Franklin Delano Roosevelt

Hádam netreba pripomínať, akou základnou hodnotou je aj dnes pre Američanov telesná sila a zdravie. Preto patrí k najväčším paradoxom dejín USA, že za prezidenta bol zvolený človek, ktorý sa mohol pohybovať iba na invalidnom vozíku. Navyše krajinu viedol v najťažších obdobiach minulého storočia, počas svetovej hospodárskej krízy v 30. rokoch a počas druhej svetovej vojny. Dokázal aj to, čo ani jeden americký prezident pred ním. Na post hlavy štátu ho zvolili štyri razy za sebou, v rokoch 1932, 1936, 1940 a 1944. Aby to nejaký nasledovník nezopakoval, zakrátko po jeho smrti bola zmenená americká ústava a prezident môže svoj úrad zastávať iba dvakrát za sebou. Demokrati a republikáni Je všeobecne známe, že americký politický život určovali a určujú takmer výlučne dve politické strany: demokrati a republikáni. Obe sú konglomerátom regionálnych, skupinových a ideologických záujmov. V minulom storočí (a do istej miery ešte aj dnes) existovali regióny, kde prevládal vplyv jednej z týchto strán, napríklad regióny s „pravými“ Američanmi anglosaského pôvodu volili republikánov, kým regióny obývané prisťahovalcami demokratov. Lenže u republikánov možno hovoriť o konzervatívnej tendencii, kým u demokratov o liberálnej (či v dnešnom politologickom jazyku libertínskej). U republikánov síce prevláda vplyv veľkých monopolov a bánk na povestnej newyorskej ulici Wall Street, no aj u demokratov nájdeme miliardárov, bankárov a veľkopodnikateľov. Preto obe strany nie sú od seba hermeticky oddelené, neexistuje v nich stranícka disciplína v európskom zmysle slova, ani nemajú stranícky aparát, či organizácie, ktoré by vyvíjali činnosť mimo obdobia predvolebnej kampane. V roku 1613 sa do osady Nový Amsterdam v ústí rieky Hudson prisťahoval holandský obchodník Claes Martensen van Roosevelt. Jeho rod sa potom, keď na mieste tejto osady vzniklo mesto New York, poangličtil a rátal sa medzi americkú aristokraciu. Pochádzalo z neho veľa vplyvných podnikateľov, obchodníkov, členov amerických vlád. Na začiatku 19. storočia sa tento rod rozdelil na dve vetvy, jedna z nich podporovala republikánov, druhá demokratov. Z oboch pochádzali americkí prezidenti, z republikánskej Theodor Roosevelt, z demokratickej Franklin Delano Roosevelt. Obaja prezidenti patria medzi významné postavy dejín USA. Medzi oboma vetvami, napriek tomu, že mali rôzne politické postoje a často si konkurovali, sa pociťoval príbuzenský vzťah. Keď sa v roku 1905 ženil Franklin Roosevelt, za svedka mu šiel Theodor Roosevelt, ktorý bol vtedy prezidentom USA. Tušil, že sa zúčastnil na svadbe budúceho amerického prezidenta? F. D. Roosevelt sa narodil 30. januára 1882. Počas vysokoškolských štúdií práva na prestížnej Harvardskej univerzite nijako nevynikal, štúdijné výsledky mal priemerné. Ani ako advokát nedosahoval nejaké významnejšie výsledky, lenže ako nositeľovi slávneho mena a príbuznému prezidenta USA zamestnávatelia tolerovali to, čo by neprepáčili niekomu inému. V kancelárii alebo na súdoch nemusel tráviť veľa času. V roku 1910 však začal javiť záujem o politiku. Kladný a záporný vzor – Theodor Roosevelt Keď som písal o zahraničnej politike amerických prezidentov, spomínal som, že politiku Theodora Roosevelta charakterizovalo slovo „veľký kyjak“. Vyprovokoval vojnu so Španielskom a Filipíny premenil na americkú kolóniu, ktorou sa za jeho vlády fakticky stala aj Kuba. Lenže medzi jeho zahraničnou a vnútornou politikou bol nepochopiteľný nesúlad. Roosevelt na jednej strane presadzoval tzv. protitrustové zákonodarstvo, ktoré malo obmedziť moc monopolov, a sociálne zákonodarstvo, ktoré chránilo práva žien a detí a obmedzovalo dĺžku pracovného času. Theodor Roosevelt sa v roku 1900 stal viceprezidentom za republikánov, no keď v roku 1901 prezidenta McKinleyho zavraždil atentátnik, nastúpil do úradu hlavy štátu. V roku 1904 vyhral prezidentské voľby, no keď chcel v roku 1912 znova kandidovať, jeho strana ho odmietla. Založil preto vlastnú Pokrokovú stranu, ktorej sa podarilo získať viac hlasov ako republikánom. Hoci sa nestal prezidentom, do Bieleho domu otvoril cestu Woodrowovi