Zdravotníctvo nemôže byť iba o biznise
Richard Raši, rodák z Košíc (1971), vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity P. J. Šafárika, kde sa špecializoval v odbore chirurgia. Od roku 1995 pracoval v rodnom meste deväť rokov ako odborník na úrazovú chirurgiu vo Fakultnej nemocnici L. Pasteura. Neskôr tam tri roky pôsobil ako námestník riaditeľa pre liečebno-preventívnu starostlivosť pre chirurgické odbory. V roku 2004 získal titul Master of Public Health na Slovenskej zdravotníckej univerzite. Zúčastnil sa na viacerých odborných stážach vo Francúzsku, Švajčiarsku, USA a Švédsku. Za riaditeľa Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave ho vymenovali v marci 2007. Tretieho júna 2008 nahradil Ivana Valentoviča vo funkcii ministra zdravotníctva. Kandiduje na poslanca Národnej rady SR za stranu Smer-SD. S hosťom Slova ministrom Richardom Rašim sa zhovárali Jaroslav Hrenák a Michal Feik. Začali ste pracovať ako chirurg, no pomerne rýchlo ste sa dostali do riadiacej pozície. Boli ste námestníkom riaditeľa a neskôr riaditeľom fakultnej nemocnice. Dnes ste jedným z najmladších ministrov vo vláde Roberta Fica. Ako sa v týchto funkciách menil váš pohľad na slovenské zdravotníctvo? Profesia lekára bola vždy mojou métou, no priznám sa, že o pôsobení vo vrcholovej politike som ako študent vôbec neuvažoval. Nerozmýšľal som o nej ani ako začínajúci lekár, či riaditeľ nemocnice. Žil som predovšetkým medicínou, postupne som spoznával lekárske prostredie, aj chod celej nemocnice. Išlo o postupný proces, prvá etapa sa začala vlastne už počas štúdia medicíny, keď som sa v nemocnici oboznamoval s viacerými činnosťami – spočiatku som bol sanitárom, ošetrovateľom na úrazovej chirurgii. Dnes môžem iba konštatovať, že skĺbenie štúdia s praxou bolo dobrou východiskovou pozíciou do ďalších rokov, pretože som si na vlastnej koži vychutnal ako chutí nemocničný život. Predsa len tá závratná kariéra... Nebolo to hneď. Predchádzala jej desaťročná práca lekára na Klinike úrazovej chirurgie v Košiciach. Mojou prvou riadiacou funkciou bol post námestníka košickej fakultnej nemocnice. Až potom som prešiel do Bratislavy. Nástup do funkcie riaditeľa najväčšej nemocnice si budem dlho pamätať - bol to presne na Medzinárodný deň žien! Manažment zdravotníckeho zariadenia je náročný, zahŕňa plánovanie, organizovanie, kontrolu, ľudské, finančné a informačné zdroje. Bola to dôležitá skúsenosť, pri ktorej som sa presvedčil, že jedným zo základných predpokladov úspechu je kvalitný tím odborníkov, ich zanietenosť, kreativita a pracovitosť. Pôsobenie vo funkcii ministra, ktorým ste sa stal ako 37-ročný, je predsa len čosi iné. Či nie? Vnímal som to predovšetkým ako výzvu. Lekár, manažér, minister zdravotníctva - to sú tri rôzne aktivity, pohľady a línie, ktoré sa však v mnohých priesečníkoch pretínajú a stretávajú. Je ideálne, ak aj šéf rezortu pozná „fungovanie systému zvnútra“. Osobne mi to veľmi pomohlo. Samozrejme, pohľad lekára sa odlišuje od optiky riaditeľa, či ministra. Dnes musím vnímať rezort ako celok a ten zahŕňa poskytovanie zdravotnej starostlivosti, zdravotné poisťovne, dodávateľov liekov a zdravotníckych pomôcok, všetkých zdravotníckych pracovníkov, lekárnikov. Je to aj o pohybe peňazí, o súvislostiach a prepojeniach jednotlivých zložiek, ale i o politickej vôli a nevôli. No a pokiaľ ide o vek - vo vláde nie som najmladší. Rezort obrany má ešte mladšieho predstaviteľa – Jaroslav Baška pred mesiacom oslavoval tridsaťpäťku. Osobne cítite sa byť viac manažérom, lekárom alebo politikom? Moja doterajšia prax - to je skĺbenie skúseností ošetrovateľa, lekára, manažéra aj politika. A pre ministra zdravotníctva sú takéto priesečníky nielen dôležité, ale aj potrebné. Minister dnes už nemá takú pozíciu ako v minulosti. Na väčšinu zdravotníckych zariadení nemáte