Rozhovor medzi kresťanom a socialistom - stále ešte možný?

Imrich Sklenka, vysokoškolský učiteľ, filozof a teológ

Narodil som sa v kresťanskej rodine a kresťanskej dedine, ale 28. februára 1948. Od mladosti som cítil, že kresťanstvo opatruje hlbokú pravdu o človeku, marxistickú kritiku kresťanstva som však pociťoval ako opravdivú výzvu. Vzťah medzi kresťanstvom a socializmom bol zaťažený nielen mnohými nedorozumeniami a vinami, ale aj hlbokým vzájomným nepochopením. Potreba vyrovnať sa s týmto novovekým konfliktom ma priviedla k štúdiu teológie a filozofie a toto štúdium nakoniec k predtuche hlbokých, paradigmatických premien, nielen vo filozofii, ale aj v teológii. Ich hlbšie pochopenie by mohlo viesť nielen k lepšiemu vyrovnaniu s našou minulosťou, ale najmä k otvorenému stretnutiu s moderným, pluralistickým svetom. Takýto rozhovor je nám dnes ešte priťažký, mlčanie by nás však mohlo zahubiť. Svojho času ste sa vyjadrili, že Slováci by sami od seba socializmus neboli vymysleli. Ale to isté platí zrejme aj pre demokraciu. - Každý človek žije pod silným vplyvom okolia. Tento tlak prostredia však môže človek prežiť v tom najlepšom prípade ako výzvu, na ktorú tvorivo odpovie. Vtedy to pre neho nie je stres, ktorý ho zdeformuje či pokriví, ale príležitosť na dozrievanie, dospievanie, rast. Mnohokrát sa však okolie pre nás premieňa na skutočnú hrozbu, vtedy do popredia vystúpi snaha prežiť, zachrániť si aspoň holý život. V takom prípade sa tvorivosť redukuje na vynaliezavosť, takáto situácia vychováva skutočných „umelcov života“ – oportunistov. Naozaj si myslím, že my Slováci by sme neboli sami vymysleli ani nedávny socializmus, ani dnešnú demokraciu. To sa cez nás len prevalili „cudzie“ dejiny, v prvom prípade z východu, dnes pre zmenu zo západu. Aby sme prežili, museli sme sa prispôsobovať. Otázka je, či sa dnes dokážeme už vzpriamiť, postaviť problémom, ktoré na nás doliehajú, tak, že to už budú naše dejiny, náš zodpovedný a tvorivý vstup do svetových dejín. Novovznikajúca Európa je pre mňa takouto výzvou, takouto príležitosťou. V nej by sme konečne mohli nájsť nielen možnosť prežiť, ale aj príležitosť autenticky, tvorivo žiť. Možno to bude trvať, tak ako kedysi Izraelitom na ceste z Egypta, niekoľko desaťročí, kým „vymrú“ naši oportunisti a aj v našej krajine vyrastú slobodní ľudia, ktorí unesú zodpovednosť nielen za Slovensko, ale aj za svet. Potom sa možno budeme môcť zhovievavejšie preniesť aj cez tie černejšie javy z našej minulosti. Ktoré javy konkrétne myslíte? - Mne napadá ako prvý samozrejme socializmus. Narodil som sa práve v deň, keď u nás zvíťazil. Nikdy som sa s ním nevedel stotožniť, vyrástol som v kresťanskej rodine, i kresťanskej dedine, a vždy som cítil, že kresťanstvo opatruje veľmi vzácne dedičstvo. Cítil som však, že kritika cirkvi zo strany socializmu nie je len vymyslená. Kresťanstvo je pre mňa aj dnes to najvzácnejšie poznanie o človeku, cirkev však v mnohom zaostáva za novovekým spoločenským vývojom. Ak je schopnosť vzpriamiť sa a žiť dôstojný život znakom dospelosti, potom je to práve osvietenstvo, ktoré adresovalo túto výzvu človeku. Immanuel Kant vyzýva na odvahu myslieť. Sám však túto odvahu na vlastné myslenie spájal s „revolúciou mysle“, istým druhom zázraku a existenciálneho sebaprecitnutia – ako podmienky spoločenstva s inými. Dôveruje cirkev človeku? - To je veľmi vážna otázka. Kresťanstvo hovorí viac o viere v Boha ako o viere v človeka. Biblia sa začína rozprávaním o dedičnom hriechu, ktorý