Obetovať, či obetovať sa

Po páde železnej opony, v otvorenom priestore spoločenstva európskych národov, Slovensko začal ťažiť problém nízkeho sebavedomia. Podobní vidiečanom z malých pomerov uprostred veľkého mesta boli sme vystavení dvom protichodným pokušeniam: na jednej strane lesk mesta nekriticky obdivovať, na druhej strane mesto hystericky démonizovať, idealizovať si svoju malebnú dedinku a našim malým pomerom pripisovať neexistujúcu veľkosť. Ako to už býva, podľahli sme pokušeniam obom: Máme svojich nekritických europritakávačov, no máme i insitných mýtotvorcov národnej svätosti. Tí druhí už celé desaťročie horúčkovito hľadajú pre Slovensko zakladateľskú legendu, hrdinu s aurou mytologického poloboha – slovenského Prométea. Siahli však po najrozporuplnejšej zo všetkých možných postáv. Z hľadiska súčasných reálií možno táto nešťastná mýtotvorba už ani nestojí za reč. Na posvätných miestach tisovského kultu sa dnes, pri 65. výročí, stretne už iba hŕstka starších ľudí a partia skínov s hákovými krížmi na košeliach. Slovenská politická elita sa od vojnového štátu niekoľkokrát dištancovala, v Európskom parlamente sa totiž zatiaľ hnedé košele nenosia. Zasvätená kniha pána Ďuricu sa do učebných osnov nedostala. Slovenská národná strana sa za bránami parlamentu háda už iba o to, ktorá zo súčasných troch je tá pravá, a pán Pánis je už dávno zabudnutá figúra. Možno by sme tému, ktorá, vďaka Bohu, vychladla, mali nechať nezávislým historikom a neprebúdzať staré spory. Nie je to však také jednoduché. Pred nami ako politickým spoločenstvom stojí úloha dospieť k zrelosti. Inak si za okrúhly stôl Európy nebudeme vedieť zasadnúť ako rovnocenní partneri. Z európskych konzervatívnych kruhov sa občas ozve myšlienka o antickom a judeo-kresťanskom základe Európskeho spoločenstva. O Slovensku naši konzervatívci zvyknú hovoriť ako o kresťanskom štáte. Žiaľ, na našom kresťanstve spočíva tieň. Tieň žltej hviezdy, tieň zástupov odvážaných vo vagónoch pre dobytok, tiene dymu z krematórií. Poctivé vyrovnanie sa s príbehom kňaza, národným socializmom fascinovaného politika, prezidenta s fašizmom kolaborujúceho štátu, je preto základnou skúškou našej zrelosti. Umiernení obhajcovia prvého slovenského štátu zvolili na rozdiel od mýtotvorcov odlišnú taktiku. Priznávajú, že to bol štát plný rozporov, no ak sa to všetko podčiarkne a zráta, dobré tu prevážilo nad zlým. Tento „umiernený“ postoj je nebezpečnejší ako fanatizmus volajúci po Tisovom svätorečení. Nebezpečnejší preto, lebo nahráva tomu najhoršiemu v slovenskej povahe. Vraj sme prosperovali – hovoria – prosperovali, dobre, ale vďaka čomu? Vďaka vojne! A v tej vojne sme stáli na strane zla. Naše deti mali čo jesť vďaka tomu, že sme sa stali chránenou zásobárňou pre výboje hitlerovského agresora. Boli sme sýti ako sup, ktorý sa nasýtil mäsom cudzej obete. Vraj obetovať niektorých je menším zlom, ako obetovať celý národ. A aby sme boli presní (a verní Tisovej rétorike), obetovať Žida – škodcu národa. Táto myšlienka je nielen skrz-naskrz podlá, je i úplnou antitézou Kristovho odkazu. On nás učil milovať tých, ktorí sú iní, cudzincov, učil nás dokonca milovať nepriateľov. Učil nás byť blížnym každému. Kult národa je opakom kresťanského univerzalizmu, je prejavom neopohanského partikularizmu. Pohanským bohom sa prinášali ľudské obete, aby sa zabezpečila prosperita kmeňa. Podľa evanjelia sa Boh v Kristovi sám stáva obeťou, obeťou za všetkých, blízkych i ďalekých, priateľov i nepriateľov, stáva sa obeťou, aby navždy zastavil všetky obete. „Lebo On je náš pokoj,“ napísal apoštol Pavel, „on zboril priehradný múr... aby tak oboch – Židov i Grékov stvoril v sebe v jedného nového človeka a nastolil pokoj.“ Protikresťanský charakter Tisovej vlády rozoznal aj Rím. Dejiny sporu medzi Tisom a pápežskou stolicou sú priehľadné a známe. Listové dokumenty vyšli v útlej knižočke od historika Ivana Kamenca. Tisov tieň teda v prvom rade padá na slovenské kresťanstvo. Kresťania by sa s ním mali dôsledne vysporiadať. Kľúčovú úlohu by v tom mala zohrať hierarchia cirkvi, ktorú Tiso reprezentoval. Mali by sme to povedať nahlas a jednoznačne – slovenský štát stál na strane zla. Naozaj kresťanské riešenie bolo obetovať sa ako národ, postaviť sa do boja proti fašizmu a nie zbabelo sa oprieť o moc ríše zla a v mene národného blahobytu obetovať nevinných ľudí. Autor je kazateľ Cirkvi bratskej