Nepýta si bozk

Dlhoočakávaný debut Márie Ferenčuhovej (Skryté titulky, Drewo a srd, 2003) je na svete. Každý bol už zvedavý, kedy a ako sa táto pozoruhodná autorka, ktorá čitateľskú verejnosť, milujúcu súčasnú slovenskú literatúru, vytrvalo napínala poviedkami a básňami publikovanými časopisecky, prihlási svojou prvou knižkou. Pamätám sa, že kedysi pred rokmi som zablúdil do dnes už nejestvujúcej útulnej umeleckej krčmičky U Mažiarika. Sedel tam mladý, počerný mladík, zo sugestívnych očí mu šľahal slabučký plamienok literárnych ambícií. Chcel vedieť, ktorí sú moji obľúbení autori. Aj ja som chcel vedieť, ktorí sú tí jeho. Spomedzi množstva svetových i domácich mien, ktoré mi neznámy adept poézie vymenoval, mi do dnešných dní v pamäti utkvelo len jedno: Mária Ferenčuhová. Na meno Charlesa Bukowského som už tuším zabudol. „Čítal si Máriu Ferenčuhovú?“ spýtal sa ma nedôverčivo tento temperamentný panoš literatúry. „Kde som ju mal čítať?“ spýtal som sa. „Predsa v Dotykoch. Vyšli jej tam skvelé poviedky,“ odvetil zjavne znechutený tým, akého barbara mu to privial v tento daždivý deň osud do cesty. Prekvapilo ma, že niekto k menám velikánov svetovej literatúry priraďuje mladú, málo známu, začínajúcu poetku a prozaičku. Musí byť sakra dobrá, pomyslel som si. Odvtedy uplynulo sedem rokov. Prekvapenie utužuje pamäť. Ale teraz ozaj rýchlo, prv ako by mi dojmy z prečítaného vyprchali z hlavy, pokúsim sa niekoľkými slovnými spojeniami vystihnúť náladu Ferenčuhovej knihy: ako keď v lete spŕchne a kontúry predmetov sú zrazu ostrejšie, kov sa leskne inak, tráva intenzívnejšie žiari; minimalisticky a funkcionalisticky zariadené prázdne priestory, v ktorých len pred chvíľkou došlo k veľmi decentnému, priam filmovému rozchodu; utúlnosť dlhého kabáta v sychravosti jesenných parížskych ulíc; impassibilité; pastelové tóny a pochrómovaná melanchólia; jemnocitná účelnosť namiesto dúchania do pahrieb romantizmu; nostalgia s predzvesťou futuristických, no nie mašinistických kulís; predmety na svojom mieste ako u Robbe-Grilleta alebo Sarrautovej; „nepýta si bozk...“ (32); posledný naliehavý, ale nie násilný pokus o strážayovskú fixáciu istej situácie, priam de chiricovská statika: „zostávame sedieť. ešte je potrebné prediskutovať, prečo sa niekde stropu ústnej dutiny hovorí podnebie a inde zase palác. a tiež pomenovať únavu z vlečúceho sa dňa, zo spomalených gest, zo znehybňovaného chrbta. nakoniec sa zhodneme, že postačí akékoľvek krátke psie meno.“ (46) Mária Ferenčuhová sa vo svojom debute zjavne nerozhodla jednoznačne pre poéziu či pre prózu, pokiaľ ide o formu. Niekto by v tom mohol vidieť snahu za každú cenu vniesť nejaký originálny tvar do súčasnej slovenskej poézie, treba však podotknúť, že Ferenčuhová nie je typ revolučného a inovujúceho autora; ona len triezvo-skromne zhodnotila svoje možnosti a prednosti, chápuc, že to, čo robí poéziu poéziou a prózu prózou, je (a navždy aj ostane) mimo zapísaného slova. Tomuto svojmu „pochopeniu“ dokázala dať subtílny, presvedčivý knižný tvar; jej zápisky (mikropoviedky? poroztrúsené poetické úlomky kedysi väčších poviedkových celkov?) sú pravdepodobne odtlačkom mimoliterárnej lyriky tak, ako trojrozmerný svet je odtlačkom svetov mnohorozmernejších. Aspoň sa mi to tak zdá. (Mária Ferenčuhová: Skryté titulky. Vydavateľstvo Drewo a srd 2003, 139 Sk, 77 strán)