Polnočná s Martinom Hollým

Milan Lasica si nedávno pozval na televíznu obrazovku nášho popredného režiséra Martina Hollého a Markíza tak získala umelcovo jedinečné vyznanie. A pravdepodobne aj Hollého posledné mediálne vystúpenie, ktoré dokresľuje a uzatvára jeho profil. Divák bol svedkom pokojnej, rozvážnej rozpravy, ako išiel aj uplynul život spojený s umením a čo z neho sa dá vnímať ako hodnota. Stal sa svedkom vzácneho záznamu rozmýšľania priamo pred kamerou, s minimálnou sebaštylizáciou hovoriacich. Svedkom stretnutia osôb, ktoré sú celebritami v nezneužitom, pôvodnom zmysle slova. Verejnoprávna televízia siahla pri Hollého úmrtí po istote – po Balade o siedmich obesených z roku 1968, ocenenej na festivaloch v Monte Carle i v Hollywoode. Film, vyrobený výslovne pre televíznu tvorbu STV, bol zrejme najdostupnejší. Divácka náročnosť diela sa odbavila zaradením na druhý okruh a v neskorú polnočnú hodinu. O prípadné krátke uvedenie znalcom diela sa nik ani nepokúsil, hoci dnes bývame svedkami aj celkom nadbytočných úvodných vstupov k starším dokumentom STV, ktoré len prerozprávajú, čo aj tak každý vidí. Tak sa dráma s viacerými možnými interpretáciami a bez dobových súvislostí stala korisťou niekoľkých pamätníkov, prípadne onoho zriedkavého diváka, bytostne zvedavého na všetko nekonvenčné. Nechcela by som sa pýtať peoplemetra, koľko nás bolo. Balada o siedmich obesených je kvintesenciou Hollého neradostných, miestami až trudnomyseľných úvah o človeku. Okrem rozprávky Soľ nad zlato je baladický tón azda rovnako prítomný v obrazovo atraktívnych dielach ako Medená veža, Orlie pierko či v historickom Signum laudis. Dovedna ich bolo približne tridsať s prevažne podobnou charakteristikou: Kde pri podobných filmoch iných umelcov nastupuje pravidelne na koniec katarzia, tam u Hollého naskočia záverečné titulky. Môžete odísť z kina či spred obrazovky buď s batohom nových trápení, alebo s vedomím, že vám naložili za domácu úlohu hádanky, o existencii ktorých ste už tušili, lenže neradi. Scenár Balady napísal Tibor Vichta (režisér pozoruhodného slovenského filmu Boxer a smrť) podľa ruskej poviedky Leonida Andrejeva. Hollého a Vichtova interpretácia príbehu anarchistov, ktorí sa rozhodnú zabiť predstaviteľa absolutistickej moci, vyjadrila v pamätnom roku 1968 prorocké obavy z porážky pokusu o obrodu vtedajšej moci u nás. Z atmosféry ruskej predlohy sa v scenári zachoval mravný pátos, niečo medzi Dostojevského „všetci pred všetkými zodpovedáme za všetko“ a Bulgakovovou zosobnenou faustovskou víziou zla. Túžba po absolútnych hodnotách, s ktorou idú atentátnici na smrť, sa tragicky stretá s výsmechom: vďaka zrade sa atentát nepodaril (čo odsúdení nevedia a divák sa to dozvedá až na poslednú chvíľu) a obeť mladých zúfalcov stratila význam. Víťazom však nie je triumf zla, ale ničoty. Nenávidený muž, ktorý mal byť zastrelený, sa tajne a zbabelo prizerá poprave spoza záclonky koča, lebo sa musí báť vzbury čaty popravcov.