reálny dosah. Ako z tohto pohľadu vnímate svoju funkciu? Reforma zdravotníctva počas predchádzajúcej vlády (2002 – 2006) nanovo definovala fungovanie zdravotníctva, menila celý systém. Dotkla sa pacientov, lekárov, lekárnikov, zdravotných poisťovní... Všetky dôležité kompetencie sa posunuli na jednotlivé subjekty zdravotného trhu, zdôrazňovala sa zodpovednosť pacienta, poisťovní aj poskytovateľov. Časť zdravotníctva sa sprivatizovala, respektíve delimitovali ju z rúk štátu medzi súkromných poskytovateľov. Za dôležité však považujem, že pod ministerstvo dodnes patria najväčší poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, vrátane fakultných nemocníc a špecializovaných zdravotníckych zariadení. Nemá síce dosah na všetkých poskytovateľov, no jeho pozícia je kľúčová. Treba si uvedomiť, že naše ministerstvo je jediným, teda stopercentných akcionárom najväčšej zdravotnej poisťovne na Slovensku. Jeden z vašich predchodcov Rudolf Zajac sa snažil presadzovať v tomto rezorte súkromný kapitál a trhové princípy. V čom sa váš názor líši? Ak by som sa mal vyjadriť čo najstručnejšie, iný je naozaj vo všetkom! Reformné zákony priniesli hlbokú antisociálnu zmenu, ktorá negatívne zasiahla mnohých občanov, dotkla sa dostupnosti zdravotnej starostlivosti, rovnosti v prístupe k nej, všade sa zdôrazňovalo, že trh vyrieši všetky problémy. Dnes už je jasné, že ich nevyriešil! Zmeny situáciu skomplikovali a pohľad na zdravotníctvo iba cez prizmu biznisu výrazne uškodil poskytovateľom aj pacientom. Rozdiel medzi nami je najzásadnejší v tom, že Zajacovými rozhodnutiami trpel klient.No ja stále tvrdím, že v zdravotníctve máme a vždy by sme mali pomáhať pacientovi. V tomto rezorte nemôžeme povýšiť na prvú priečku záujmu biznis, ale všetky rozhodnutia musia smerovať k solidárnemu systému. To znamená, že zdraví, pracujúci občania pomáhajú tým, ktorí sú chorí a nemôžu sa na financovaní zdravotníctva podieľať. Do akej miery by malo byť zdravotníctvo služba vo verejnom záujme a do akej miery by mal do neho vstupovať aj súkromný sektor a trhové princípy? Zdravotníctvo je komplikovaná spleť anatómie, vedy, techniky, výskumu, ľudského umu, poznania, skúseností, ekonomických mechanizmov aj človečiny, ktorá slúži na zachovanie, skvalitňovanie a zdokonaľovanie zdravia. To však je tou najlepšou investíciou pre každú spoločnosť. Z toho jednoznačne vyplýva, že by to mala byť v prvom rade služba vo verejnom záujme, ktorá by pokrývala čo najväčší rozsah zdravotnej starostlivosti. A opäť sme pri ťažiskovej otázke solidarity - aby ľudia, ktorí nemôžu prispievať do systému, mali prístup k zdravotnej starostlivosti. Áno, je tu priestor aj na podnikanie, napríklad v doplnkových službách, ale nie v poskytovaní základnej starostlivosti. Tvrdíte, že Zajacovými reformami pacienti utrpeli. Ako ste však vo funkcii ministra pomohli bežným občanom vy? Zaviedli sme nové typy preventívnych prehliadok, zmodernizovali sa mnohé oddelenia v nemocniciach a poliklinikách, pribudli nové diagnostické a terapeutické prístroje, zvýšila sa dostupnosť kúpeľnej liečby, zastavil sa výpredaj ziskových častí zdravotníckych zariadení, skrátilo sa čakanie na operácie. Lieková politika urobila neuveriteľný krok. Vďaka novým opatreniam zlacňujeme lieky, sú dostupnejšie, okrem toho každé tri mesiace pribúdajú stále nové a nové. V porovnaní s rokom 2005 sme zabezpečili vyše 600 nových druhov liekov, na každé chronické ochorenie existuje prinajmenšom jeden bez doplatku alebo s minimálnym doplatkom. Nová lieková politika je rázna, dynamická, ale úspešná. Konkrétny príklad je na dosah. Už od prvého júla budú mať pacienti k dispozícii historicky najvyššie percento liekov bez doplatku, alebo s len minimálnym. Pôjde až o 55 percent liekov! Priznávam, že takéto správy zverejňujem rád a na dôvažok môžem doplniť, že Slovensko