Rozum a cit
Milovníkovi divadla sa na prelome rokov naskytla nezvyčajná príležitosť konfrontácie dvoch rozdielnych inscenácií jedného divadelného textu. V rámci festivalu Slovenské národné divadlo a jeho priatelia nám svoj pohľad na hru amerického dramatika Williama Mastrosimoneho predstavilo v novembri minulého roku Národní divadlo z Prahy v inscenácii Jako naprostý šílenci. Slovenské stvárnenie toho istého textu uviedlo 24. januára 2004 divadlo Aréna pod názvom Totálne mimo. Obe inscenácie dokazujú, aký rozdielny a tvorivý môže byť prístup umelcov k jednej dramatickej predlohe. Divadlo Aréna privíta divákov neobyčajnou a príjemnou intimitou hollywoodskeho interiéru. Sú v ňom všetky podstatné scénické prvky, ktoré vyžaduje text: schody vľavo, konferenčný stolík uprostred a obrazovka či premietacie plátno vpravo. Mäkkosť a pohodlnosť domova slávneho herca, scenáristu a režiséra zdôraznila výtvarníčka Alena Agricolová plyšom, kobercami a príjemnou oranžovo-šedou farebnosťou. Pražský scénograf Jan Dušek rovnaký priestor vyfarbil šedou, čiernou, bielou a doplnil chrómom. Tento výrazný rozdiel vo farebnosti udáva tón obom inscenáciám. Táto odlišnosť sa prejaví aj vo vyznení filmového plátna, ktoré režisérovi Russovi Rigelovi slúži ako hi-tech elektronická kancelária. V strohosti a chlade pražskej scény toto plátno neponúka nijaké ďalšie divadelné využitie. Elektronická kancelária na plátne v divadle Aréna sa v kontexte hry o filmových umelcoch a ich dielach mení na premietacie plátno, okno do iného sveta. Ako vo filme na plátne diváci v Aréne sledujú, ako sa na pozemok miliónovej vily dostávajú dvaja mladíci Kenny a Jimmy. Rozdiely v stvárnení priestoru prezrádzajú zásadné odlišnosti v inscenačných postupoch. Strohosť a surovosť pražskej scény dáva tušiť, že inscenácia smeruje až k naturalistickému zobrazeniu situácie, keď sa dvaja filmoví fanatici vlámu do bytu režiséra, aby si s ním „zažili“ zopár násilných scén z jeho najnovšieho filmu. Neskutočne veľké biele a nič nehovoriace plátno v Aréne zase ponúka možnosť, že na scéne sa bude odohrávať aj niečo viac, ako len presné zobrazenie situácie, že sa jeho prázdna plocha postupne bude alegoricky zapĺňať životnými príbehmi postáv. Sebavedomý a neistý Rozdielne vyznenie inscenácií nepochádza z textu hry, ale z odlišného prístupu režisérov a hercov k chápaniu postáv a ich konania. Jedno majú však spoločné: chlapci Kenny a Jimmy sa nudia, a preto si vymyslia „bohovskú“ hru, ako zabiť čas. Bratislavská inscenácia režiséra Dušana Bajina sa nevenuje vykresľovaniu vzťahu medzi nimi, skôr sa zameriava na vzťah chlapcov k reálnemu svetu, ľudským hodnotám a k majiteľom vily. Režisér Michal Dočekal v súčasnom pražskom stvárnení dôsledne akceptuje text hry: vykresľuje Jimmyho podriadenosť a Kennyho chorobnú túžbu šikanovať, ubližovať a ovládať ostatných. Jan Dolanský je v úlohe Kennyho rodeným tyranom, ktorý svojou krutosťou ventiluje krivdy, ktoré na ňom spáchali rodičia v detstve. Jimmy Michala Slaného je rovnako slaboduchý, ale ešte úplne nestratil cit pre to, čo je dobré a čo by sa už nemalo. Pohnútkou jeho konania je strach z Kennyho, ktorý je jeho jediným priateľom. V bratislavskej inscenácii hrajú chlapcov omnoho mladší herci, čo jednak vytvára väčšiu autenticitu, ale na druhej strane prináša do inscenácie zarážajúci pohľad na mladých. Pražskí herci sa musia hrať na chlapcov, pričom na javisku Arény sú mladé postavy v rukách mladých hercov. Ich prejav je prirodzený a zvnútornený. Nehovoria o tom, čo si dospelí myslia o „puberťákoch“, hovoria akoby svojím vlastným hlasom. Martin Meľo vytvoril Kennyho, ktorý vôbec nie je rodeným vrahom. Je človekom, ktorý sa kvôli svojej neschopnosti pochopiť skutočnosť a sklamaniam rozhodol „totálne“ uchýliť do sveta mimo, do sveta počítačových hier a filmového plátna. Rodina mu neumožnila vytvoriť si predstavu o sebe samom, násilie a neúspech, ktoré stretáva na každom kroku, mu ukázali cestu, že iba ako zlý a krutý človek sa zapíše do dejín a stane sa niekým. Daniel Fischer vytvoril Jimmyho, ktorý nie je utláčaný a šikanovaný. Kenny je jednoducho jeho kamarát, možno z ulice alebo od susedov. Po meste s ním chodí preto, lebo nikoho iného práve nemá po ruke. Jimmy na rozdiel od Kennyho vie, kedy hra prerastá do obmedzovania osobnej slobody. Rovnaký rozdiel môžeme pozorovať