Wilsonovi. Mladému Franklinovi nebol Theodor Roosevelt iba svedkom na svadbe. Mladík ho často navštevoval v Bielom dome, kde mávali dlhé debaty. Je zaujímavé, že obaja Rooseveltovci prešli podobnými stupňami prezidentskej kariéry: člen snemovne štátu New York, námestník ministra vojnového loďstva, guvernér štátu New York, kandidát na viceprezidenta a prezident USA. Na Franklina mala vplyv aj iná osoba – jeho manželka. Pokladali ho za pohľadného a mal za sebou veľa ľúbostných dobrodružstiev. Eleanor bola dcérou alkoholika. Nebola pekná, no platilo na ňu to, čo niekedy hovoria pôvabné ženy na adresu tých mernej pekných, že „majú krásnu dušu“. Medzi Franklinom a Eleanor vznikol harmonický vzťah, ktorý prešiel mimoriadne ťažkými skúškami. Možno bez akýchkoľvek pochybností konštatovať, že Franklin by po svojej životnej tragédii, nebol býval taký úspešný. Obrna Ako spolupracovník budúceho prezidenta Wilsona sa Franklin dostal na spomínané miesto vo vláde. Zúčastnil sa aj na mierovej konferencii vo Versailles, no nevystupoval tam aktívne. Voľby v roku 1920 demokrati prehrali. Franklin Delano Roosevelt sa stal viceprezidentom istej banky. Plat tam mal päťnásobne väčší než na ministerstve vojnového námorníctva. Po otcovi F. D. Roosevelt zdedil letné sídlo na kanadskom ostrovčeku Campobello. V auguste 1921 došlo k zdanlivo nepatrnej nehode, Roosevelt spadol z loďky do vody, no bol dobrý plavec. Neskôr však dostal horúčku. Miestny lekár tvrdil, že ide iba o nachladnutie. Až o dva týždne odborník, ktorého zavolala manželka z New Yorku, zistil, že ide o strašnú chorobu, poliomyelitídu, ktorá sa inak nazýval detská obrna. Pacient trpel strašnými bolesťami, ale keď v októbri bolesti oslabli, nemohol sa na lôžku ani posadiť. Prognózy lekárov boli krajne pesimistické. Lenže pacient rozhodol inak. Chcel svetu ukázať, že pevnou vôľou možno zvíťaziť nad zákernou chorobou. Po húževnatom cvičení sa o niekoľko mesiacov dokázal posadiť na posteli, potom sa učil plaziť a pohybovať sa na vozíku. Až po siedmich rokoch, keď už bol politicky veľmi aktívny, si uvedomil, že sa už nikdy úplne neuzdraví. Okrem pohybu po byte v invalidnom vozíku dokázal stáť, ak sa oboma rukami oprel o pult alebo stôl, no za veľkých bolestí. V takomto stave strávil v Bielom dome dvanásť rokov, viedol štyri volebné kampane, pri ktorých precestoval celú krajinu a rečnil na tisíckach schôdzí. Neskôr sa zúčastnil na štyroch medzinárodných konferenciách. Na filmových záberoch mohli davy vidieť, že sa dokáže pohybovať iba s cudzou pomocou. Lenže choroba zmenila Rooseveltovo zmýšľanie. Nadobudol demokratické presvedčenie v pravom zmysle slova, od fyzického utrpenia dospel k chápaniu sociálneho utrpenia. Dospel k záveru, že peniaze a majetok nie sú tým najdôležitejším v ľudskom živote, ako tomu dodnes verí väčšina jeho krajanov. Iní by sa v jeho situácii stali pasívni, v ňom strašná choroba vyvolala aktivitu. Víťaz nad hospodárskou krízou Dôsledky hospodárskej krízy drvivo skompromitovali republikánov. Roosevelt vyhral prezidentskú kampaň tvrdou kritikou amerického hospodárskeho systému a prísľubom reforiem, ktoré potlačia krízu. Bol autorom politiky, ktorá dostala názov New Deal (Nový údel). Za prvých sto dní americký parlament prijal zákony, ktoré znamenali prenikavý zásah štátu do ekonomiky krajiny a pokus o plánovanie. Na vysvetlenie svojej politiky použil Roosevelt rozhlas. Slávnymi sa stali jeho „rozhovory pri krbe“, kde jasne a zrozumiteľne dokázal vysvetliť masám svoju politiku. Roosevelt zaviedol štátnu kontrolu peňažného obehu a bánk, štátnu podporu drobným podnikateľom a štátne záruky vkladov drobných vkladateľov v bankách. Zároveň to bol štátny dozor nad ochranou prírody, rozsiahle núdzové verejné práce a rozsiahly program sociálneho zákonodarstva. Niektorí Rooseveltovi kritici dnes tvrdia, že by sa hospodárska kríza automaticky skončila sama. Sú to hlásatelia všemocnosti „neviditeľnej ruky trhu“, lenže aké katastrofy budú musieť v budúcnosti prísť, aby sa dokázala chybnosť týchto teórií? Svetová vojna Za prvých osem rokov svojho úradovania Roosevelt politiku New Dealu nemohol naplniť. V