viedol k „narušeniu“ človeka. To viedlo mnohých teológov aj k hlbokej nedôvere voči človeku. Tlačí sa mi na jazyk obraz: Smie učiteľ veriť svojim žiakom? Určite nie nekriticky, naivne, inak by sa stal hračkou v ich rukách. Ak by im však naozaj neveril, ak by neveril v nich, v ich budúcnosť, potom by im asi nepomohol. Myslím, že aj osvietenstvo malo často naivný obraz o človeku, osvietenskej racionalite často chýbala existenciálna hĺbka. Po Osvienčime a existencializme už sotva môžeme tak naivne veriť človeku, ako to ešte bolo možné v osvietenstve. Napriek tomu však dnes už aj teológovia považujú osvietenstvo za najvýznamnejšiu revolúciu v dejinách západnej kultúry, aj teológovia už hovoria o potrebe dospelosti, ibaže dnes už hovoríme aj o dialektike osvietenstva, o potrebe druhého, kritickejšieho, aj sebakritickejšieho osvietenstva. Možno je to všetko skryté už v Kantovom existenciálnom sepaprecitnutí – ako ste to povedali vy. Myslím však, že Kristus veril človeku, aj keď vedel, čo sa v ňom skrýva, a aj cirkev musí uveriť modernému človeku, ak mu chce pomôcť. Moderná demokracia je práve prejavom takejto dôvery. Hovorili ste, že cirkev v mnohom zaostáva za novovekým vývojom. Nedôveruje demokracii? - Kresťanstvo prinieslo hlbokú premenu sveta. Nakoniec, veď od neho sa počíta náš letopočet. Jeho cesta dejinami je však veľmi kľukatá. Kristus bol Žid, ale Židia ho neprijali. Na začiatku síce vznikla malá židovsko-kresťanská obec, ale už v prvom storočí preniesol Pavol kresťanstvo do vtedajšieho, stredomorského sveta. Biblia hovorí, že keď prišla plnosť času „poslal Boh svetu svojho syna“. Bol ten svet na Kristovo posolstvo naozaj pripravený? „Vladári kruto vládli nad národmi, medzi vami to nech tak nie je, vy buďte bratmi a priateľmi!“ hovoril Kristus. Bolo to v Rímskej ríši možné? Apoštol Pavol musel ustúpiť a povedať: „Každá vrchnosť je od Boha a treba ju poslúchať.“ Aj sama cirkev prijala takúto tuhú štruktúru. Napriek tomu však vedomie lásky a bratstva v kresťanstve nikdy neodumrelo a mnohí ho niesli až po sebažertvu. Plameň tohto vedomia vzbĺkol stále znova najmä v reholiach. Tento plameň prežil Rím, prežil feudalizmus i absolutizmus. Nie je prítomný aj v modernej demokracii? Grécka demokracia napríklad nebola všeobecná, naša je, nikto z nej nemôže byť vylúčený. Je však moderná demokracia nielen všeobecná, ale aj kresťanská, môže sa s ňou kresťan naozaj stotožniť? Pochádza naozaj všetka moc od ľudu, tak ako to hovorí demokracia? Aj v demokracii majú k slobode bližšie tí silní a pravdu si privlastňuje väčšina. Je však pravda naozaj vždy na strane väčšiny? Krista väčšina odmietla. Demokracia spochybnila staré autority, možno však zbúrať všetky autority? Aj v modernej demokracii sa presadilo napríklad vedomie základných ľudských práv, ktorými parlament nemôže svojvoľne disponovať. Významný filozof práva E. W. Böckenförde hovorieval, že moderná demokracia žije z rezerv, ktoré sama nevytvára. Známy nemecký teológ J. B. Metz zase hovorí, že ani osvietenstvo nemohlo zbúrať všetky autority. Napriek tomu sa však kresťanstvo musí naučiť citlivejšie zaobchádzať s modernou slobodou. Aj pravda sa stáva pravdou až v slobode, ako to spoznal napríklad Heidegger, ktorého aj vy máte rád. Platón povedal Grékom, že demokracia je najkratšou cestou k tyranii. Na nich sa to splnilo, naša demokracia však trvá už niekoľko storočí. Myslím, že táto dôvera ľuďom sa v našom prípade vyplatila. Nazdávam sa, že aj cirkev by v zmysle Druhého vatikánskeho