Gotické umenie a Slovensko
Dušan Buran a kol.: Gotika. Dejiny slovenského výtvarného umenia. SNG 2003, 880 strán, 2499 Sk Georges Duby: Umění a společnost ve středověku. Praha 2002, 104 strán, 129 Kč Ivan Gerát: Stredoveké obrazové témy na Slovensku. Bratislava 2001, s. 31, 303 strán, 228 Sk Jacques Le Goff: Středověký člověk a jeho svět. Vyšehrad 1999, 320 strán, 368 Kč Ako písať kultúrne dejiny slovenského národa? Ako vedecky zhodnotiť obdobie gotického stredoveku, ktoré trvalo viac ako 250 rokov, počas ktorých bolo Slovensko súčasťou väčšieho štátneho útvaru, s ktorým ho spája dlhý spoločný úsek dejín? Ako nájsť správne východiská k jeho interpretácii a definovať jeho špecifiká v rámci tohto stredovekého štátneho útvaru, ale aj v rámci celého vývoja európskych dejín umenia? Možno práve hľadanie odpovedí na tieto základné metodologické otázky znamenalo pre obdobie výtvarnej kultúry slovenského stredoveku tú najväčšiu prekážku, pre ktorú sme všetci museli čakať na jeho syntetické zhodnotenie tak dlho. Parciálne výsledky o tomto jedinečnom a kvalitatívne výnimočnom období našej kultúrnej minulosti dosiahli počas 20. storočia mnohí bádatelia. Vychádzajúc z odlišných východísk a odlišných metodologických koncepcií, podarilo sa českým, maďarským, slovenským a nemeckým umenovedcom dospieť k viacerým pozoruhodným analytickým záverom. Vytvoriť syntetický pohľad na problematiku slovenského stredoveku sa im však nepodarilo. O to prekvapivejší a monumentálnejší je výsledok kolektívu autorov, ktorých niekoľkoročná práca na spoločnom projekte vyústila do reprezentatívnej, ale zároveň i exaktnej publikácie Gotika, súčasťou ktorej je i rovnomenná výstava v Slovenskej národnej galérii. Gotické umenie Slovenska sa predstavuje v celej svojej šírke. Na historickom pozadí doby je analyzovaný vývoj jednotlivých druhov umení a to nielen zo stránky formálnej a ikonografickej, ale najmä v konfrontácii s celoeurópskym vývojom. Odkrýva sa pred nami stredoveký svet umelca, jeho postavenie, funkcia umenia, ale spoznávame aj jeho objednávateľov a štedrých donátorov. Cez interpretáciu námetov umeleckých diel nachádzame odpovede na ich filozofické a teologické východiská. Teraz si už môžeme v domácich súvislostiach, cez poznanie jedinečnosti umeleckých diel slovenskej gotiky, odpovedať na základné otázky spojené s týmto, pre nás doposiaľ v mnohom „temným“ obdobím. V komparácii s teoretickými prácami najväčších európskych medievalistov si môžeme vytvoriť komplexný pohľad na túto výnimočnú etapu kultúrneho vývoja ľudstva. A zároveň, spoznávajúc cez exaktné štúdie knihy Gotika naše najvýznamnejšie umelecké diela tejto doby v ich umelecko-historickom kontexte, v ich ikonografickej a ikonologickej rovine interpretácie, môžeme spolu s francúzskym medievalistom Georgesom Dubym konštatovať: „Pre nás sú to umelecké diela, od ktorých očakávame, podobne ako od diel vytvorených v našej dobe, iba estetický pôžitok. Pre nich naopak tieto stavby, predmety a zobrazenia predovšetkým plnili určité funkcie. Slúžili. V silne hierarchizovanej spoločnosti, pre ktorú neviditeľný svet bol rovnako reálny – avšak mocnejší – ako svet viditeľný a ktorá ani nepomyslela, že by smrť mohla znamenať koniec individuálneho osudu, mali tri hlavné funkcie.