Víťazstvo generála Franca v občianskej vojne
Španielska občianska vojna sa vykresľovala čierno-bielo ako konflikt síl dobra a zla. Každá z bojujúcich strán však mala dostatok argumentov, aby mohla zobrazovať svojich protivníkov ako nositeľov absolútneho zla. Medzi výnimky patrí napríklad Ernest Hemingway, ktorý v románe Komu zvonia do hrobu nezamlčal, že zločiny páchali aj republikáni. Nemožno však poprieť, že tí, čo v španielskej občianskej vojne videli predobraz budúceho európskeho konfliktu, sa nemýlili. Boje na rieke Ebro v druhej polovici roku 1938 predznačovali blížiacu sa porážku republikánov. Hoci úporne bojovali, situácia už začínala byť beznádejná. Chýbali im predovšetkým zbrane. Franco výzbroj naďalej dostával z nacistického Nemecka a fašistického Talianska. V decembri 1938 republikánska tajná služba získala informácie o chystanej konečnej ofenzíve Francových vojsk. Za iných okolností by tieto informácie mohli zohrať kľúčovú úlohu pri zmarení nepriateľských plánov, pomer síl medzi oboma stranami však už bol viac ako katastrofálny. Ak by sme mali vyjadriť prevahu Francových vojsk v číslach, tak v pechote to boli dvaja povstalci na jedného republikána, v guľometoch pätnásť proti jednému, v lietadlách dvadsať proti jednému, v delostrelectve tridsať proti jednému a v tankoch dokonca tridsaťpäť proti jednému. Dvadsiateho tretieho decembra 1938 sa začala ofenzíva. Plánovaný cieľ – oddeliť od seba republikánske vojská na východe Španielska a na rieke Ebro sa už na začiatku januára splnil. Rozpory v republikánskom tábore Francova sila spočívala predovšetkým v armáde. Republikánska vláda mala oporu vo väčšine obyvateľstva, veď práve spontánny odpor španielskeho ľudu zabránil, aby Francovo uchopenie moci prebehlo hladko. Španielska tragédia však nespočívala iba v konflikte medzi prívržencami republiky a budúceho „caudilla“. Španielska občianska vojna vypukla v období, keď vrcholili Stalinove čistky. Tie zasiahli nielen Sovietsky zväz, ale aj Kominternu, a tým aj kádre komunistických strán na celom svete. V republikánmi ovládanom Španielsku bol pri moci Ľudový front, ktorý zvíťazil vo voľbách vo februári 1936. Tvorili ho socialisti, komunisti, ľavicoví republikáni, no silný vplyv mali aj anarchisti a trockisti. Vláda Ľudového frontu začala presadzovať reformy, ktoré pobúrili predovšetkým vyššie vrstvy spoločnosti. V júli 1936 armáda povstala proti vláde a veľmi rýchlo sa zmocnila tretiny územia Španielska. V meste Cádiz povstalci vytvorili chuntu, na čelo ktorej sa postavil generál Franco. Už sme naznačili, že odpor prívržencov Ľudového frontu bol úspešný, Francove vojská zatlačili do niekoľkých enkláv. No od januára 1937 nacistické Nemecko a fašistické Taliansko poskytli povstalcom takú rozsiahlu pomoc, že vlastne išlo o intervenciu. Taliansky expedičný zbor mal okolo 150 tisíc vojakov. Nešťastím pre republikánov bolo, že neutralitu v tomto konflikte vyhlásila nielen britská vláda, ale aj francúzska, hoci to bola vláda Ľudového frontu. Lenže francúzska vláda Ľudového frontu o nejaký čas podpísala aj Mníchovskú dohodu. Republikánskej vláde teda poskytol pomoc iba Sovietsky zväz, jednak dodávkami zbraní, do krajiny prišli sovietski poradcovia, a jednak Kominterna vyzvala, aby do Španielska išli brániť republiku dobrovoľníci. Tragickou pre republiku však bola politika španielskych komunistov. Ako ukázal neskorší vývoj, nešlo o ich iniciatívu, len poslúchali príkazy Kominterny z Moskvy. V čase, keď sa všetky sily mali sústrediť na obranu republiky pred Francom, začali bojovať o moc. Svedectvo o týchto praktikách podal napríklad George Orwell, ale aj Ernest Hemingway. Napriek proklamovaniu „jednoty“ v Ľudovom fronte boli socialisti označovaní za kompromisníkov a potenciálnych zradcov. Stalin z Moskvy asi nevidel, že Franco, podobne ako nacisti, nerozlišoval medzi socialistami a komunistami, ktorí preňho boli rovnakými nepriateľmi. Príčinou porážok republikánov nebol teda iba nedostatok zbraní, ale aj vnútorné rozbroje. Republikáni nedokázali udržať pod kontrolou extrémistické sily, napríklad anarchistov. Tí sa dopúšťali neuveriteľného teroru proti kňazom a rehoľníkom. Tieto zločiny mali nepriaznivý ohlas aj v demokratických krajinách a boli silným argumentom pre tých politikov, čo si neželali pomôcť republikánskemu Španielsku. Menovite sa to týkalo USA. Agónia republiky Väčšina krajín po februári 1939 prerušila s republikánskou vládou diplomatické styky a začala uznávať Francovu vládu, ktorá sídlila v meste Burgos. Francúzsko a Veľká Británia požadovali od Franca, aby v prípade vypuknutia veľkého vojnového konfliktu v