koncilu mohla trochu viac dôverovať aj kresťanom a viac si osvojiť aj demokraciu. Osvietenstvo však napadlo nielen autoritu, ale najmä tradíciu ako rozhodujúci zdroj poznania. - Nakoniec naozaj ide viac o poznanie ako o slobodu. Ja chcem sám rozumieť – bolo jedno z hesiel osvietenstva a myslím, že dôraz nebol len na tom „ja sám“, ale predovšetkým na tom, že človek chcel naozaj rozumieť. Tradícia nemala rada otázku „prečo“, možno aj preto sa tak dobre znášala s autoritou. Chcieť rozumieť je však prejav dospievania a aj Biblia hovorí o tom, že Boh obdaril človeka poznaním a slobodou. Aj keď je nám tento dar niekedy priťažký, je základom našej dôstojnosti. Nesmieme sa ho báť a nesmie sa ho báť ani kresťan či cirkev. Prečo teda ten strach z poznania? - Tento dar je zároveň úlohou, a nie ľahkou. Zápas o poznanie je namáhavý a dlhý. Nakoniec ani novovek, ani osvietenstvo sa v tomto zápase nemôžu cítiť ešte víťazom. Za omyly sa na ceste poznania draho platí, s poznaním sa spájajú aj veľké riziká. O tom nakoniec rozpráva v príbehu o dedičnom hriechu aj Biblia a o podobnej vine by mohol rozprávať aj novovek. Naše novoveké poznanie prinieslo aj mnohé trpké plody, nové zbrane, nové formy odcudzenia... Novoveké poznanie asi najviac charakterizuje veda a vedecké poznanie je naozaj ambivalentné. Prinieslo moc nielen človekovi, ale aj nad človekom. Filozof a fyzik C. F. Weizsäcker si raz položil otázku, či sa cirkev nebránila Galileovmu poznaniu aj právom, pokiaľ tušila, že od tohto poznania vedie priama cesta napríklad k atómovej bombe. A predsa tento proces nebolo možné zastaviť. - Je zrejmé, že v tomto procese pôsobia veľmi silné pohnútky. Voľakedy by sme možno povedali, že je to osud. My už však dnes na osud neveríme, ale to ešte neznamená, že sme sa toho „osudu“ dokázali zmocniť. Možno je práve táto túžba novovekého poznania zmocňovať sa skutočnosti podobným pokušením, ako bolo to biblické, keď človek chcel byť ako Boh. Za týmto pokušením sa skrýva ambivalencia nielen nášho vedeckého obrazu sveta a človeka, ale aj náboženského obrazu Boha. Predtým bol suverénny Boh, teraz chcel byť suverénny človek. Aby človek mohol obhájiť túto svoju suverenitu, musel nakoniec poprieť Boha. Autonómia človeka viedla k odmietnutiu teonómie. Že to medzi človekom a Bohom môže byť aj inak, začali tušiť Židia s prorokom Izaiášom už päť storočí pred naším letopočtom. Izaiáš už vtedy uvidel obraz pravého človeka tak, ako sa neskôr prejavil v Kristovi. Kristus zmenil predstavu nielen o človekovi, ale aj o Bohu. Kresťanstvo zmenilo dovtedajšiu predstavu o moci, odtiaľ sa traduje aj moderné spojenie o moci bezmocných. Táto moc začala premieňať dejiny, naposledy sme si to uvedomili v zamatovej revolúcii. Medzitým však na to už znova zabúdame, alebo lepšie, zisťujeme, že sme tomu ani teraz ešte neporozumeli. O zamatovej revolúcii už hovoríme z úškrnom, už je to zase predovšetkým o moci. Veľmi sme sa nepoučili. Chcete tým povedať, že my, dnešní Európania, sme sa v poznaní nedostali ani tam, kde boli už dávni Židia, Gréci či prví kresťania? - Predstava, že by kultúry pred nami mohli vedieť niečo, čo my nevieme, nás moderných ľudí poburuje. My sme presvedčení, že sa nachádzame na hrote vývoja. Vývoj však neprebieha lineárne, to vie už aj fyzika. A vývoj kultúry či kultúr je zrejme ešte zložitejší ako ten fyzikálny. Hovoríme stále o osvietenstve. To sa v západnej Európe napríklad odohralo pred tromi storočiami, v starom Grécku sa však začalo vlastne s filozofiou pred dva