“ Podľa Dubyho boli umelecké výtvory väčšinou darmi venovanými Bohu na jeho chválu. Alebo to boli dary venované svätým ochrancom, mŕtvym. Preto sa umelecká tvorba stredoveku viaže najmä k oltáru, kostolu, hrobu. A táto votívna funkcia umenia bola dostatočným dôvodom, aby na jeho vytvorenie bola venovaná veľká časť bohatstva, ktoré ľudia svojou prácou vytvorili. Proti takto chápanému poslaniu umenia neprotestovali dokonca ani tí kresťania, ktorí sa sami dobrovoľne zbavili všetkého majetku a žili v chudobe rehoľného sveta: svätý František tvrdil, že kostoly majú byť bohato vyzdobené, pretože sú príbytkom tela Kristovho. Z tejto funkcie teda vyplýva to, čím na nás gotické diela dnes pôsobia – svojou krásou, tvrdí Duby. Nič totiž nebolo považované za dostatočne krásne, ak to malo byť vystavené pohľadu Všemohúceho. Jemu sme sa mali zapáčiť, a preto sa museli používať tie najčistejšie a najnádhernejšie materiály a pri ich spracovaní použiť najvyššia ľudská inteligencia, citlivosť a zručnosť. Takisto zrejmé je pri pohľade na priestory katedrál, ale aj menších kostolov, na oltárne tabule, sochy a liturgické predmety, že všetky tieto výtvory mali zároveň slúžiť ako spôsob komunikácie s druhým, transcendentálnym svetom. „Mali byť odleskom oného sveta, prostriedkom jeho priblíženia. Mali ho na tomto svete sprítomniť, učiniť ho viditeľným, či už postavou Kristovou, alebo anjelmi, alebo nebeským Jeruzalemom. Mali zaistiť, aby priebeh bohoslužieb čo najpresnejšie odpovedal dokonalostiam oného sveta, učencom mali pomáhať rozoznať pod závojom zdania božie zámery, mali usmerňovať rozjímanie veriacich a viesť ich ducha per visibilia ad invisibilia, ako hovorí sv. Pavol.“ Nemenej dôležitou bola i jeho ďalšia funkcia, slúžiť cirkvi v jej poslaní, v jej realizácii programu vykúpenia a spásy. Stať sa prostriedkom výučby základných teologických právd pre tých, ktorí nevedeli čítať a písať. V roku 600 píše pápež Gregor I. Veľký marseillskému biskupovi: „... čím je písmo pre tých, ktorí vedia čítať a písať, tým je maliarske dielo pre tých, ktorí čítať a písať nevedia. Pozerajú sa naň, pretože si ho môžu čítať bez toho, aby poznali písmená, preto maliarstvo slúži hlavne na poučenie.“ (Enrico Castelnuovo v knihe Středověký člověk a jeho svět) Mali negramotným ukázať, v čo majú veriť. V roku 1025 bolo synodou v Arase povolené maľovať obrazy pre poučenie nevedomých. O sto rokov neskôr Bernard z Clairvaux nabádal biskupov, aby „zmyslovú zbožnosť ľudu roznecovali viditeľnými obrazmi, pokiaľ tak nemôžu učiniť obrazmi duchovnými“. I cez toto poznanie sa treba pozerať na monumentálne naratívne cykly nástenných malieb a súbory oltárnych obrazov stredovekého Spiša, Liptova, Gemera či Turca. Je nutné vnímať ich očami stredovekého človeka, objavovať v nich skryté pravdy kresťanského učenia, dešifrovať odkazy a „večné pravdy“. Tretia funkcia umenia sa podľa Dubyho spájala s funkciou prvou – potvrdením moci. Umelecké dielo sa stalo oslavou Božej moci, oslavou moci Božích služobníkov, moci šľachticov i moci bohatých. Dodávalo tejto moci lesk. Vystavovalo ju na obdiv a zároveň ju zdôvodňovalo. „Preto mocní tohto sveta venovali svojej vlastnej sláve to, čo neobetovali ku sláve Božej; snažili sa vystavať okolo seba kulisu, ktorá by ich odlíšila od ľudu, a objednávali zhotovenie oných krásnych predmetov, ktoré potom okolo seba vystavovali na dôkaz svojho bohatstva a aby si zaviazali svojich verných. Z tohto dôvodu sa umelecká tvorba, vtedy, rovnako ako v každej inej dobe, rozvíjala na miestach, kde bola sústredená moc a zisky, ktoré z moci plynú.