obsadilo v rámci EÚ šieste miesto v inovatívnom zavádzaní liekov na trh. To znamená, že naši pacienti majú prístup k najnovším, moderným molekulám, ktoré sú často pre ľudí s najvážnejším ochoreniami. Benefitom pre občanov je aj to, že sa zvýšila ochrana nefajčiarov. Spomínali ste ochranu nefajčiarov. Aj napriek istému posunu má Slovensko v tomto smere ešte stále rezervy. Ako vidíte reálnu možnosť úplného zákazu fajčenia v reštauráciách a baroch? Určite to nebola posledná legislatívna úprava, bojovať budeme ešte tvrdšie. Môj postoj k fajčeniu je známy: stále tvrdím, že moderné je nefajčiť! Aj keď nový zákon určite nemá takú podobu, s ktorou by som bol spokojný, je to pre Slovensko veľký „nefajčiarsky“ krok vpred. Zákaz tohto zlozvyku platí na verejných priestranstvách, kontrola je prísnejšia, prevádzkovatelia reštauračných zariadení sú povinní stavebne oddeliť fajčiarske časti. Realita je taká, že mnoho zariadení prešlo na nefajčiarsky model. Pokiaľ ide o štatistiky – tie sú stále zlé - počet dospelých fajčiarov na Slovensku klesá, čo je však horšie, počet fajčiacich detí narastá. Na následky užívania tabaku vo svete umiera ročne asi štyri až päť miliónov osôb, ďalších 13 miliónov trpí chronickými ochoreniami v dôsledku pasívneho fajčenia. Fajčiarom by som odporúčal, aby navštívili onkologické pracoviská, pozreli si zábery z operácií a videli, v akom úbohom stave sú orgány fajčiara. Fajčenie je jednoznačne out a ľudský organizmus je dokonalý mechanizmus, ktorý si pamätá mnoho podnetov - pozitívnych aj negatívnych. V mnohom mu môžeme pomôcť, zapojiť pevnú vôľu a naštartovať prevenciu. Aj preto som presvedčený, že ideálnym riešením je úplný zákaz fajčenia. Ochranu nefajčiarov budem podporovať vždy a všade. Ako by ste vo všeobecnosti zhodnotili kvalitu slovenského zdravotníctva? Naše zdravotníctvo má mimoriadne silný pilier: vysoko kvalitných, vzdelaných, kvalifikovaných zdravotníkov. A rezervy? Je to napríklad technické zázemie viacerých nemocníc, kde ide zväčša o staré budovy, do ktorých je nevyhnutné investovať. Obrazne povedané, hardvér nemocníc si žiada výrazné investície, ale softvér, ľudský potenciál, patrí medzi najlepšie v Európe! Hádam si všetci dobre pamätáme na prípad prezidenta Rudolfa Schustera, ktorého kvôli vyšetreniam prevážali z jednej nemocnice do druhej. Takúto tortúru však zažíva bežný pacient denne. Zmenilo sa za desať rokov na tejto situácii niečo? Asi ste dávno neboli v nemocnici. Pokiaľ totiž ide o koncové nemocnice, všetky základné a špecializované zložky sa sústreďujú pod jednou strechou. Čiže, keď sa pacient do nemocnice dostane, odborníci mu ihneď poskytnú kompletnú a vysoko profesionálnu zdravotnú starostlivosť. Od diagnostiky až po zložité operačné výkony. Prípad prezidenta Schustera bol špecifický a nemožno ho generalizovať. Veľká časť absolventov lekárskych fakúlt odchádza hneď po skončení štúdia do zahraničia. Ako ich motivovať k tomu, aby radšej ostávali vo svojej vlasti? Tvrdenie, že veľa absolventov lekárskych fakúlt uteká do zahraničia, sa stalo často používaným klišé. Ale dnes už táto okrídlená veta neplatí! Uvediem príklad z čias môjho riaditeľského obdobia v Bratislave, keď sme do nemocnice prijali sto absolventov. Dobrou správou je, že zdravotníci sa nám zo zahraničia postupne vracajú a verím, že tento trend bude pokračovať. Naším cieľom je stabilizácia zdravotníckych pracovníkov. Veľakrát som zdôrazňoval, že nám záleží na slovenských lekároch a sestrách, ktorí sú vzdelaní a zruční. Je priam ponižujúce meniť ich za „importovaný personál“ spoza hraníc, ako to svojho času prízvukoval minister Zajac. Krok za krokom som prezentoval jasný postoj k svojim kolegom: kým v rokoch 2002 až 2005 klesla reálna mzda v rezorte o osem percent, v rokoch 2006 až 2010 stúpla o 37 percent. Priemerná mzda v zdravotníctve historicky