a pol tisícročím a na Slovensku prebieha naplno možno práve dnes. Vždy ma prekvapuje, ako málo o ňom vedia napríklad študenti na univerzite. Nie je preto až také nepochopiteľné, ak kresťania majú aj dnes ťažkosti s tým, aby porozumeli kresťanstvu a najmä svojmu učiteľovi Kristovi. Rovnako ako nám je ešte i dnes priťažké porozumieť Sokratovi. Môže si však Európa porozumieť bez týchto antických zdrojov či vzorov? Môžeme sa teraz už vrátiť k našim problémom s demokraciou? Jej dnešnými východiskami sú liberálny štát, voľný trh a eticko-kultúrne zdroje, ktoré, ako ste povedali, môžu byť z iného sveta a hovoriť aj o inom než inštitucionálna demokracia sama. Vláda zákona predpokladá ľudí so svedomím, svedomie človeka však nemôže byť vedené princípom ponuky a dopytu. No nie je vedené ani jediným, pre všetkých ľudí rovnakým, etickým sebapochopením. Žijeme z viacerých zdrojov morálky. Ako chcete eliminovať pokušenie rozdeliť spoločnosť na tých, ktorí žijú v kresťanskej pravde, a tých ostatných, žijúcich v blude? Nehovoriac o tom, že tento príbeh má aj neskoršiu, marxistickú podobu. - V tejto vašej otázke je obsiahnuté všetko, o čom sme doposiaľ hovorili, zároveň ste však otvorili aj úplne nový problém. Hovoríte, že k demokracii patria aj eticko-kultúrne zdroje. Na tom sa dnes zhodneme asi všetci. Ťažkosti nastávajú, až keď sa o týchto zdrojoch pokúšame hovoriť celkom konkrétne. Moderné kresťanské demokracie napríklad hovoria, že z kresťanstva nemožno priamo odvodiť konkrétny politický program. Kresťanstvo má podľa nich vytvárať iba etické predpoklady pre politiku. Čo si však za tým možno predstaviť? Vždy, keď hovoríme o etike, hovoríme s Grékmi, keď o morálke, hovoríme s Rimanmi, a keď o kresťanstve, hovoríme so Židmi. Vieme, že odlišná reč predstavuje aj odlišné myslenie. Rané kresťanstvo sa síce už pokúsilo vytvoriť syntézu týchto troch zdrojov našej európskej kultúry, dnes sa však táto syntéza otriasa. Filozofia hovorí o konci metafyziky, moderná veda preskočila rámec filozofického poznania a aj kresťanstvo sa vymaňuje zo zajatia filozofie. Pascal vykríkol, že Biblia nehovorí o tom istom Bohu ako grécka filozofia. Všetky tieto otrasy otriasajú aj našou demokraciou, keďže sú to otrasy v jej základoch. Ak ju chceme stabilizovať, musíme teda spevniť jej základy, očakáva sa akoby nová syntéza našej kultúry. Moderná sloboda preskočila rámec doterajšieho myslenia, metafyzika, v rámci ktorej sa dosiaľ rozumela, sa nám dnes javí ako totalita. V osvietenstve sa zrodila nová sloboda, nová subjektivita a na nej založená dôstojnosť človeka. Tento obrat sme vo filozofii nazvali kopernikovský obrat myslenia, myslenie sa už netočí okolo vesmíru, ale okolo človeka. Sloboda sa stala kľúčovým pojmom moderného myslenia. Sloboda oslobodzuje, emancipuje, zároveň však straší. - To je pravda. Táto sloboda sa stala aj hrozbou. V súvislosti s touto slobodou sa v modernej spoločnosti často hovorí o takzvanom nihilizme. Už nejestvuje nič pevné, o čo by sme sa mohli oprieť, na čo by sme sa mohli postaviť. Pre starých Grékov bol subjekt niečo pevné, na čom stála skutočnosť, na čom však stojí moderná subjektivita? Človek sa ocitol ako tulák na okraji univerza. Polámal síce všetky putá, ale chýba mu ten povestný pevný bod, ktorého by sa mohol chytiť. Fyzika sa vyrovnáva s Einsteinovou teóriou relativity, v spoločenskom živote sa musíme vyrovnávať s pluralizmom, v politike s pluralizmom strán, o pluralizme sa hovorí dokonca, ako ste to už naznačili, aj v morálke. Ako