Major Terazky v.v.
"Po takmer päťdesiatich rokoch ustupujú tie strašné historky humornému pohľadu,“ povedal v dokumente s názvom Ako vznikol seriál Čierni baróni režisér Juraj Herz. Režisérova interpretácia textov Martina Bezouška podľa predlohy Miloslava Švandrlíka sa odrazila aj v neutrálnom podtitulku Veselé příběhy z neveselých let. Jedenásťdielny seriál Českej televízie (štúdio Brno) o osudoch intelektuálov, socializmu nepriateľských živlov, kulakov, kňazov a iných záškodníkov, odsluhujúcich si vojenčinu v diskriminačných pomocných technických práporoch, sa v pravidelnom pondelkovom termíne spustil na ČT 1 a mal by sa ocitnúť aj na Markíze. Seriál sitcomov som dokázala dopozerať po štvrtý diel (niektoré aj v reprízach) a netuším, čo ešte môžem získať ďalším sledovaním toho večného návratu rovnakého. Medzi predstavou renomovaného režiséra so suitou popredných hercov a výsledným tvarom diela je občas niečo diametrálne odchodné. Sklamaný bude, kto očakával úľavu humoru pôvodných Čiernych barónov. A potrestaný, kto si myslel, že sa morálne odškodní za svoje zážitky zo služby v PTP, či už vlastné alebo niekoho z rodiny, kto sa iného odškodnenia nedožil. Pétepáci, armáda bez flinty, to nemôžu považovať ani za vtipné dedičstvo pre vnukov, bol by to odkaz pre nich ľahký až neznesiteľne. Navyše – v seriáli použité výrazové prostriedky asi nemajú moc udržať mladého diváka pri obrazovke – je fádny až strach, zdĺhavý, nedramatický, urozprávaný. A v čase, keď vojenská služba prestala byť postrachom, stráca vtipkovanie o nej dôvod aj adresáta. Nehovoriac o švejkovaní, ktoré je súčasnej internetovej generácii cudzie. Juraj Herz, ako si divák mohol pripomenúť v nedávnej repríze jeho chef-d´oeuvre Spaľovač mŕtvol na STV 2, je majstrom dramatickej zásady, že dej je zavŕšený, keď sa stane najhoršie, čo sa stať môže. V Spaľovačovi ju doviedol až do morbídneho konca a repríza po rokoch pripravila priestor na očakávanie, že bude podobne dôsledný aj vo veselohre o pétepákoch, ktorých zážitky mali rovnako do činenia s morbídnosťou systému. Divákovi však namiesto čierneho humoru ponúkol nudnú konverzačku s kŕčovito predstieranými, vyšumenými vtipmi a vulgárnymi rečami. Andy Hryc, ktorý sa ocitol v koži Landovského Terazkyho, využíva robustné danosti postavy a hlasu, ale celkom mu chýba tajná, charizmatická iskrička porozumenia v Lanďákovom oku, ktorá stvorila Terazkyho. Jej absenciu vyvažuje krikom, prskaním, grganím a hojne dávkovanými fekálnymi výrazmi. Je to skôr poľutovaniahodná napodobenina chudáka majora vo výslužbe než komická postava. Nudu umocňuje stereotypne sa opakujúce prostredie zadymenej krčmy. Z princípu tmavé a neostré, akoby ktosi prevzal staršie zásady dánskej Dogmy: autenticita rovná sa mizerné svetlo a nejasný obraz. Jediné, čo sa pri bezobsažnom táraní hýbe, je dym zo stoviek cigariet a opakovaná manipulácia s nimi. Populárni herci seriálu si veľmi nezahrali a k honoráru sa asi museli prefajčiť. Byť v Hollywoode, ľahko by si vysúdili odškodné. Ak remake Čiernych barónov, rozťahaný do jedenástich častí, mal ambíciu stať sa pohnútkou kriesenia porušenej pamäti národa (v našom prípade až dvoch národov), nepodarilo sa. Generácii, ktorá nepozná históriu, môže skôr splynúť so ženami za pultom, majormi Zemanmi či nemocnicou pred i po dvadsiatich rokoch, ktorým hádam chcel vytvoriť protiváhu. Úspech žartu, vedel Shakespeare, je v ušiach tých, ktorí ho počúvajú, a nie v ústach, čo ho vyslovili. Inými slovami: Umenie je osloviť adresáta jemu zrozumiteľnou rečou.
