Johann Kaspar Mertz: Bardenklänge pre gitaru op. 13

13. novembra 1805 Napoleonove vojská obsadili Viedeň. Druhého decembra 1805 Francúzi porazili v bitke troch cisárov pri Slavkove spojencov. Keď 26. decembra Charles Maurice de Tallyerand pricestoval do Prešporka podpísať s porazenými mocnosťami mierovú zmluvu, zdalo sa, že mapa Európy sa aspoň načas stabilizuje.
Počet zobrazení: 1424

13. novembra 1805 Napoleonove vojská obsadili Viedeň. Druhého decembra 1805 Francúzi porazili v bitke troch cisárov pri Slavkove spojencov. Keď 26. decembra Charles Maurice de Tallyerand pricestoval do Prešporka podpísať s porazenými mocnosťami mierovú zmluvu, zdalo sa, že mapa Európy sa aspoň načas stabilizuje. Len o pár mesiacov, 17. augusta 1806, sa v Prešporku narodil najvýznamnejší gitarista strednej Európy Johann Kaspar Mertz, ktorého celý umelecký život sa spájal s Prešporkom a Viedňou. Prešporok bol ešte stále korunovačným mestom uhorských kráľov, no reálna blízkosť Viedne umožňovala aspoň čiastočnú paralelnosť umeleckého vývoja oboch miest. Hudobný romantizmus, ktorý sa rodil vo Viedni, si čoskoro našiel cestu aj do Prešporka. Mertz pochádzal z chudobných pomerov, bol samoukom a ako učiteľ hudby si začal zarábať už ako 12-ročný. Postupne sa však priradil k dominantným postavám prešporského hudobného života. Pressburger Zeitung prinášajú správu o koncerte, ktorý 20. júna 1834 usporiadal slávny Johann Nepomuk Hummel pre rodnú Bratislavu a na ktorom spoluúčinkoval práve Mertz. Učiteľ hudby a koncertný gitarista Mertz sa okolo roku 1840 presťahoval do Viedne, ktorá sa stala jeho novým pôsobiskom. Mertz bol už roku 1841 vymenovaný za dvorného gitaristu cisárovnej Karolíny Augusty. Hudobná Viedeň priťahovala talenty všetkého druhu, nenájdeme tu len významných skladateľov, klaviristov či huslistov. V 19. storočí okrem Mertza vo Viedni pôsobili aj ďalší veľkí gitaristi – Mauro Giuliani, Anton Diabelli, Václav Matějka (Matiegka), Simon Molitor a Vincenz Schuster. Práve Viedeň priniesla významné stimuly pre rozvoj Mertzovho talentu a dnes býva charakterizovaný ako posledný a zároveň najvýznamnejší gitarista biedermeieru. Z Viedne podnikal aj svoje koncertné cesty, počas ktorých sa v Prahe zoznámil so svojou budúcou manželkou klaviristkou Josephinou Plantinovou. Jej vďačíme za poznanie Mertzovej biografie i za zachovanie väčšiny manželových rukopisov a tlačí. Mertzovo rozsiahle dielo sa len pomaly znovu dostáva do povedomia verejnosti. Nevie o ňom ani najnovšie vydanie Groveho hudobného slovníka. Poznajú ho zväčša gitaristi a práve v Bratislave Jozef Zsapka usporadúva každoročne gitarový festival a súťaž J. K. Mertza. Mertz hrával na desaťstrunovej gitare a svoje skladby koncipoval pre ňu. Práve on preniesol gitaru z klasicizmu do romantizmu. Väčšinu jeho gitarových skladieb tvoria transkripcie populárnych čísel najnovších opier a piesní, k nim sa priraďujú tance, fantázie, morceaux, nokturná, elégie, romance, variácie, etudy a charakteristické skladby. Jeho najrýdzejšie romantické dielo je však cyklus 30 skladieb z roku 1847 Bardenklänge, op. 13, inšpirovaný Ossianovou poéziou. Mertzove dokonalé skladby tu prekračujú tradíciu gitarovej tvorby i hranice biedermeieru. Otvárajú cestu nielen romantickej fantázii, ale aj harmonickému bohatstvu, nápaditej melodickej kresbe a dokonalej textúre. Gitarové Zvuky barda možno bez zaváhania priradiť k Mendelssonovým Piesňam bez slov, Schumannovým či Chopinovým skladbám. Bard Ossian anticipoval rodiaci sa historizmus, rovnako ho miloval Goethe ako Napoleon. Všetky európske národy boli onedlho nielen zatiahnuté do vojnových konfliktov, ale sa aj začali sporiť o privilégium najhlbších koreňov. Na vzniku historizmu, kľúčovej paradigmy umenia i vedy 19. storočia, sa podieľala vytúžená lož. Škótskeho barda Ossiana vymyslel učiteľ James Macpherson, „pračeské“ Rukopisy královodvorské a zelenohorské boli dielom Václava Hanku a Josefa Lindu (falzum odhalil až Tomáš Garrique Masaryk) a len nedávno harvardský profesor Edward Keenan pripísal autorstvo Slova o pluku Igorovom Josefovi Dobrovskému. Bez Slova o pluku Igorovom by sme však nemali nádhernú Borodinovu operu Knieža Igor, bez Královodvorského rukopisu Erbena, Jiráska ani mnohé skladby Dvořáka či Fibicha, bez Ossiana by nevznikol Chlapcov zázračný roh, Byron, ba ani „wagnerovsko-tolkienovská“ vízia starej Európy plnej elfov, skaldov a minnesingrov. Bez Ossiana by neboli ani Mendelssonove Hebridy a ani najkrajší gitarový cyklus 19. storočia – Bardenklände Prešporáka Johanna Kaspara Mertza. Falzifikáty splodili jeden z najčarovnejších svetov. Azda najrozsiahlejší výber z cyklu vyšiel na CD firmy Naxos v interpretácii amerického gitaristu Adama Holzmana.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984