si však človek potom zachová identitu alebo, ako to dnes často nazývame, integritu? Liberalizmus sa pre mnohých ľudí stáva ťarchou, mnohí kresťania v ňom dnes vidia väčšie nebezpečenstvo ako v socializme. Pred princípy liberálneho štátu sa po 20. storočí v Európe vrátiť nedá, rovnako ako k starým oporám, k starým autoritám a tradíciám. Môže pomôcť dnešnému svetu cirkev, ktorá ich ešte neopúšta? - To je vážna otázka. Cirkev zostala pri konzervativizme aj právom, konzervativizmus ostatne prežil aj v modernej politike. Aj opatrnosť, ktorá sa s ním spája, je často oprávnená. A predsa sa musí aj cirkev odraziť od brehu starých istôt. Na Druhom vatikánskom koncile sa otvorila modernému svete a v dekréte o náboženskej slobode sa otvorila aj novovekej slobode. Tradícia je aj dnes síce pre kresťanstvo dôležitý pojem, ale už sa nechápe ako hotová a daná, tradícia znamená vlastne vnímavosť pre dejiny. Za posledné storočia sa kresťanstvo nachádzalo v defenzíve, jeho pozornosť bola sústredená iba na sebaobranu. Sekularizovaná novoveká viera v pokrok bola silnejšia ako pôvodná kresťanská viera v Kráľovstvo Božie. Viera v pokrok sa však unavila, demokracia sa často premieňa iba na boj o moc, na trhu prežíva iba ten najsilnejší, moderný človek zúfalo hľadá pre svoj život aj hlbšie pohnútky. Túto existenciálnu núdzu konštatujú už aj psychiatri. V. Frankl si v susednej Viedni získal na konci 20. storočia povesť svetového psychiatra témou: Človek pred otázkou zmyslu. Napriek tejto núdzi sa už však k tým hotovým riešeniam vrátiť nevieme ani nechceme. Na druhej strane sloboda indivídua, o ktorej hovoril Kant, mala byť „zazichrovaná“ morálnym pokrokom všetkých. Takáto „predzjednaná“ harmónia celku a jednotlivca jednoducho nejestvuje. Znamená to, že sa musíme zmieriť s čisto technokraticko-ekonomickým pokrokom? Vie kresťanstvo o tom povedať niečo viac? - „Predzjednané“, vopred dané riešenie, či by to už bolo v podobe autority, tradície, alebo inak daného konceptu – teleonómie, predestinácie, alebo napríklad niekdajšieho vedeckého svetonázoru – pociťujeme dnes ako heteronómne, ako neslobodné. Znamená to však naozaj, že sme do slobody vrhnutí, že sme na slobodu odsúdení, ako to hovorili existencialisti? Kresťanstvo tu hľadá inú, tretiu cestu. Keď hovorí, že človek je stvorený na Boží obraz, znamená to, že v tomto obraze vidí aj seba. Je to však obraz, nie pojem. Pojem je možno jednoznačnejší, obraz je však bohatší. O tomto rozlíšení vieme dnes už dokonca aj z vedy. Kresťanstvo ho vníma od čias apoštola Pavla predovšetkým ako rozlíšenie medzi vierou a zákonom. Vieru nemožno redukovať na zákon, nech by už ten zákon bol akokoľvek všeobecný či dokonalý. Viera otvára inú dimenziu. Často sa aj v kresťanstve viera redukovala na vyznávanie určitého systému právd, po Druhom vatikánskom koncile však už vieme, že to bolo sploštenie viery. Vieru nemožno postaviť proti poznaniu, nemožno ju však ani redukovať na vedecké či kritické poznanie. V tom spočíva aj úskalie osvietenstva, že sa príliš spojilo s takýmto poznaním. Dnes preto hovoríme už o potrebe nového osvietenstva, akoby samo osvietenstvo potrebovalo nové osvietenstvo. Nech to už znie akokoľvek paradoxne, v tom zrejme spočíva kríza dnešnej západnej kultúry. Konzervativizmus kresťanstva umožňoval tušiť tento problém osvietenstva už vopred. Ak však kresťanstvo chce dnešnému svetu naozaj pomôcť, nemôže osvietenstvo iba odmietať. Na tento problém poukázal vo svojom prejave pri preberaní ceny mieru vo