roku 1939 vypukla druhá svetová vojna. Americká verejná mienka si však najprv povšimla sovietsko-fínsku vojnu. Fínsko totiž bolo jedinou krajinou, ktorá USA zaplatila dlhy spojené s prvou svetovou vojnou. Lenže prudkým zvratom bol rok 1940, keď sa nacisti stali pánmi väčšiny územia Európy a na Západe proti nim stála osamotená Veľká Británia. Za chrtom Kongresu dal Roosevelt poslať Británii značné množstvo zbraní. Lenže existuje skupina historikov, tzv. revizionisti, ktorí tvrdia, že na základe Rooseveltových príkazov sa USA správali voči Japonsku tak, aby vyprovokovali vojnu. Pravda je však iná, Japonsko malo tradíciu útočiť na krajiny bez vyhlásenia vojny. Napríklad v Číne prebiehala vojna s Japonskom od roku 1937, ale formálne ju vyhlásila Čína Japonsku až v roku 1941. Japonská vláda sa domnievala, že ak sa jej podarí obsadiť značné územia, tak európske mocnosti a USA tlačené Hitlerom, ustúpia. Lenže v tomto prípade Japonsko USA podcenilo. Po Pearl Harbore vyhlásilo USA vojnu aj nacistické Nemecko. Možno si nacisti mysleli, že ak vyhlásia vojnu USA, tak aj Japonci zaútočia na Sovietsky zväz. Hitler sa však prerátal, Japonci dostali od Žukova dostatočnú príučku na kórejských hraniciach a Mongolsku, tak nemali chuť ísť do vojny so Sovietskym zväzom. Roosevelt v roku 1941 stál pred osudovým rozhodnutím. USA bojovali na dvoch frontoch, proti Japonsku a Nemecku. Ktorý front bol dôležitejší? Včerajší izolacionisti tvrdili, že USA by sa mali sústrediť na boj proti Japonsku. Voči americkým zajatcom páchali Japonci nepopísateľné zverstvá, jedným z nich bol rituálny kanibalizmus. Zaživa zajatcom vyrezávali srdcia a jedli ich. Napriek tomu Rooseveltovi bolo jasné, že ZSSR a Veľkej Británii hrozí od nacistického Nemecka porážka. Rozhodol sa preto týmto spojencom najprv dodávať zbrane a potom pripravovať sily na vylodenie v severnej Afrike a západnej Európe. Treba tu zdôrazniť, že tieto dodávky zbraní mali životný význam nielen pre Veľkú Britániu, ale aj pre ZSSR. Jednu stránku americkej politiky však nedokázal zabudnúť líder francúzskeho odboja de Gaulle. USA udržiavali diplomatické styky s kolaborantskou francúzskou vládou vo Vichy. Hoci táto vláda podporovala nacistov, dovolila, aby Američania bez akéhokoľvek odporu vichistických vojsk obsadili francúzske kolónie v Amerike, ktoré mohli napríklad slúžiť ako základne pre nacistické ponorky. Zároveň územie pod kontrolou vlády Vichy a neokupované do roku 1943 nacistami, mohlo slúžiť ako východisko pre americkú špionáž. Z podobných dôvodov udržiaval ZSSR diplomatické styky s pronacistickou vládou v Bulharsku. Kapitulácia v Jalte? Roosevelt mal možnosť stretnúť sa so sovietskym vodcom J. V. Stalinom na konferenciách v Teheráne a Jalte. Podľa už spomínaných historikov Roosevelt na konferencii v Jalte presadil proti vôli Churchilla neúmerné ústupky Stalinovi. Rooseveltova prívetivosť však bola odôvodnená sovietskym prísľubom, že najneskôr do šiestich mesiacov, ako sa skončí vojna v Európe, ZSSR zaútočí na Japonsko. Zároveň boli urobené isté ústupky v otázke Poľska. Po tom, čo nacisti v roku 1943 oznámili svetu objav masových hrobov poľských dôstojníkov v Katynskom lese, prerušil Sovietsky zväz diplomatické styky s touto vládou, pretože súhlasila, aby do Katyne prišla komisia Medzinárodného Červeného kríža. V Jalte sa dohodlo, že nová poľská vláda sa utvorí na základe dohody medzi londýnskou poľskou vládou a Sovietmi vytvoreného Lublinského výboru. Už na konferencii v Jalte, ktorá sa konala vo februári 1945, bolo zrejmé, že Roosevelt je ťažko chorý. Zomrel krátko pred koncom vojny, 12. apríla 1945. Túto správu Hitlerovi oznámil s výkrikom „Cárovná zomrela!“ minister propagandy Goebbels. Mal na mysli smrť ruskej cárovej Kataríny II., ktorá zachránila Prusko, keď už Rusi obsadili Berlín, pred zánikom. Hoci viceprezident a Rooseveltov nástupca Harry Truman naozaj nemal rád ZSSR, nemohol vystúpiť z vojny. Takže Rooseveltova smrť nič nezmenila na výsledku vojny. Na internete som našiel plagát ohlasujúci tohtoročnú predvolebnú prezidentskú kampaň v USA. Proti sebe sú obrátené tváre Busha a F. D. Roosevelta.