Prerásť cez vlastnú minulosť
Český germanista a kultúrny politik Eduard Goldstücker (1913 – 2001) je pre mnohých obyvateľov bývalého Československa azda viac legendou než skutočnou postavou: to by si človek mohol pomyslieť na základe niektorých faktov z našich povojnových dejín, v ktorých Goldstückerovo meno figuruje viackrát a v historicky kľúčových okamihoch: začiatkom päťdesiatych rokov sa stal obeťou stalinistických monsterprocesov, potom v rokoch šesťdesiatych osobnosťou, spolupodieľajúcou sa na obrodnom procese Pražskej jari, a napokon musel ako vysoko exponovaná osobnosť československého odmäku ihneď po okupácii republiky emigrovať (odišiel do anglického Brightonu, kde roky prednášal na univerzite). V normalizovanom Československu sa toho človek o E. Goldstückerovi celých dvadsať rokov nemal možnosť veľa dozvedieť – jeho meno na dlhý čas zmizlo z verejného obehu, stalo sa tabu, spomínalo sa len v zaklínacích exorcizmoch pamfletu československých neostalinistov Poučenie z krízového obdobia. Tým skôr čitateľ privíta, že prednedávnom vyšli v češtine jeho spomienky, hoci len ich prvý diel (1913 – 1945), pretože ako sa dozvedáme z doslovu ku knihe, ktorého autorkou je Lenka Reinerová, autor vraj chcel jej druhú časť (ktorú predtým publikoval po nemecky) ešte prepracovať pre českých čitateľov, no už nestihol... Ako to je vlastne s knižnou podobou spomienok Eduarda Goldstückera presnejšie, to z príslušného vydania nezistíme, pretože nikde, ani v tiráži, ani v doslove, sa nepíše, či ide o niečí preklad z nemčiny alebo o autorom adaptovanú českú verziu knihy. Rozpaky pritom vyvoláva aj skutočnosť, že vydavateľ nevyvinul viditeľné úsilie predsa len publikovať spolu s prvou aj druhú časť autorových spomienok: namiesto útlej (150-stranovej) knihy mohol celkom pokojne vyjsť hrubší zväzok, a ten by bol navyše určite príťažlivý aj tým, že v ňom autor určite písal o období, ktorého sme bezprostrednejšími dedičmi: o povojnových rokoch, politickom odmäku, normalizácii (z pohľadu exulanta), azda aj o roku 1989. (Ne)obyčajný chlapec z Oravy Bez ohľadu na tento edičný nedostatok prináša torzo Goldstückerových spomienok mnoho zaujímavého autobiografického materiálu z medzivojnovej republiky, na ktorého pozadí sa dočítame jednak o rôznych formách multikultúrneho spolunažívania v predvojnovom Československu, jednak o politickej atmosfére tých čias. Hoci sa autor zapísal do kultúrneho povedomia ako angažovaný intelektuál, podľa jeho spomienok sa zdá, že on sám vnímal svoju verejnú úlohu viac v rovine kultúrno-politickej, či dokonca neraz len politickej, než v rovine čisto duchovnej a vedeckej činnosti. Narodil sa v oravskom Podbieli, jeho otec pochádzal z (vtedajšej) Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupče, matka z tokajského kraja. Genealógia Goldstückerovcov, ktorí žili na území Slovenska od 18. storočia a ich meno sa odvodzuje od nemeckého slova Goldsticker, označujúceho remeslo ozdobného vyšívača chrámových textílií zlatým vláknom, je plná nepreklenuteľných trhlín. Ako dôvod autor uvádza, že to preto, lebo „rodinná pamäť je krátka, čo je u chudobných židov bežné“. Ďalšie trhliny v sieti rodinných, ale aj širších sociálnych vzťahov sa objavia neskôr v dôsledku holokaustu – Goldstückerova kniha je do veľkej miery aj pietnou pripomienkou tých, čo sa už nikdy nevrátili z táborov smrti. V osobných spomienkach na detstvo mnohokrát – iste aj vďaka neskorším