vtedy prvýkrát prekročila priemernú mzdu v národnom hospodárstve. Vo zvyšovaní finančného ohodnotenia zdravotníckych pracovníkov chceme pokračovať. Aby naši zdravotníci liečili našich pacientov! Som rád, že sa na ministerstve zdravotníctva podarilo presadiť niekoľko dôležitých dokumentov, ktoré by podporili výkon zdravotníckeho povolania na Slovensku. Máme Operačný program Zdravotníctvo, vďaka ktorému sa výrazne modernizuje materiálno-technické vybavenie mnohých zariadení a práca v nich je pre našich odborníkov atraktívna. Zdravotníkom pomohol aj Operačný program Vzdelávanie, prácu zatraktívni aj informatizácia zdravotníctva, ktorú sme naštartovali v roku 2008, a som presvedčený, že dôležitú úlohu zohrajú Rázsochy. V prípade dostavby Rázsoch pôjde o jednu z najväčších investícií za posledné roky. Kedy ste vy osobne dospeli k presvedčeniu, že Slovensko potrebuje takéto zariadenie? Po nástupe do funkcie riaditeľa Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, ktorá zastrešuje nemocnicu v Petržalke, na Kramároch, Mickiewiczovej ulici, v Ružinove a Podunajských Biskupiciach, som sa dôsledne oboznámil s jej fungovaním. Bratislavčanom netreba vysvetľovať komplikácie s dopravou. Skúste sa ráno rýchlo prepraviť medzi týmito nemocnicami, je to nemožné. Problémov je veľa - parkovanie, nevyhovujúci technický stav budov, zastarané interiéry... Takže riaditeľská funkcia mi rozšírila obzor, odhalila mnohé nedostatky a priviedla ma aj k poznaniu, že situáciu treba radikálne riešiť. V čom budú Rázsochy lepšie od súčasného systému nemocníc v hlavnom meste? Ponúknu všetko, čo slovenský pacient potrebuje: dostupnosť, diaľničný prístup, zároveň aj možnosť vedeckého a edukačného pracoviska. Je chybou, ak niekto túto nemocnicu vníma iba lokálne. Veď viac ako 30 percent pacientov v Bratislave sem prichádza z celého Slovenska. Výsledkom inovovanej koncepcie novej fakultnej nemocnice s poliklinikou bude objekt s takmer 900 lôžkami, 28 modernými operačnými sálami a takmer stovkou intenzívnych a intermediálnych lôžok s moderným technickým a priestorovým vybavením. Súčasťou bude napríklad jednodňová chirurgia, popáleninová a transplantačná jednotka, špecializované kliniky, traumatologické centrum, urgentný príjem s pristávaním vrtuľníkov. Jedným slovom, projekt zohľadňuje všetky požiadavky najmodernejšej medicíny a vedy. Zároveň sa vytvorí priestor aj pre realizáciu priestorov vhodných na výučbu. Areál poskytne aj dostatočnú plochu na prípadnú výstavbu univerzitných budov. Koncepcia je dnes jediným zmysluplným riešením, ktoré zabezpečí kvalitnú zdravotnú starostlivosť, stabilizáciu a rozvoj zdravotného stavu obyvateľov s dosahom na celú republiku. Čo je dnes podľa vás najväčším problémom slovenského zdravotníctva? To, čo kedysi ľudia nepoznali, nepotrebovali, ale deľbou práce a výmenou tovarov sa ukázalo ako potrebné: peniaze. Pre fungovanie zdravotníctva sú potrebné, pričom je ich stále nedostatok. Kríza sa v rezorte odrazila, a to aj napriek tomu, že tento rezort bol zasiahnutý minimálne a ako jediný nešiel v príjmovej časti smerom nadol. Pravdou je, že od peňazí sa odvíjajú všetky ďalšie aktivity, možnosti, postupy, napríklad realizácia národných programov, zvýšenie platieb za výkony, skvalitňovanie techniky, modernizácia, aj rast platov zdravotníkov. Hovoríte o nedostatku financií, ale pravdou je, že v zdravotníctve sa krútia obrovské peniaze, vďaka ktorým je možný účinný lobing zdravotných poisťovní či farmaceutických firiem. Nemáme pravdu? Usilujeme sa minimalizovať únik prostriedkov zo systému. Jedným z opatrení bol zákaz zisku zdravotných poisťovní. Druhým zákonným obmedzením bolo určenie správnej réžie. To znamená, že poisťovňa si môže na vlastnú réžiu vymedziť iba 3,5 percenta zo zisku, ostatok musí vrátiť do systému. Tretie opatrenie sa týkalo farmaceutických