Frankfurte pred dvoma rokmi aj najznámejší ľavicový filozof J. Habermas, ktorý na základe skúsenosti novovekej slobody sformuloval koncept takzvanej komunikatívnej racionality, komunikatívneho rozumu. Jeho rival, katolícky teológ J. B. Metz však hovorieval, že ani osvietenstvo nemohlo zbúrať všetky autority, najmä nie autoritu cudzieho utrpenia. Na základe tejto skúsenosti priniesol potom aj on svoj koncept racionality – koncept anamnetického rozumu. Toto poznanie síce neznamená „zazichrovanie“, nezmieruje sa však iba s technologickým pokrokom, siaha až za hrob. To znie síce zaujímavo, ale dosť abstraktne. Má to už nejaký význam pre náš spoločenský, prípadne politický diskurz? Je toto poznanie už nejako prítomné v našom každodennom živote? - Myslím, že áno. Zaznieva predovšetkým v zdôrazňovaní slobody svedomia. Svedomie síce nie je nový pojem, ale zato bol dlho veľmi podozrivý. Na svedomie sa odvolávali mnohí bludári, na svedomie kladie už niekoľko storočí veľký dôraz reformácia. Na svedomie sa odvolávajú všetci odporcovia autority, dnes predovšetkým liberáli. Lojálnosť, povinnosť, disciplína patria k morálnemu jazyku moderny. Na jej konci stojí systém byrokratickej autority a s ňou aj možnosť „náhradného“ svedomia plnenia si povinnosti. Vieme, že za najväčšou katastrofou v 20. storočí neboli rozvášnené davy, ale poslušní ľudia v uniforme, ktorí, keď si ju vyzliekli, vôbec neboli zlí. Eichmann si plnil len svoju povinnosť, ak by ju nesplnil, mal by „zlé svedomie“. Možno sa v moderne odvolávať na svedomie ako na samozrejmosť? - Svedomie pochádza z gréckej filozofie, hoci dnes máme dojem, akoby šlo o špecificky kresťanský pojem. Pre Sokrata to bol božský hlas v duši človeka a aj pre kresťanstvo je to Boží hlas v nás. Dôležité sa mi však zdá pripomenúť, že svedomie nie je niečo definitívne, na čo by sme sa mohli odvolať ako na normu alebo zákon, je to skôr Boží obraz, v ktorom sa spoznávame lepšie ako vo filozofickej reflexii. Preto hovorím, že na svedomie sa vlastne nemožno odvolávať, svedomie nás skôr núti, aby sme sa znova a znova skúmali. Práca svedomia nikdy nie je hotová. Jej výsledok nie je však natoľko súd, ale skôr rozhrešenie. Z tohto zápasu sa rodí viera, možno podobne, ako sa z vedeckého skúmania rodí vedecké poznanie. A čo svedomie laika? Kant nahradil Boží hlas svedomia morálnym zákonom všetkých. Svedomie je uňho faktom praktického rozumu. Podľa Zygmunda Baumana tých niekoľko málo ľudí, ktorí sa obetovali v prospech iných počas holokaustu, nebolo vôbec možné konfesionálne ani svetonázorovo zaradiť. Rátate s morálkou budovanou na „metodickom ateizme“(Habermas) – bez možnosti odvolávania sa na Boha? - Neviem, či v tomto už dobre rozumieme Kantovi. Kant odlišoval legalitu, správanie podľa zákona, a moralitu, správanie z úcty pred zákonom. Zákony si ctil aj Sokrates, hoci hovoril o svedomí. Svedomie nemôže nahradiť zákony, ešte menej však môžu zákony nahradiť svedomie. Kantova predstava morálnej povinnosti vyžadovala viac, ako len slepú poslušnosť. Spomínaný Eichman sa sotva mohol odvolávať na Kanta, takéto plnenie povinnosti však nemá nič spoločné ani so svedomím. Svedomie si však nemôžu privlastniť veriaci. Práve Kant poukázal na autonómnosť morálky a kresťania sa dnes musia namáhať, aby ukázali, že teonómia nevylučuje autonómiu. To sa pokúšal ukázať možno najznámejší katolícky teológ 20. storočia Karl Rahner. Dá sa však z takto chápaného kresťanstva odvodiť konkrétny stranícko-politický program? Ako vnímate v tejto