udalostiam – vystupujú do popredia momenty konfliktného spolunažívania jednotlivých konfesií. Otec E. Goldstückera, pochádzajúci z chudobnej rodinnej vetvy, pracoval ako úradník na podbielskej píle: nepatril teda v nijakom prípade k exponovaným terčom antisemitských útokov, hoci jeho rodina ich nezostala ušetrená. Autor píše o hrozbách podgurážených Slovákov, o strachu jeho matky, o dočasnom prichýlení rodiny k susedom – dnes dobre vieme, že aj tento „krčmový antisemitizmus“, ktorý v njakom prípade nemá zmysel bagatelizovať, si napokon našiel svoje cestičky k táborom smrti. Medzivojnový multikulturalizmus Je to však práve vedomie konfliktnosti multikultúrneho spolunažívania, ktoré viedlo k istej intelektuálnej sublimácii, k citlivosti a zároveň hlbokému pochopeniu zmyslu kultúry a špeciálne písaného slova. E. Goldstücker na jednom mieste spomienkovej knihy píše o svojom ranom záujme o literatúru a vysvetľuje ho práve cez prizmu svojej kultúrnej identity: „Mojím dnešným očiam ponúka moja vtedajšia čitateľská vášeň obrys odpovede na otázku, čo poháňa dospievajúceho človeka za okolností podobných mojím k literatúre natoľko, že sa mu, ako recipientovi a adeptovi, stáva oblasťou vyššej životnej intenzity než akákoľvek iná. Ide o jav, ktorý náznakovo nazývam hľadaním domova a ktorý je charakteristický najmä pre generácie mladých židovských intelektuálov za posledné takmer dve storočia, t. j. od chvíle, keď sa im otvorila cesta k asimilácii a integrácii so spoločenstvom, v ktorého strede žili.“ Multikultúrnu konfliktosť a šikanovanie zažíval menej pri detských hrách na ulici, než povedzme v trstenskom gymnáziu (v školskom roku 1926/1927), a to ani nie tak zo strany rovesníkov, ako skôr od triedneho učiteľa. Takéto – paradoxne kultúrotvorné – konflikty pokračovali aj v Košiciach, kam sa rodina presťahovala neskôr, a kde v ňom na gymnáziu živil záujem o dobrú literatúru ďalší nacionalistický učiteľ, aj keď len v zmysle istej duchovnej kompenzácie voči nanucovanému mŕtvemu kultúrnemu balastu. Z Košíc odišiel študovať do Prahy germanistiku a romanistiku; z pestrého mnohonárodného prostredia mu popri osobnostiach medzivojnovej českej literatúry (a Slovákovi Dobroslavovi Chrobákovi) utkvel v pamäti najmä pražský nemecký básnik a prekladateľ Bezručových Sliezskych piesní Rudolf Fuchs, nepatriaci do užšieho „pražského kruhu“, ktorý neskoro po druhej svetovej vojne zvečnil priateľ Franza Kafku Max Brod. V knihe sa nemihne reminiscencia ani na iných predstaviteľov tohto slávneho literárneho zoskupenia, kam patril F. Kafka, M. Brod, Franz Werfel, Otto Pick a niektorí ďalší. Niet sa však čomu čudovať, „pražský kruh“ mal v tridsiatych rokoch, keď E. Goldstücker prišiel do Prahy, svoje heroické obdobie už dávno za sebou, v skutočnosti už neexistoval a čas jeho posmrtnej slávy mal ešte len prísť po roku 1945. Napokon to bol práve E. Goldstücker, kto sa v povojnovom Československu najviac zaslúžil o jeho renesanciu publikáciou o živote a diele F. Kafku a najmä zorganizovaním medzinárodnej kafkovskej konferencie v Libliciach v júni 1963, kam prišli také osobnosti vtedajšieho intelektuálneho sveta ako Roger Garaudy, Ernst Fischer, alebo aj Anna Seghersová. Táto konferencia, ktorá znamenala rehabilitáciu Kafkovho diela v našej krajine, bola zároveň významným signálom československého kultúrneho a politického odmäku. To nemohli domáci stalinisti organizátorovi podujatia zabudnúť, a už