Balkánske vojny

V druhej polovici 19. storočia sa na mape Európy zjavili štáty, ktoré utvorili národy oslobodené spod tureckej nadvlády: Srbsko, Rumunsko a Bulharsko. Juh Balkánskeho polostrova, ktorý predovšetkým tvoria územia Bosny, Hercegoviny a Macedónska, ostával pod nadvládou Turkov. Tieto teritóriá obývalo prevažne slovanské obyvateľstvo, no nároky na ne si robili viaceré krajiny. Okrem iných aj Grécko, Bulharsko a Srbsko. Stali sa povestným jablkom sváru. Nakoniec z územia Bosny vyšľahol požiar prvej svetovej vojny. V pozadí diania v tejto oblasti pôsobili záujmy ďalších mocností – Rakúsko-Uhorska, Nemecka i Ruska. Pre habsburskú monarchiu bola cesta na Balkán jedinou možnosťou, ako rozšíriť svoje územie. Nemecko malo ďalekosiahlejšie zámery, symbolizovala ich napríklad železnica Berlín – Bagdad. Bolo to v období, keď ešte nik netušil, že je to cesta k najväčším náleziskám ropy na svete. Rusko vystupovalo ako ochranca tamojšieho slovanského a pravoslávneho obyvateľstva. Túžilo však dostať pod svoju kontrolu úžiny Bospor a Dardanely, ktoré mu hatili cestu do Stredozemného mora. Problém Bosny a Hercegoviny Keď sa v druhej polovici 19. storočia na území Bosny a Hercegoviny začínalo národné prebúdzanie obyvateľstva, prvotné delenie bolo náboženské – na pravoslávnych, katolíkov a moslimov. Srbi presviedčali tamojšie pravoslávne obyvateľstvo, že je vlastne súčasťou ich etnika, Chorváti zasa k „svojim“ rátali tamojších katolíkov. Značnú časť obyvateľstva však tvorili Slovania, ktorí prijali moslimské náboženstvo. Medzi Srbmi a Chorvátmi začal vznikať spor, ku ktorému národu vlastne patria. Až neskôr začalo vznikať povedomie, že moslimské náboženstvo môže byť východiskom k formovaniu ďalšieho slovanského etnika. Politika tureckého panstva však bola taká, že si čoraz väčšmi znepriateľovala všetko tamojšie kresťanské obyvateľstvo. Počas 19. storočia sa vláda v Carihrade opakovane pokúšala o reformy, ktoré by zlepšili postavenie kresťanského obyvateľstva na európskych územiach Tureckej ríše, lenže systém bol nezreformovateľný. Išlo o osobitú formu feudalizmu, porovnateľnú s európskym raným feudalizmom, kde panovník dal vojenskej šľachte územia s roľníckym obyvateľstvom na prakticky neobmedzené vykorisťovanie a šľachtici mu za to v prípade potreby zhromaždili vojsko. Európsku verejnú mienku zburcovalo najmä povstanie tamojšieho kresťanského obyvateľstva v lete 1875. Hoci v predchádzajúcom roku bola strašná neúroda, vrchnosti namiesto pomoci vyžadovali dane. Povstanie onedlho zachvátilo rozsiahle regióny Balkánu a vyústilo do rozsiahleho konfliktu – tzv. veľkej východnej krízy, ktorá sa premenila na vojnu európskych mocností s Tureckom. Ukončil ju až kongres v Berlíne v roku 1878. Na základe jeho rozhodnutí Bosna a Hercegovina dostala nového pána, doterajšiu tureckú moc mala vystriedať rakúsko-uhorská okupácia. Kým u tamojších Chorvátov vyvolala zmena situácie radosť, tamojší Srbi nadšení neboli a miestne moslimské obyvateľstvo dokonca niekoľko mesiacov kládlo rakúsko-uhorskej armáde ozbrojený odpor. Hoci pod nadvládou Rakúsko-Uhorska bola Bosna a Hercegovina pomerne krátke obdobie, išlo o roky 1878 – 1918, došlo k významnému prerodu krajiny. Zaostalý, takpovediac orientálny región nadobudol európske črty. V krajine vyrástla sieť základných a stredných škôl, objavili sa zdravotnícke zariadenia, zvýšila sa úroveň miestnej kultúry. Kým okupačné úrady podporovali miestni Chorváti, podarilo sa im získať aj podporu tamojších moslimov. Možno dokonca tvrdiť, že štyridsať rokov rakúsko-uhorskej nadvlády umožnilo, aby sa moslimovia sformovali do osobitného celku, ktorý nadobudol charakter etnika. Rakúsko-uhorská politika si však čoraz väčšmi odcudzovala srbské obyvateľstvo. To túžilo po začlenení do Srbska. Zároveň polokoloniálne praktiky vyvolávali odpor aj u časti moslimskej a chorvátskej mládeže. Rakúsko-uhorské úrady z narastajúceho napätia vinili iba Srbsko a Čiernu Horu. Na hraniciach s týmito krajinami sa začali sústreďovať čoraz početnejšie vojská. V júni 1914 sa mali konať rozsiahle manévre, ktoré