perspektíve existenciu a program KDH? - Všetky moderné kresťanskodemokratické programy zastávajú tézu, že z kresťanstva nemožno priamo odvodzovať konkrétny politický program. Kresťanstvo má poskytovať politike hlbšie, duchovné či etické základy. To je napríklad aj ten hlbší dôvod, prečo cirkev už nevstupuje priamo do politiky. V minulosti náboženstvo konštituovalo spoločnosť, moderná spoločnosť sa sekularizovala. C. F. Weizsäcker to vysvetlil tým, že moderný človek dospel z vedomia dieťaťa do vedomia syna. Osamostatnil sa. Takéto osamostatnenie nemusí nevyhnutne znamenať stratu pôvodného vzťahu, pristupuje k nemu však nová sloboda a zodpovednosť. Kresťania videli v tejto sekularizácii dlho iba vzburu proti Bohu a cirkvi a mnohí sa tohto osamostatnenia ešte aj dnes boja. Aj tento zápas sa skrýva za trieštením kresťanskodemokratickej politiky na Slovensku. KDH sa rado odvoláva na zásadovosť, principiálnosť, takýto postoj však môže ľahko ustrnúť v zákone. Kristus napríklad hovoril, že sobota je tu pre človeka a nie človek pre sobotu. Takéto rozlišovanie sa však zdá mnohým príliš namáhavé. Keď už sme pri stranách, prečo prepadla stranícka ľavica na Slovensku? - To by som sa radšej spýtal ja vás, ale rozmýšľam o tom aj ja. Ľavicu samozrejme dlávi ťažké bremeno socializmu. A nie sú to len zločiny socialistického obdobia. Je to aj v myslení. Ľavica chcela vybudovať novú, slobodnejšiu a spravodlivejšiu spoločnosť, ale pristupovala k tomu priveľmi inštrumentálne, vedecko-technicky. Vo filozofii síce zdôrazňovala dialektiku, v myslení sa to však neprejavovalo. Chýbala jej väčšia citlivosť pre dejiny, pre človeka a jeho slobodu, násilie vládlo nielen v politickej praxi, ale aj v myslení a výchove. Nazdávam sa, že SDĽ sa z politickej scény stratila, lebo sa ešte nenašla. Kto dnes vlastne ešte chce budovať spravodlivú spoločnosť? Niekedy to vyzerá, akoby v našej spoločnosti bolo o spravodlivosti zakázané čo i len hovoriť. Akoby spravodlivosť mala byť výsledkom iba trhového mechanizmu. - Spravodlivosť je veľmi citlivá téma, otázku spravodlivosti nemožno zodpovedať raz navždy, nemožno ju merať metrom. Spravodlivosť bola už pre starých Židov skôr priestor vzájomnosti, v ktorom sa ľudia vedeli citlivo dorozumievať. Moderný trh mal byť tiež takýmto priestorom, v ktorom sme mali taktne hľadať spravodlivú cenu vecí. My sa však často tvárime, akoby na trh malo svedomie zakázaný vstup, akoby trh mohol zbaviť človeka svedomia. To by však bol útek človeka pred sebou samým. Ja verím, že v demokracii znova nájdeme odvahu hovoriť aj priamo, nielen prostredníctvom trhu. Ten najkrajší vzťah medzi ľuďmi je práve priamy, ľudia nesmú zabudnúť hovoriť priamou rečou. Na vrchole svojej reči hovorí kresťanstvo o priamom, vnútornom a ničím nepodmienenom vzťahu, nielen k Bohu, ale aj k človeku. Myslím však, že to platí aj o humanizme. Pred sto rokmi hovoril Nietzsche o smrti Boha, dnes už mnohí filozofi hovoria aj o smrti človeka. Možno to súvisí aj s globalizáciou. Odrazu sme sa ocitli pred problémami celého sveta, ktoré sú nám zatiaľ priťažké. V takej situácii je zjednodušovanie veľkým pokušením. Ak by sme však tomuto pokušeniu podľahli, mohli by sme sa rýchlo dožiť globality podobne, ako sme sa len nedávno dožili totality. Ide o ľudské spoločenstvo. To nás kresťanov a socialistov spája napriek všetkým rozdielom.

S hosťom SLOVA sa zhováral Martin Muránsky

Týmto rozhovorom otvára redakcia SLOVA sériu príspevkov venovaných 200-ročnému výročiu úmrtia Immanuela Kanta