zoči-voči jedinej prostej vete, nachádzajúcej sa v jeho spomienkach – keď Goldstücker napíše, že „mojou rečou bola slovenčina“ – vyznieva ako neslýchaná hanba, že sa liblickej konferencie ako jedného zo začiatkov obrodného procesu nezastal nikto zo Slovákov. Roku 1991, keď E. Goldstücker navštívil Bratislavu (kde, mimochodom, odmietal hovoriť inak ako po slovensky), sa nad týmto faktom, na ktorý zjavne po toľkých rokoch zabudol, už len pousmial. O politike a atmosfére Veľa priestoru venuje E. Goldstücker v spomienkach politike, resp. svojmu politickému pôsobeniu v pražských ľavicových študentských organizáciách, najmä v Komunistickej študentskej frakcii. Pri opisoch študentských debát, konšpiratívnych schôdzok a oficiálnych delegácií mimovoľne vychádza na povrch, že to, čo on sám v tridsiatych rokoch považoval za vážne „politické pôsobenie“, bol jednoducho aktivizmus mladého človeka, v skutočnosti úplne izolovaného od rozhodujúcich mechanizmov; v najlepšom prípade to bolo funkcionárčenie. Jeho osobná charizma, no rovnako aj presvedčenie o „účinku slova“, ktoré dnes viac než kedykoľvek predtým svedčí väčšmi literatúre než politike, ho napokon postupne doviedlo do stredu skutočného politického diania; je pritom celkom príznačné, že táto cesta viedla cez exilovú diplomaciu – E. Goldstücker prešiel k Hubertovi Ripkovi na ministerstvo zahraničných vecí. Prvý diel jeho spomienok sa končí vetou: „Krátko nato som bol zaradený do francúzskeho oddelenia ministerstva a hneď po oslobodení Paríža menovaný veľvyslaneckým tajomníkom (ako tlačový a kultúrny atašé) na tamojšej obnovenej československej ambasáde.“ Tento doslova odseknutý koniec knihy, ktorý nie je nijakým zavŕšením jednej životnej etapy, dáva už len tušiť, čo prišlo potom: veľvyslanectvo v Izraeli, návrat do ČSR, zatknutie v päťdesiatych rokoch, odsúdenie na doživotie, návrat z väzenia, rehabilitácia, angažovanie sa v šesťdesiatych rokoch, roku 1968 ďalšia anglická emigrácia, napokon roku 1991 návrat do vlasti. Azda najcennejšie pasáže prvého dielu Goldstückerových spomienok sa viažu k osobnému vnímaniu najrozličnejších dobových fenoménov, ktoré sprostredkúva tak bezprostredne, že čitateľ je do veľkej miery schopný vcítiť sa do mentality doby a jej protagonistov. Napríklad jeho návšteva Sovietskeho zväzu, úplne v znamení urieknutia ideou, z akého sa vedel vymaniť azda len André Gide, pôsobí ako pobyt v začarovanom svete, kde sa návštevník podchvíľou na moskovských uliciach potkýňa o opilcov, nič netuší o tajomstvách Ľubjanky, vie o zákonoch proti homosexuálom, ale proti nim neprotestuje, no súčasne plamenne diskutuje so súdruhmi o krásnej komunistickej budúcnosti; zároveň však je tu atmosféra politicky šikovne inscenovaného emocionálneho kontrastu medzi hrozbou a bezpečím. Slovo, vďaka ktorému sa táto falošná atmosféra razom rozplynie, je ilúzia. A Eduard Goldstücker vie po tomto slove siahnuť bez akéhokoľvek sentimentu či nostalgie, vie zúčtovať, aj za cenu spochybnenia časti vlastnej minulosti. Na jednom mieste svojich spomienok to zovšeobecnil do hutnej maximy: „Legitímny výstup z minulosti vlastne neexistuje; je len rast cez ňu ďalej.“ Táto maxima robí zo spomienok Eduarda Goldstückera múdru a cennú knihu, ktorá nezakryte odhaľuje tak autorove silné stránky ako aj ilúzie; ak človek takýmto spôsobom čelí svojmu osudu, niet tu miesta na súdenie. (Eduard Goldstücker: Vzpomínky 1913 - 1945. G plus G, Praha 2003.)