firiem. Išlo o referencovanie cien liekov. Jeho výsledky sú markantné: sme jednou z prvých krajín, ktoré ho zaviedli. O čo v tomto systéme ide? Princíp refercovania liekov tkvie v tom, aby sa u nás nevyskytol liek, ktorý bude drahší ako priemer šiestich rovnakých liekov v EÚ. Často sa totiž stávalo, že liek, ktorý sa predával na Slovensku, bol niekoľkonásobne drahší ako rovnaký výrobok u našich susedov. Referencovanie je efektívne. Už v prvej vlne sme vďaka nemu ušetrili 90 miliónov eur, v druhej 60 a v tretej 30 miliónov. Tento prínos sa odrazí najmä v zdravotnom systéme. Keď už hovoríme o liekoch, v tejto súvislosti nemožno vylúčiť isté praktiky farmaceutických firiem. Tie často pokútnym spôsobom priamo ovplyvňujú viacerých lekárov, ktorí nedokážu odolať ich tlaku. Čo s tým? Žiaľ, na takýto prístup nemám priamy dosah. Nie som si istý, či v tomto prípade zaváži výzva na etiku a mravnosť. Túto domnienku potvrdilo aj nedávne konštatovanie Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Upozornila, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, najmä lekári, predpisujú predtým, ako sa majú znížiť ceny liekov, viac balení, než treba. Konajú tak či už prostredníctvom tlaku farmaceutických firiem alebo intuitívne a vytvárajú umelú nadspotrebu liekov. Takýto prístup nesvedčí o solidarite, skôr o nezodpovednosti. Nazdávam sa, že poisťovňa preto bude vytvárať tlak, aby takémuto konaniu zamedzila. Spomenuli ste zákaz zisku zdravotných poisťovní. Považujete toto rozhodnutie vlády aj s odstupom času za správne? Áno, vtedy aj dnes to považujem za správne. Využiť povinné odvody zo zdravotného poistenia na iný účel, ako je úhrada zdravotnej starostlivosti, je prinajmenšom nekorektné a nezodpovedné. Zdravotné poisťovne sú subjektmi verejnej správy a prostriedky z povinných odvodov na verejné zdravotné poistenie sú verejné. Zdravotná poisťovňa je predsa akciová spoločnosť založená na účely verejného zdravotného poistenia. Je teda správne, že vytvorený zisk sa má použiť v prospech poistencov, pretože sa nevytváral pridanou hodnotou zdravotných poisťovní. Úprava výšky výdavkov na správnu réžiu poisťovní bola pre nás nevyhnutná, posilnila sa úhrada zdravotnej starostlivosti a obmedzilo sa čerpanie prostriedkov na správnu réžiu. Aký by bol teda podľa vás najlepší model financovania zdravotnej starostlivosti na Slovensku? Nuž, ak by sme boli v situácii, že sa vytvára celkom nový poistný systém, takpovediac na zelenej lúke, som presvedčený, že ideálnym riešením by bola jedna štátna poisťovňa. Tá by spravovala povinné verejné zdravotné poisťovne a súkromné poisťovne by sa mohli zameriavať na doplnkové a nadštandardné služby. Aj v čase krízy sa potvrdilo, že keď je problém, štát sa vždy postará. Realita je však taká, že hoci máme nastavený pluralitný systém, je dôležité, aby zdravotné poisťovne napĺňali literu zákona, aby poskytovali všetky služby, ktoré poskytovať majú a dôsledne sa postarali o svojho pacienta. Domnievam sa, že negatívnym javom bol odchod jednej zdravotnej poisťovne z trhu. Svoje pôsobenie ukončila doslova zo dňa na deň, bez akýchkoľvek ohľadov na poistencov. Takýto prístup považujem za neférovú hru. V nadchádzajúcich parlamentných voľbách kandidujete za stranu Smer-SD. Ste sociálnym demokratom z presvedčenia alebo z pragmatizmu? Pokiaľ ide o Smer, stále som jeho nominantom. V prvom rade som však lekár a v mojej profesii som zažil aj smutnejšie a bolestnejšie okamihy a sprevádzala ich choroba, utrpenie, nemohúcnosť... Niekedy sa jednoducho všetka tá bolesť nedá striasť z lekárovho pleca a toto poslanie sa nedá dobre vykonávať bez empatie a určitej spoluúčasti. Inými slovami, sociálne cítenie je mojou integrálnou súčasťou. Aspoň som o tom presvedčený. Čo vám na politike najviac prekáža? Rovnako ako v bežnom živote - klamstvo a intrigy.