Európe ostalo Španielsko neutrálne. Franco túto podmienku dodržal, i keď sa netajil sympatiami k nacistickému Nemecku a po vypuknutí vojny medzi Hitlerom a Stalinom, poslal na východný front „Modrú divíziu“, ktorá mala štatút „dobrovoľníkov“. Po uznaní Franca Veľkou Britániou a Francúzskom bol pád republiky iba otázkou krátkeho času. Značná časť dôstojníkov republikánskej armády už považovala akýkoľvek odpor za beznádejný a nezmyselný. Rozhodovalo sa už iba o tom, ktorý dôstojník sa chopí iniciatívy, aby začal vyjednávať s Francom. Tejto úlohy sa ujal čerstvo vymenovaný generál Casado. Vláda sa na konci februára presídlila do odľahlého mestečka Elda. Casado 4. marca v Madride vytvoril chuntu, ktorá vyhlásila, že chce rokovať s Francom. Niekoľko dní však v Madride prebiehali boje medzi jednotkami, ktoré boli pod vplyvom komunistov, a vojskami, ktoré sa hlásili ku Casadovi. Hoci Casado nakoniec vyhral, rokovanie s Francovými emisármi mu prinieslo sklamanie. Franco bol ochotný s Casadom rokovať iba o bezpodmienečnej kapitulácii. Francove vojská obsadili Madrid 28. marca 1939. Občianska vojna sa skončila. Podľa odhadov v nej zahynulo okolo jedného milióna ľudí. Španielsko pod Francovou vládou Španielsku tragédiu veľmi pripomínajú udalosti, ktoré sa odohrali v 70. rokoch 20. storočia v Čile. Franco mal veľa podobných čŕt ako čilský diktátor Pinochet. Obaja boli predovšetkým vojaci, ktorí sa síce prikláňali k politike „tvrdej ruky“, no zároveň dávali prednosť svojím dôstojníkom pred profesionálnymi politikmi. Napriek rozsiahlej pomoci, ktorú poskytlo nacistické Nemecko a fašistické Taliansko, Franco nebol „vďačný“. Keď sa napríklad stretol s Hitlerom, odmietol vstúpiť do vojny s Veľkou Britániou. Zároveň si už počas občianskej vojny získal veľké sympatie USA. Po skončení druhej svetovej vojny ZSSR požadoval, aby vojská Organizácie Spojených národov uskutočnili do Španielska akúsi „oslobodzovaciu“ výpravu. Voči tejto požiadavke sa postavili USA i Veľká Británia. Iba Francúzsko povolilo, aby z jeho územia preniklo niekoľko partizánskych oddielov do Španielska, ktoré mali vyvolať masové povstanie. Tieto pokusy sa však skončili neúspechom. Franco stál na čele Španielska od roku 1939 do roku 1974. Hoci jeho režim sa často označuje za „fašistický“, narazíme na problém jeho politologickej charakteristiky. Nepochybne išlo o totalitný režim. Moc sa zbiehala vo Francových rukách, okrem Falangy (a neskôr monarchistov) neexistovali politické strany a nad „poriadkom“ v krajine bdela tajná polícia. K politickému modelu fašizmu však chýbala všeobecne záväzná ideológia. Franco tvrdil, že jedinou alternatívou jeho vlády v krajine by bola všeobecná občianska vojna každého proti každému. Vzájomná nenávisť panovala vpravo i vľavo, nenávideli sa falangisti s monarchistami i republikáni s komunistami. Hoci sa považoval za nenahraditeľného, chápal, že je smrteľný. Po druhej svetovej vojne usporiadal referendum, ktoré odsúhlasilo, že po jeho smrti bude v krajine obnovená monarchia. Pamätám sa, ako sa v šesťdesiatych rokoch zdôrazňovalo, že Franco Juana Carlosa vychováva podľa svojich predstáv. Pozorovatelia vývoja v Španielsku sa domnievali, že namiesto frankistického fašizmu bude v tejto krajine nastolený akýsi „monarchofašizmus“. Všetko sa však skončilo inak. Od totality k demokracii Napriek dlhoročnej Francovej vláde sa krajina po druhej svetovej vojne značne zmenila. Krajina hospodársky pokročila a nik neprejavil najmenšie pochybnosti, či Španielsko patrí do Európskej únie. Ťažko chorý Franco odovzdal moc kráľovi Juanovi Carlosovi. Po smrti diktátora sa v krajine začali demokratické premeny. Pre pravicového politika Suareza sa vzorom stal gaullistický režim vo Francúzsku. V krajine sa zaviedol systém viacerých politických strán vrátane komunistickej. Mladý kráľ si dokonca dokázal poradiť s pokusom o falangistický prevrat. Okrem prosperujúcej ekonomiky svoju úlohu zohrala dôležitá okolnosť. Všetci významní politici si uvedomili, že nemožno dopustiť, aby sa opakovala katastrofa z 30. rokov. Poučil sa nielen pravicový politik Suarez. Aj komunisti nezabudli, kam ich doviedla poslušnosť Moskve. Boli to práve španielski komunisti, čo začali raziť pojem „eurokomunizmus“. Keď pred 65 rokmi padol Madrid, možno si Franco myslel, že je to signál začiatku epochy totalitných režimov. Hoci sa neuveriteľne dlho udržal pri moci (konkurovať by mu v tomto smere mohli iba diktátori z opačného politického tábora, ako napríklad Kim Ir-sen), po jeho smrti v Španielsku zavládli iné poriadky, než aké by si bol želal. Možno aj toto je dôvod na historický optimizmus.