mali demonštrovať vojenskú silu monarchie a jej schopnosť zdrvujúco zlikvidovať prípadný útok Srbska a Čiernej Hory. Manévrom mala dodať lesk aj prítomnosť následníka trónu Františka Ferdinanda. Popri salvách na privítanie ho však v Sarajeve čakali aj atentátnici, ktorí netušili, že ich výstrely budú prvými vo svetovej vojne. Macedónska otázka V 19. storočí sa začal tiež vyostrovať macedónsky problém. Názov Macedónsko označoval v dejinách rozličné teritóriá s rozličným obyvateľstvom. V staroveku boli Macedónci etnikom, ktoré bolo blízke Grékom a ktorému sa podarilo vytvoriť rozsiahle ríše. Od 7. storočia však začal rásť význam Slovanov. Napríklad z tohto teritória pochádzali vierozvesti Konštantín a Metod. V 19. storočí sa názov Macedónsko vzťahoval na územie vymedzené na západe Ochridským a Prespanským jazerom, na severe pohorím Šarplanina, na východe pohorím Pirin a riekou Nestos a na juhu Egejským morom. V roku 1900 sa počet obyvateľov tohto regiónu odhadoval na 4 milióny. Z toho Slovania tvorili 2 milióny, Grékov bolo 600 000, Albáncov 400 000, Valachov (hovoriacich jazykom blízkym rumunčine) bolo 150 000, Turkov okolo 50 000 a asi 120 000 Židov (išlo o potomkov vyhnancov zo Španielska, ktorí hovorili románskym jazykom blízkym španielčine). Prvým balkánskym národom, ktorý povstal proti Turkom ešte na začiatku 19. storočia boli Gréci, ktorí chceli k svojmu štátu pripojiť aj toto územie. Ďalej si toto územie tiež nárokovali Bulhari. Pripomínali, že macedónske oblasti boli súčasťou Bulharska v čase, než ho dobyli Turci, a že tamojšie obyvateľstvo hovorí jazykom blízkym bulharčine. Počas tzv. veľkej východnej krízy oslobodili ruské vojská bulharské územie od Turkov. Mierová zmluva uzavretá v mestečku San Stefano v roku 1878 pririekla podstatnú časť macedónskeho územia Bulharsku. Ak by sa boli sanstefanské hranice stali trvalejšími, možno by sa macedónski Slovania stali súčasťou bulharského národa. Lenže o pár mesiacov neskôr Berlínsky kongres bulharské územie podstatne zredukoval. Dokonca od Bulharska oddelil jeho južnú časť, tzv. Východnú Ruméliu, ktorá mala byť iba autonómnou súčasťou Turecka. Samostatné balkánske štáty sa pokúsili v prvej balkánskej vojne (1912 – 1913) o. i. oslobodiť aj Macedónsko. Lenže druhá balkánska vojna bola sporom o delenie koristi. Výsledkom vojny bolo, že 51 percent územia získalo Grécko (tzv. Egejské Macedónsko), 39 percent Srbsko (tzv. Vardarské Macedónsko) a Bulharsku nakoniec pripadlo iba 9 percent územia (tzv. Pirinské Macedónsko). Malú časť sporného územia (asi 1 %) získalo aj novovzniknuté Albánsko. Noví vládcovia sa usilovali tamojšie obyvateľstvo drastickými metódami asimilovať. Hoci sa prejavili prvé snahy tamojšieho obyvateľstva o vytvorenie osobitného národa, priestor na ich realizáciu vznikol až po druhej svetovej vojne. Počiatky konfliktu o Kosovo V stredoveku územie Kosova patrilo k jadru srbského štátu. Etnická štruktúra tohto pôvodne slovanského územia sa výrazne začala meniť už v 18. storočí. Keď Turci utrpeli prvé zdrvujúce porážky a pri Viedni bol odrazený ich pokus o nástup do strednej Európy, povstalo slovanské obyvateľstvo Kosova. Jeho značná časť však potom utiekla pred tureckými krutosťami na územie habsburskej monarchie a na jeho miesto prišli noví osídlenci, islam vyznávajúci Albánci. Konflikt medzi Srbmi a Albáncami sa vyostril počas tzv. veľkej východnej krízy v rokoch 1877 – 1878, keď Srbi po obsadení niektorých území v južnom Srbsku (Vranje, Toplica, Leskovac) vyhnali okolo 30 000 moslimských Albáncov. Tí nachádzali útočisko v Kosove. Časť albánskych predákov si až počas tejto krízy začala uvedomovať, že sa situácia na Balkáne drasticky zmenila a že bude potrebné na tieto zmeny primerane reagovať. V roku 1878 vznikla v kosovskom meste Prizren Albánska liga, ktorej zakladatelia protestovali proti anexii albánskych území novými štátmi. Politický cieľ tejto organizácie však už nezodpovedal situácii, požadovala vytvorenie autonómneho albánskeho územia v rámci Tureckej ríše. Ešte na začiatku 20. storočia politicky najvplyvnejšia časť