsahom nemá obdobu v stredoeurópskej literatúre. Ale: nepokoj fyziológa, ktorý pozoruje biologické regulácie a ich poruchy, teda predmet aspoň taký zložitý ako hviezdna obloha, hnal ho do kompozície „úvodu“ do vedeckého bádania, kde sa nepíše o špeciálnych námetoch, ale o otázkach pre každého, kto sa k vede utieka ako jej producent alebo konzument. Dielo má 28 prispievateľov, zväčša pracovníkov Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Uvádza ho báseň Milana Rúfusa: čím editor dal najavo, že ars a scientia súvisia. 45 esejových dielok má rôznorodé námety, pisatelia dostali voľnú ruku. Dočítate sa o praktických veciach, napríklad o plánovaní výskumu, o etických, napríklad o podvádzaní vo vede, o novinkách v biotechnológiách, o revolučných objavoch, o filozofickom a etickom pozadí vedy. Kniha je nie učebnica. Pretože autori písali svoje eseje slobodne, veľa z nich vyvoláva dojem osobných vyznaní. Nie je jednotná ideová báza knihy. Keby ste porovnávali, čo si o vede myslia napríklad prof Traubner, prof Hulín a prof Kvasnička, našli by ste nejednotnosť. Prečo nie? Od čitateľa sa čaká tvorivé spracovanie matérie, ktorá sa mu ponúka. Duch knihy hovorí: veda nie je súbor dogiem. Ak si predstavíme, že v knihe prebýva akýsi „duch“, a usilujeme sa porozumieť mu, pravdepodobne spoznáme, že je činorodý, otvorený, so zmyslom pre slobodu a pre spoločenstvo spolupracujúcich odborníkov. Jedna z častí knihy je prehľad VŠETKÝCH nositeľov Nobelovej ceny za medicínu alebo za fyziológiu. Je tento „kult osobností“ významný? Prof. Hulín cituje Newtona, ktorý vyhlásil „stojíme na ramenách obrov“. Všetci stojíme na akýchsi ramenách, je vecou našej obratnosti, aby sme si vybrali správnych obrov. Na titulnej strane knihy je číslica „1“. Editor naznačuje, že ide o prvý diel. Druhý diel príde (asi o rok? skôr?). Kto si prečíta (aspoň sčasti) prvý diel, bude sa (azda) na druhý diel tešiť. (Ivan Hulín et al.: Úvod do vedeckého bádania, l. Slovak Academic Press, 2OO3, 553 strán)