“ Tieto slová výstižne vyjadrujú ten neuveriteľný rozkvet gotického umenia vo všetkých jeho podobách v najbohatších lokalitách nášho stredoveku – na Spiši a v stredoslovenských banských mestách. Tu, práve vďaka politicko-ekonomickému zázemiu, dosiahlo umenie slovenského stredoveku svoj vrchol. Napriek nesmiernym kvalitám však bolo umelecké dielo v období gotiky chápané predovšetkým ako úžitkový predmet. Umelec pre túto spoločnosť splýval až do konca 14. storočia s remeselníkom. V obidvoch jednoducho videla iba vykonávateľa objednávky. Cirkevné autority opakovane hlásali, že maliarom nenáleží vymýšľať obrazy. Tie si už cirkev vytvorila. Maliari mali iba uplatniť ars, to jest technické prostriedky, ktoré umožňujú obrazy správne zhotoviť. O ich téme, o postavách a ich rozmiestnení rozhodovali cirkevní predstavitelia. Ako píše Ivan Gerát, „prvoradým cieľom obrazov Boha a iných dôležitých historických či legendárnych postáv nebolo zobrazovať príbeh, ale sprítomniť isté teologické myšlienky alebo mystické vízie“. V umeleckých dielach však možno cítiť i bázeň, odzrkadľujúcu mentalitu a senzibilitu stredovekých ľudí. Podstatu ich správania totiž určoval pocit neistoty. Neistoty materiálnej i duchovnej. Podľa stredovekého učenia bolo nebezpečenstvo zatratenia s diablovou pomocou také veľké a vyhliadky na spásu také slabé, že strach nutne víťazil nad nádejou. Le Goff uvádza: „Človek v chápaní stredovekej kresťanskej teológie nie je v tesnom kontakte s Bohom. Je len predmetom boja, ktorý ho veľakrát prerastá, boja, ktorý vedie duch zla, Satan, proti Bohu dobra... Záleží na človeku a na jeho slobodnej vôli, či prijme alebo odmietne milosť, ktorá ho spasí, alebo či odolá a podľahne hriechu, ktorý ho privedie k zatrateniu. Nebyť jeho nebeských orodovníkov (Panna Mária, svätci), bol by človek hračkou v boji, ktorý o jeho spásu alebo zatratenie zvádzajú dve dobre známe nadprirodzené armády, v každom okamihu pripravené na neho zaútočiť alebo ho zachrániť, démoni a anjeli. Do stávky dáva človek v tomto boji svoju dušu, ktorú niektorí stredovekí autori zobrazovali ako loptu, s ktorou sa pohrávajú mužstvá anjelov a diablov. Človek stredoveku, to je tiež obraz jeho duše v podobe človiečika, ktorého váži na váhach Posledného súdu archanjel Michael pod ostražitým dohľadom Satana, ktorý je vždy pripravený prevážiť váhy na svoju stranu.“ Takýchto námetov sa v gotických kostoloch na Slovensku vyskytuje hojnosť. Na nástenných maľbách interiérov i exteriérov, na tabuliach oltárnych krídel. Boj o ľudskú dušu je témou všadeprítomnou. „Stredoveký človek však nie je vytvorený len dvojicou telo – duša. Má tiež ducha, ktorý vdychuje život a pokrýva rozsiahle spektrum významov od tých najstarších z antickej a kresťanskej filozofie až po významy skoro materiálne, ktoré nadobúda v ľudových jazykoch, a napokon spája ľudské duševno s treťou osobou Svätej trojice. Ďalej srdce, ktoré sa zaraďuje medzi dušu a ducha a ktoré si stále viac prisvojuje najnižšie city a viaže sa na lásku a na rozvíjajúcu sa paletu citov. Je súčasne protikladom hlavy a jeho význam rástol súčasne so šíriacou sa symbolikou krvi.“ A tak sa rozvíjajú ďalšie marginálne ikonografické témy, ktoré spájajú v duchovnej sfére celú stredovekú Európu. Gotické výtvarné umenie sa stalo spoločným jazykom vyznania viery, bázne a nádejí, ale i prostredníkom moci pozemskej a nadpozemskej. Oplatí sa siahnuť po knihe Gotika, začítať sa do jej riadkov, spoznať významnú časť národných kultúrnych dejín a spolu s ostatnými citovanými autormi pochopiť myšlienkový svet stredovekého človeka. Svet, ktorý mu dal silu vytvoriť diela také fascinujúce a večné. Autorka je kunsthistorička, prednáša na Katedre estetiky FF UK