Albáncov stála na strane Osmanskej ríše a nanajvýš požadovala pre svoje etnikum autonómiu. Až zdrvujúca porážka Tureckej ríše počas prvej balkánskej vojny na jeseň 1912 viedla k tomu, že v juhoalbánskom meste Vlora bola vyhlásená albánska samostatnosť. Albánci mali v tomto smere podporu Rakúsko-Uhorska a Talianska, ktoré vo víťazstvách protitureckých síl videli predovšetkým rastúci vplyv Ruska. Lenže o osude budúceho albánskeho štátu nakoniec nerozhodli ani Albánci, ani ich susedia, ale európske veľmoci. Tie síce uznali existenciu nového albánskeho štátu, no mimo jeho hraníc sa ocitlo vyše polovice albánskeho etnika. Oblasť Kosova bola rozdelená medzi Srbsko a Čiernu Horu. Už na konci roku 1913 vypuklo v Kosove povstanie tamojšieho albánskeho obyvateľstva, ktoré bolo tvrdo potlačené. Napätie, ktoré vzniklo v onom období, trvá dodnes. Hoci Kosovo je ešte stále formálne súčasťou Srbska, je iba otázkou času, aké rozhodnutie vyslovia mocnosti o jeho ďalšom osude. Predvečer prvej svetovej vojny Z balkánskych vojen vyšlo Srbsko územne posilnené. V oblasti zahraničnej politiky však jeho problémy narastali. Medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom vypukla v roku 1913 ďalšia kríza. Išlo o stanovenie hraníc Albánska. Srbsko nechcelo Albánsku odstúpiť niektoré pohraničné územia. Habsburská monarchia poslala 17. októbra 1913 ostrú,výhražnú nótu. Srbská vláda ustúpila. To bolo vítanou zámienkou pre boj o moc v krajine medzi vplyvnou časťou armády a vládou vedenou premiérom Nikolom Pašičom. V tomto smere bola najaktívnejšou organizácia Zjednotenie alebo smrť, ktorú viedol dôstojník generálneho štábu a srbskej tajnej služby Dragutin Dmitrijevič - Apis. Táto organizácia vznikla v roku 1911 (nazývali ju tiež Čierna ruka) a v čase, keď oficiálna srbská politika upevňovala pozície krajiny na juhovýchode Balkánu, snažila sa zamerať svoju činnosť na južných Slovanov, ktorí žili v habsburskej monarchii. Jej zámerom bolo premeniť Srbsko na akýsi Piemont južných Slovanov, na základňu budúceho väčšieho štátu – Juhoslávie. Pod vplyvom tejto Apisovej organizácie bol na území Rakúsko-Uhorska zdanlivo neškodný spolok – Národná obrana. Zdanlivo sa mal venovať osvetovej a telovýchovnej činnosti. Podľa Apisových plánov sa však mal zamerať na teroristickú činnosť v monarchii. Podarilo sa mu ovplyvniť istú časť mládeže, ktorá verila predstave, že južní Slovania tvoria jeden národ, ktorý by mal žiť v spoločnom štáte. Na začiatku roku 1914 sa vnútropolitická situácia v Srbsku mimoriadne zostrila. Apisova Čierna ruka napadla srbskú vládu, že nedostatočne podporuje srbskú vec v susednej habsburskej monarchii. Apisovi ľudia sa snažili pre myšlienku zvrhnutia Pašičovej vlády získať aj starého a chorého srbského kráľa Petra I. Karadjorjeviča. Zdalo sa, že čoskoro v Srbsku vypukne vojenský prevrat. Nikola Pašič za podpory ruskej diplomacie uskutočnil účinný záchranný protiťah. Presvedčil chorého kráľa Petra, aby svoje vladárske právomoci odovzdal svojmu synovi Alexandrovi. Okolo princa sa sústredila konkurenčná dôstojnícka skupina, ktorá dostala názov Biela ruka. Lenže po zdanlivom upokojení prišlo nečakané rozuzlenie. Dvadsiateho ôsmeho júna 1914 prišla do Belehradu správa, že na následníka trónu Františka Ferdinanda bol spáchaný úspešný atentát v Sarajeve. Pašičova vláda si vôbec neželala vojnový konflikt s Rakúsko-Uhorskom. Po nedávnych balkánskych vojnách bolo Srbsko oslabené, potrebovalo obdobie pokoja a stabilizácie. Je však trpkým historickým paradoxom, že vojnu si neželal ani František Ferdinand. Jeho smrť bola vítanou zámienkou pre vojenskú kliku vo Viedni, ktorá chcela Srbsko poraziť a vymazať z mapy Európy. Rakúsko-Uhorsko malo pre prípadnú vojnu podporu Nemecka. Rusko však Pašičovi radilo, aby sa s Viedňou dohodol. Lenže tam pripravili také podmienky ultimáta, ktorých prijatie bolo v rozpore so suverenitou každého štátu. Rakúsko-Uhorsko malo vítanú zámienku na útok, ostatne páchatelia atentátu boli v spojení s Apisovou organizáciou. Nik však netušil, že zdanlivo lokálny konflikt prerastie vo svetovú vojnu.