Vyčíňanie teroru v Španielsku - k baskickému pribúda islamský

Jedenásty marec doslovne i symbolicky otriasol Madridom, Španielskom i celou Európou. Séria bombových teroristických útokov v madridských prímestských vlakoch pripravila na mieste o život takmer 200 osôb a spôsobila zranenia takmer 1500 cestujúcim. Strojcovia masakier nemohli dopredu vedieť, kto príde o život, akého budú obete náboženstva, rasy alebo národnosti. Cieľom bolo nevyberane vraždiť, maximalizovať krvavý efekt. Po vlne šoku, hnevu a rozhorčenia sa Španieli zamýšľajú nad svojím štátom i terorizmom ako takým. Španielsko patrí medzi tie európske krajiny, ktoré majú s teroristickým vraždením skúsenosti od roku 1968, keď organizácia Euskadi Ta Askatasuma (Baskicko a jeho sloboda), známa pod skratkou ETA, spáchala svoju prvú politickú vraždu. Ani predtým, počas fašistickej diktatúry generála Francisca Franca v rokoch 1939 až 1975, nebolo Španielsko oázou demokracie a pokoja. Francovej diktatúre predchádzala krutá občianska vojna. Až po jeho smrti sa krajina vydala na cestu ústavnej demokracie a právneho štátu. V roku 1986 Španielsko vstúpilo do Európskeho spoločenstva (neskoršej Európskej únie) a úspešne sa zaradilo do rodiny demokratických európskych krajín. Jedinou „chybičkou krásy“ zostával nevyriešený konflikt s ETA. Baskicko dostalo na základe španielskej ústavy z roku 1978 rozsiahlu autonómiu, vlastný parlament, policajné sily a školský i daňový systém. Značná časť Baskov tieto ústupky nového demokratického Madridu považovala za postačujúce a nezamýšľala viesť ozbrojený boj za samostatný baskický štát, najmä ak by do neho mali patriť aj baskické oblasti v juhozápadnom Francúzku. Teroristické metódy organizácie ETA sa stretávajú s odmietaním väčšiny Baskov, nehovoriac o ostatných regiónoch Španielskeho kráľovstva. Súčasťou tradičných teroristických postupov je zastrašovanie verejnosti. Tá je však dnes v porovnaní s predošlými desaťročiami do istej miery desenzibilizovaná a na jej šokovanie je potrebný oveľa väčší rozsah krviprelievania ako v minulosti. Pričinila sa o to al-Káida, ktorá sa usiluje pri svojich bombových útokoch o usmrtenie čo najväčšieho počtu ľudí, hoci začínala svojho času útokmi len na vybrané objekty a vytypované osobnosti. Prelomom sa stal 11. september 2001, keď po teroristických atentátoch na „symboly svetového imperializmu“ v New Yorku (Twin Towers) a Washingtone (Pentagón) vyhlásil americký prezident George W. Bush vojnu medzinárodnému terorizmu. Americké vojenské a bezpečnostné sily začali agresívne útočiť proti teroristickým skupinám a krajinám podozrievaným z ich podpory. Bushova vojna proti terorizmu nadobudla globálny rozsah a zo západných predstaviteľov sa k jej aktívnemu vedeniu výslovne hlási okrem prezidenta Busha len britský premiér Tony Blair. Na revanš rozširujú svoje protiúdery na celý svet aj skupinky siete al-Káida. Doterajší ozbrojený boj Baskov v ETA sa ocitol na rázcestí. Ak by chcel používať teroristické metódy ako nátlakový nástroj na vládu a verejnosť, nemohol by nedržať krok s „novou konkurenciou“, t. j. s al-Káidou a musel by pritvrdiť. Nie všetci bojovníci ETA by na to mali žalúdok a vôľu. Bolo len vecou času, kedy sa teroristické útoky al-Káidy rozšíria na európsky kontinent. Stratégovia ETA to mohli predvídať a pripraviť sa na to, že vlády Španielska, Veľkej Británie a Írska sa dostanú do určitej dilemy, ako nakladať s dvoma rozličnými a zatiaľ neprepojenými prúdmi extrémistov používajúcich techniku terorizmu – domácimi a islamskými. Írska IRA a baskická ETA majú pomerne jasne stanovené ciele i zmysel svojho ozbrojeného boja. Pre baskickú ETA by bolo preto uskutočnenie masívnych útokov v Madride 11. marca kontraproduktívne a znemožnilo by to aj vláde pokúsiť sa o nadviazanie zákulisného dialógu, aký viedla britská vláda s IRA. Organizácii ETA hrozí rozkol a odštiepovanie ultraradikálnych skupín. Skúsenosti zo Severného Írska svedčia o tom, že IRA neraz nedokáže kontrolovať a brzdiť ultraradikálne skupinky. Práve tieto rozhnevané ozbrojené frakcie môžu byť náchylné k nadväzovaniu „priateľstva v zbrani“ s al-Káidou. Aj v prípadnom „bratstve vydedencov“ by však bolo prekvapením, keby svojich ultraradikálnych islamských spojencov napodobili do toho stupňa, ktorý zatiaľ odlišuje islamských fanatikov od ich kresťanských európskych „kolegov“ – ochoty obetovať vlastné životy a podnikať samovražedné bombové útoky. Na rozdiel od moslimských mučeníkov totiž Baskov nečaká za smrť v boji cesta do neba a tam sedem nádherných panien a večná sláva. Dezignovaný španielsky premiér, predseda socialistickej robotníckej strany José Luis Rodriguez Zapatero predniesol prejav, v ktorom vyvrátil obavy, že by chcel byť ústupčivý voči terorizmu. Vyhlásil, že boj proti terorizmu považuje za prioritu svojho nového kabinetu. Zostáva na ňom, či skúsi popri avizovanom posilňovaní paušálnych represívnych prostriedkov na úrovni štátu i EÚ hľadať aj iné východiská. Autor je analytik medzinárodných vzťahov