Česť Slovákov zachránilo Povstanie

Štrnásty marec si treba pripomínať, nie oslavovať. Oslavovať niet čo. Pripomínať si treba dátum zlyhania časti slovenskej politickej elity. Hlinkova slovenská ľudová strana sa s obľubou štylizovala do pozície jedinej skutočne slovenskej politickej strany. Odvtedy sa takáto autoštylizácia niekoľkokrát zopakovala. Táto strana však nebola pripravená prevziať zodpovednosť za celý národ, nebola na to dostatočne kvalifikovaná. Ak sa pozrieme na tlač HSĽS alebo na parlamentné prejavy jej predstaviteľov, zistíme, že ich obzor iba výnimočne prekročil rámec domácej politiky a v medzinárodnej politike boli aj tí najzbehlejší politici HSĽS úplní laici. Výnimku tvoril Vojtech Tuka, ten však sledoval svoje ciele a svoju vlastnú politiku. Hitler s Ribbentropom si s Tisom zahrali hru na ohrozenie Slovenska a veľmi ľahko a lacno získali to, čo potrebovali. Obyčajne sa zvykne hovoriť, že Tiso volil alternatívu menšieho zla. Sám Tiso to tak aj spočiatku vysvetľoval. Treba sa však zamyslieť aj nad tým, akú úlohu tu hrali ambície a záujmy predstaviteľov HSĽS i samotného Tisa. Politici svoje osobné ambície vždy zakrývali verejným záujmom. O slovenskom štáte z rokov 1939 – 1945 v nijakom prípade nemožno hovoriť ako o národnom štáte. Tento štát nevznikol z vôle slovenského národa ani na základe nejakého programu, ktorý by si bola slovenská verejnosť osvojila. Vznikol na Hitlerov nátlak a slúžil Hitlerovi najprv na to, aby mohol bez jediného výstrelu dosiahnuť svoj cieľ: okupovať Čechy a Moravu a pripojiť ich tak k svojej Veľkonemeckej ríši. Následne po celý čas slúžil Hitlerovi ako spoľahlivé zázemie (až do roku 1944) agresie najprv proti Poľsku a potom proti Sovietskemu zväzu. Nebol národným štátom aj preto, že neslúžil a nemohol slúžiť národným záujmom. Záujmom slovenského národa nemohlo byť v nijakom prípade Hitlerovo víťazstvo vo vojne. To by bola pre Slovákov priamo katastrofa. Ak slovenský štát posielal slovenských vojakov do vojny po boku Hitlerových vojsk, dopustil sa zločinu na slovenskom národe a všetci Slováci, čo vo vojne padli, sú smutné obete kolaborantského režimu, ktoré padli za cudzie záujmy. Na túto stránku dejín slovenského štátu sa akosi zabúda. Stačí sa prejsť po slovenských dedinách a sledovať pamätníky padlých Slovákov, aby sme zistili, že ich vôbec nebolo málo. O tom, že sa predstavitelia štátu na čele s Jozefom Tisom dopustili zločinu proti vlastným občanov židovského pôvodu, sa všeobecne vie. Ale aj táto otázka sa zjednodušuje. Diskutuje sa o tom, či Tiso vedel, alebo nevedel, že slovenskí Židia idú na smrť. Ak nevedel, je to poľutovaniahodné priznanie nekompetentnosti politika. Ale nie to je podstatné. Podstatné sú protižidovské zákony, ktoré boli na Slovensku prijaté a o ktorých vedeli všetci. Ak štát, ktorého úlohou je chrániť svojich občanov, namiesto ochrany ich zbaví občianstva, majetku, cti, vystaví ich neslýchanému ponižovaniu a perzekúcii a napokon ich vyvezie z krajiny ako dobytok a ešte za to agresorovi zaplatí – to je samo osebe dostatočný dôvod na to, aby sme takýchto politikov a takýto režim odsúdili. Politika HSĽS v rokoch 1939 – 1945 (ale do značnej miery už aj pred rokom 1939) je smutnou a zahanbujúcou stránkou slovenských dejín. Preto si toto obdobie treba pripomínať. Nie je to dôvod na oslavu, ale dôvod na zamyslenie. Zamyslenie sa nad tým, až kam môže dohnať politikov kolaborácia so zlom, nech by sa zdôvodňovala akýmikoľvek pohnútkami. Obhajcovia Jozefa Tisa zvyknú argumentovať tým, že Tiso chcel to a to, mohol to a to. Neviem, odkiaľ berú informácie o tom, čo Tiso chcel a čo chcela spolu s ním celá garnitúra ľudákov. Ubezpečujem, že vôbec nie je dôležité, čo kto chcel, ale len a len to, čo kto skutočne urobil. Česť Slovenska a Slovákov napokon zachraňovalo Povstanie. Neznamená to, že v Povstaní bolo všetko naj-naj. To nie je v dejinách nikdy. Ak chceme hodnotiť historické udalosti, musíme vždy oddeliť veci principiálne a dôležité od vecí podružných. Povstaním sa Slovensko zaradilo do protihitlerovskej koalície a pred svetom očistilo slovenský národ pred hanbou, do ktorej ho uvrhli kolaboranti v HSĽS. Autor je historik