aj pri postavách dospelých. Tie bratislavské sú citlivé, premýšľavé, pražskí dospelí sú skôr chladnokrvní a vypočítaví zarábači peňazí. Jiří Štěpnička v úlohe Russela Rigela je dokonalým manipulátorom, ktorý svojimi manažérskymi zručnosťami šikovne podkladá Kennymu riešenia situácie. Neštíti sa zneužiť ani svoju milenku a vychádzajúcu hviezdičku Jennifer Bartonovú. Maroš Kramár vytvára v rovnakej úlohe úplne inú postavu. Jeho Russel nie je dokonalým manažérom – je predovšetkým umelcom. Kramárov Russel nie je nad vecou ako Štěpničkov, je súčasťou diania, ktoré ovplyvňuje jeho vnímanie a cítenie. Ohrozenia, ktoré predstavujú chlapci s pištoľou, sa skutočne bojí, chce úprimne zachrániť seba aj ich. Keď hovorí Kennymu, že skončí vo väzení, nie je to vyhrážka a donucovací prostriedok chladného manipulátora, ale povzdych nad zničeným mladým životom. Jeho vzťah k Jennifer je úprimný, cítime, že režisér Rigel má svoju herečku naozaj rád. Totálne chýba „ako“ Slovko „ako“ je najvýznamnejšie pri porovnávaní oboch inscenácií hry s originálnym názvom Like Totally Weird. „Ako“ po anglicky „like“ pochádza z detských hier: robme sa ako, hrajme sa akože... Pražská inscenácia verná predlohe nesie názov Jako naprostý šílenci, v Aréne môžeme vidieť predstavenie Totálne mimo. To logicky znamená, že v Bratislave sa nebudeme hrať na to, že sme akože vo filme alebo že akože hráme šestnásťročných chlapcov. Prehrávanie scén z filmu, ktoré bolo v pražskej inscenácii akýmsi divadlom v divadle, sa v Aréne stalo vyjadrovacím prostriedkom, ktorý nám umožňuje nahliadnuť do osudov jednotlivca a spoznať, v akom stave sa nachádza jeho duša. Bajinova inscenácia nezdôrazňuje, že záverečná vražedná scéna filmu, ktorý si prišli chlapci zahrať do režisérovho bytu, bola v tomto byte skutočne nakrútená. Tento fakt by zdôrazňoval princíp hry a poskytoval by divákom odstup od postáv. Rozdielne si obe inscenácie poradili aj s výstupom, keď Jennifer vysvetľuje chlapcom, ako vyhrajú nad Megamlátičom, neporaziteľným hrdinom počítačovej hry. Sabina Králová v pražskej inscenácii položí ruku na imaginárnu klávesnicu a diktuje kombinácie kláves. Zuzana Belohorcová predvádza bojové hmaty a chvaty skutočne tak, ako by ich robil víťazný mních v hre. Záverečná scéna sa v nadmieru realistickej pražskej inscenácii stáva podnetom na cynické konštatovanie, že akékoľvek ľudské nešťastie môže byť zdrojom nekonečných príjmov dravého a necitlivého filmárskeho priemyslu. Na scénu vraždy nastúpi Russel v úlohe režiséra a za ním pripochoduje celý filmový štáb. V Aréne všetci protagonisti skončia na kancelárskom stolíku uprostred scény, ktorý nasvietený zhora a žltožiariaci pripomína postavičku filmového Oscara. Možno je to vyjadrenie toho, že všetci ľudia si za svoju úlohu v živote zaslúžia rovnakú odmenu. Naživo spievané repliky z filmu Zuzanou Belohorcovou a hudba Slavomíra Solovica ešte zvýrazňujú citový a takmer transcendentný nádych inscenácie. Chybou bratislavskej inscenácie je zlé načasovanie prestávky, ktorá sa začína vtedy, keď chlapci zdanlivo odchádzajú z režisérovej vily. Dramaticky sa zdá konflikt vyriešený, absenciu klaňačky divák môže vnímať ako určitý prejav avantgardy a nemá vlastne dôvod vracať sa späť do hľadiska. Prestávka by mohla prísť možno o desať minút skôr. Ak prestávka začne inokedy ako v momente uvoľnenia dramatického napätia, možno nebudú mať ani herci také veľké problémy vrátiť sa „do postavy“ a znovu získať potrebné nasadenie. Určite je škoda, že dramaturgička Katarína Mikulíková do programového letáčika k inscenácii vybrala časť rozhovoru českej prekladateľky hry z bulletinu Národního divadla Praha, ktorý tak veľmi zreteľne charakterizuje práve všetko to, o čom bratislavská inscenácia nehovorí. Inscenácia Dušana Bajina je určite obohatením pôvodného textu, ktorého odkaz nenesie dnes už takú pálčivú a diskutovanú tému ako v čase svojho vzniku v roku 1995. Namiesto neho si inscenátori zvolili vlastný ucelený prístup k textu, ktorým sa pokúsili zaujať stanovisko k súčasnému svetu a preniknúť k súčasnému divákovi. K téme zlého vplyvu násilných filmov sa nevyjadruje tak jednoznačne a racionálne ako pražská. Skôr sa zameriava na to, ako jednotlivci prežívajú svoje sklamania a úspechy, ako sa snažia nájsť vlastnú tvár v neprehľadnej spleti klamstiev a falošných vzorov mediálneho trhu.
